arie

Repetitívne – absolútna dokonalosť. Autentický záznam vojnových zverstiev, sugestívna čiernobiela kamera, mesto premenené na nekonečné kopy sutín, nahé telá nevinných obetí, zabudnuté a pohodené medzi troskami, znásilňovanie, strach a smrť, pohlcujúca každý plamienok života navôkol. Film, ktorý diváka zničí, rozdrví a pripraví o posledné kúsky optimizmu. Vojnový konflikt prezentovaný v celej svojej ohyzdnej nahote a pravde, ako absurdný akt, ktorého existencia postráda akékoľvek rozumné vysvetlenie, akt, ktorý je nástrojom na zabíjanie obyčajných ľudí, ktorý devastuje a nedáva nádej na prinavrátenie života zbaveného nekonečného strachu, sĺz a bolesti. Obdobný obraz zhnusenia a beznádeje mi sprostredkoval snáď len sovietsky film Choď a pozeraj sa, no pohľad na Nanking je presiaknutý oveľa intenzívnejšou emocionálnou silou, ktorú mnohí nedokážu uniesť.

Príspevok divadelnou predlohou nezasiahnutého recipienta: Equus (lat. kôň) je presne ten typ filmu, pri ktorom sa cítim intelektuálne menejcenný, dielom, ktoré ma fascinuje svojou myšlienkovou hĺbkou, svojou hereckou dokonalosťou. Sidney Lumet nikdy nepredstavoval režiséra diváckych filmov, ktorých primárnou funkciou je určitá forma relaxu, zábavy. Jeho Equus dokonale spĺňa tieto parametre, je to film náročný, no krásny a v kontexte režisérovej tvorby i tematicky odvážny, i keď formálne strohý, evokujúci svoju genézu na divadelných doskách. Všetci zúčastnení hrajú bravúrne, Burton a Firth stelesňujú mimoriadne výrazné figúry, najmä Burton exceluje a predstavuje doslova herecký kolos, ktorý ma svojou expresivitou v závere prikoval do kresla a vyvolal zimomriavky na tele. Môj stret so snímkou nastal v príhodnej trudnomyseľnosti, jej dopad bol teda viac než enormný...

Temer geniálna konfrontačná záležitosť francúzskej krimi, ktorej pozitíva stelesňujú obligátne aspekty, ktoré od podobne ladených filmov očakávam. Adekvátne zauzlený scenár, nejednoznačný antagonista, realistické prostredie, ktorému tentoraz dominuje švajčiarsky Zürich, tradične dokonalý Morricone, tradične bezchybné obsadenie. Opätovne adorovať Venturov výkon by bolo zbytočné, no priam dokonalým ťahom je obsadenie Piccoliho (pod noblesným vystupovaním nachádzajúce sa nánosy dlhoročnej špiny a marazmu), či viaceré miniatúry známych tvárí (Bruno Cremer, Bernard Fresson, Heinz Bennent). Rozuzlenie je očakávané, no táto brilantná filmárčina tým rozhodne netrpí. Milovníkom Venturu a kvalitného európskeho remesla doporučujem snímku servírovať ako dvojprogram s týmto kúskom. P.S.: Napriek Linovmu zamietavému stanovisku by ma maximálne zaujímalo, ako by tento materiál vyzeral v rukách prvotne zamýšľaného poľského provokatéra Andrzeja Zulawskeho.

Je to opätovne potvrdené, Kórejci zvládajú romantiku mimoriadne citlivo a s pokorou. Ak by som mal k snímke Christmas in August priradiť len jediné slovíčko, asi by som použil pojem „krehkosť“. Krehký ako snehová vločka, ktorá sa pri dopade na ľudské telo po chvíli rozplynie do nenávratna, presne taký je tento film. Tradičný príbeh o láske, ktorá nemôže byť naplnená kvôli zásahu osudu, bozkoch a objatiach, na ktoré už nezostal čas, príbeh obyčajných ľudí a každodenného plynutia času by mohol poľahky upadnúť do nudného stereotypu či gýčovej presladenosti, kebyže vznikne v odlišnej destinácii, no snímka, jedna z prvých, ktorá stála za obrovským vzostupom tamojšej kinematografie v posledných rokoch len utvrdzuje, že autori majú niektoré žánre akoby zakorenené vo svojom srdci a pri ich realizácii im stačí len naplno otvoriť svoje vnútro a výsledok je aj napriek neoriginalite temer neustále viac než uspokojivý.

Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu. Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy). Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou). Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.

Jeden z najprepieranejších Lynchových projektov, seriálové Mestečko Twin Peaks, je unikátnou kolážou kontrastných impresií. David Lynch zrežíroval len zlomok epizód, preto treba akceptovať výrazný rozdiel v tempe i vyznení jednotlivých častí. Vrcholné okamihy projektu hladko prelínajú scény kryštalického desu s komickými a následne dramatickými sekvenciami, pričom atmosféru scénu už vopred naznačuje hudobný doprovod legendárneho Angela Badalamentiho. Seriálový úvod, pozostávajúci z pilotu a siedmych epizód prvej série, som vnímal ako akési oboznámenie sa s pravidla hry, ponor do malebného mestečka obkoleseného hustým lesným porastom, ktorý ukýva ťaživé, latentné zlo. Príchod druhej série už od prvej epizódy naplno rozplieta bizarné klbko vesmíru Davida Lyncha, ktorého bezhraničnosť sa naplno ukáže až v ukážkovo dokonalej poslednej epizóde. Rozmanitú hereckú zostavu skvostne ovláda jedna z najdokonalejších postáv v dejinách televíznej zábavy, Dale Cooper v podaní Kyla MacLachlana, ktorému vynikajúcim spôsobom sekunduje oblastný šerif Michaela Ontkeana. Pre seriál je príznačná jednoduchá typológia postáv – menej inteligentný zástupca šerifa dostávajúci sa do neustálych komických eskapád (Harry Goaz), excentrický podnikateľ (Richard Beymer), bezcharakterná mrcha (Piper Laurie) či moja druhá najobľúbenejšia postava po agentovi Cooperovi, James Hurley (James Marshall), rebelujúci melancholický mladík s rozorvanou, nestálou dušou. V seriály sú ich postavy vygradované do maximálnych emočných či komicko – absurdných rozmerov, aj napriek tomu, že vždy sledujeme len jednu konkrétnu oblasť ich životov, pracovnú alebo osobnú, výraznou premenou prechádza len minimum aktérov (pre príklad postava otca v podaní luxusného Raya Wisa), čo však v tomto prípade zázračne nevadí. Samozrejme, že Twin Peaks je primárne určený hlavne priaznivcom „inej“ zábavy, treba však rátať s faktom, že sa rozhodne nejedná o bezchybný produkt, niekoľko elementov v seriáli je nadbytočných, no najintenzívnejšie časti ponúkajú kvalitu, na ktorej si v rámci televíznych vôd vyláme naostrené tesáky takmer každý potenciálny konkurent.

I navzdory faktu, že mi v Maratóncovi výraznejšie prekážali dve dlhšie scény (úvodná automobilová roztržka medzi starčekmi a scéna zo židovskej štvrte v závere, kedy Olivierovu postavu v krátkom časovom rozpätí spoznávajú dvaja pamätníci hrôz z koncentračných táborov), môžem film smelo označiť za regulérnu žánrovú klasiku, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojej pôsobivosti, na rozdiel od staršieho príspevku režiséra Schlesingera Midnight Cowboy, a i dnes si udržuje status snímky s maximálnym stupňom napätia a štandardne skvelými výkonmi hviezdnych aktérov, mužské oko poteší sympatická, predsa len, Švajčiarka Marthe Keller.

Skutočne netuším, či som pri nejakom filme pocítil takú rôznorodú paletu pocitov ako pri mojom prvom stretnutí s estónskou kinematografiou. Akýsi hlbší zmysel sekvencií vo filme poznajú azda len sami tvorcovia, mne sa ho po prvom pozretí odhaliť určite nepodarilo, no celkové poňatie snímky na mňa zapôsobilo v nevídanej miere. To, do akej miery vo vás film vyvolá asociácie na iné kinematografické počiny, závisí len od rozsahu vašich filmových obzorov. Film, o ktorom sa ťažko píše, aby človek prezradil čo najmenej tajomstiev, ktoré skrýva, je pretkaný zmesou filozofických úvah, narážok na zväčša nezávislé trendy a autorských tvorcov (pri jednej scéne som si spomenul na Wendersove Nebo nad Berlínom), pripraví v záverečných minútach milé prekvapenie i pre priaznivcov brakovejšej formy kinematografie.

Sergio Martino, meno, ktoré si vďaka tejto snímke budem pamätať už navždy, stvoril giallo, ktoré bez najmenších problémov prekonáva všetko, čo som doposiaľ videl od Argenta či Fulciho. Vizuálne úchvatné až snové aranžmá ma doslova vtiahlo do príbehu, ktorý je krásne napínavý a krásne zamotaný. Krásna a skvelá je taktiež Edwige Fenech v hlavnej úlohe a rovnako jej mužskí kolegovia – charizmatický George Hilton a násilnícky Ivan Rassimov, keď si spomeniem na niektoré dubiózne herecké výkony z filmov dvoch vyššie spomínaných talianskych hororových majstrov, je pre mňa záhadou, ako dokázal ich menej známy žánrový súputník natočiť takto enormne pôsobivú záležitosť. Grandioso Signore Martino !

Alvin Straight, starý muž „Na ceste“. Slimačím tempom ukrajujúci meter po metri, kúsok po kúsku zo svojej púte, ktorá môže byť v jeho živote posledná. Vydáva sa na cestu plnú nostalgie, bolestných spomienok na mladosť, ktorá pominula, hriechov, ktoré treba napraviť, múdrostí, ktoré treba povedať, cestu za svojím bratom, s ktorým sa nevideli dlhých 10 rokov. Tichým spoločníkom mu bude rozľahlá americká krajina, nekonečné polia, ktoré akoby nemali konca. Ľudský, taký je v prvom rade tento príbeh Davida Lyncha, prostredníctvom ktorého postavil krásny pomník hercovi Richardovi Farnsworthovi, aby mohol pár mesiacov potom, trpiaci rakovinou, ukončiť svoju pozemskú púť a vydať sa na púť večnú. Poetický film s majstrovskou atmosférou, taká je táto smutná odysea o spätosti človeka s prírodou, ktorá trvá od nepamäti. Divák, dobrodruh, tak môže snívať, nechať sa dojímať a spomínať na príbehy, v ktorých sa hrdinovia nechceli podriadiť zažitej konvencii, či už to bol Christopher McCandless, ktorého životný príbeh opísal Seann Penn, v skvelom opuse Into the Wild alebo spisovateľ Jack Kerouac, ktorý strávil výrazné obdobie svojho života „On the Road“.