arie

Mám rad postavu Mr. Beana, no i tak si myslím, že táto snímka nie je až taký veľký kvalitatívny prepadák ako sa zdá na plný pohľad. O zábavnosti televíznych epizód tejto kultovej postavičky môže druhý celovečerný Bean, samozrejme, len snívať, no i tak si udržuje status príjemnej, i keď v konečnom zúčtovaní absolútne priemernej zábavy, ktorá obsahuje aj pár skutočne hluchých miest, ale na oplátku nechýba ani pár geniálnych sekvencií. Atkinsonovi nemám čo vytknúť, negatíva by som skôr pripočítal na konto scenáru a režiséra. Ostatné herecké obsadenie, je aj napriek účasti známych tvári len do počtu, teda až na Willema Dafoea, ktorý skvelým spôsobom stvárnil egoistického režiséra. Takže i keď sa jedná o priemer, snímka príjemne pobaví, no ostáva v hlbokom tieni ostatných príbehov slávny postavy.

Temer geniálna konfrontačná záležitosť francúzskej krimi, ktorej pozitíva stelesňujú obligátne aspekty, ktoré od podobne ladených filmov očakávam. Adekvátne zauzlený scenár, nejednoznačný antagonista, realistické prostredie, ktorému tentoraz dominuje švajčiarsky Zürich, tradične dokonalý Morricone, tradične bezchybné obsadenie. Opätovne adorovať Venturov výkon by bolo zbytočné, no priam dokonalým ťahom je obsadenie Piccoliho (pod noblesným vystupovaním nachádzajúce sa nánosy dlhoročnej špiny a marazmu), či viaceré miniatúry známych tvárí (Bruno Cremer, Bernard Fresson, Heinz Bennent). Rozuzlenie je očakávané, no táto brilantná filmárčina tým rozhodne netrpí. Milovníkom Venturu a kvalitného európskeho remesla doporučujem snímku servírovať ako dvojprogram s týmto kúskom. P.S.: Napriek Linovmu zamietavému stanovisku by ma maximálne zaujímalo, ako by tento materiál vyzeral v rukách prvotne zamýšľaného poľského provokatéra Andrzeja Zulawskeho.

Alvin Straight, starý muž „Na ceste“. Slimačím tempom ukrajujúci meter po metri, kúsok po kúsku zo svojej púte, ktorá môže byť v jeho živote posledná. Vydáva sa na cestu plnú nostalgie, bolestných spomienok na mladosť, ktorá pominula, hriechov, ktoré treba napraviť, múdrostí, ktoré treba povedať, cestu za svojím bratom, s ktorým sa nevideli dlhých 10 rokov. Tichým spoločníkom mu bude rozľahlá americká krajina, nekonečné polia, ktoré akoby nemali konca. Ľudský, taký je v prvom rade tento príbeh Davida Lyncha, prostredníctvom ktorého postavil krásny pomník hercovi Richardovi Farnsworthovi, aby mohol pár mesiacov potom, trpiaci rakovinou, ukončiť svoju pozemskú púť a vydať sa na púť večnú. Poetický film s majstrovskou atmosférou, taká je táto smutná odysea o spätosti človeka s prírodou, ktorá trvá od nepamäti. Divák, dobrodruh, tak môže snívať, nechať sa dojímať a spomínať na príbehy, v ktorých sa hrdinovia nechceli podriadiť zažitej konvencii, či už to bol Christopher McCandless, ktorého životný príbeh opísal Seann Penn, v skvelom opuse Into the Wild alebo spisovateľ Jack Kerouac, ktorý strávil výrazné obdobie svojho života „On the Road“.

Vizuálne pestrofarebná love story. Pre mňa rozhodne veľmi chutný dezert od pána, ktorý stvoril geniálnu Améliu. Zásnuby sú obrazový masaker, ktoré si, samozrejme, plnohodnotne vychutnáte len na veľkom plátne, kde sa budete môcť unášať nádhernými obrazmi francúzskeho vidieka, ktoré sa striedajú s depresívnou krutosťou prvej svetovej vojny a to všetko za doprovodu úžasného soundtracku (Badalamenti i tentokrát ukázal svoje kvality). Príbeh, možno pre niekoho až príliš zložitý a obsahujúci nadmerné množstvo postáv, bol pre mňa úžasnou prehliadkou Jeunetovej fantázie, rôznorodosti charakterov a jemného striedania komických scén s emotívnymi - dostalo ma hlavne nádherne vyobrazené detstvo a následné zoznamovanie Mathildy s Manechom. Príliš dlhé zásnuby sú určené pre divákov, ktorý milujú túlanie sa po vlastnej fantázie a majú radi príbehy, i keď sú akokoľvek netradičné. Jeunet je majster originality, svojský génius, ktorého režijný štýl určite nemusí sedieť každému, no ja som si tento jeho počin neskutočne zamiloval, i keď chápem, že jeho čaro spočíva hlavne v obraze.

Chabý španielsky pokus o variáciu na americký slasher, ktorý však neprináša do žánru nič nové a ani zaujímavé, teda nesie sa na vlnách béčkovej produkcie a okrem jednej vizuálne intresantnejšej scény - psychedelická vražda narkomana - neponúka prakticky nič zaujímavé, resp. nič, čo by sme už nevideli mnohokrát v zámorskej konkurencii. Vraždy sú, teda až na tú, ktorú som spomínal, zúfalo nenápadité, i keď režisér sa snaží o čo najkrvavejšie prevedenie, no a dobrú mienku filmu nerobia ani herecké výkony. Horor má v Európe bohatú tradíciu, no tento plagiát amerických béčkových vyvraždovačiek, okorenený pár sexuálne dráždivejšími scénami, mu príliš dobré meno nerobí.

Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu. Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy). Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou). Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.

Z tejto snímky mám dosť rozporuplné pocity. Príbeh mladíka, ktorý sa rozhodne splniť si svoj "americký sen" a stať sa gigolom, pričom doplatí na svoju naivnosť by sa dnes dal označiť za kultový, no podľa mňa pôsobivosť tejto snímky od vzniku značne vyprchala. Ako opis doby, v ktorej sa odohráva, ide určite o pozoruhodné dielo - nechýbajú sex, drogy, voľnosť, ale i pocity smútku a potreba priateľstva - čím mi snímka najviac pripomínala Formanove Vlasy, ktoré vo vzájomnej konfrontácii so Schelsingerovým filmom u mňa jasne víťazia. Herecké výkony ústrednej dvojice sú vynikajúce, obidvaja sú svojím spôsobom outsidermi doby, v ktorej sa ocitli, samotármi snívajúcimi svoje sny, ktoré ich aspoň na okamih vytŕhajú zo šedej reality, Dustin Hoffman predvádza ďalší z nespočetnej rady svojich bezchybných hereckých kreácií, no a Jon Voight v absolútnych začiatkoch svojej kariéry bol v tejto úlohe pre mňa rozhodne veľmi príjemným prekvapením. Snímka je skôr svojským obrazom 60. rokov než drámou s hlbokým príbehom, k čomu napomáha aj typovo veľmi dobre zvolená hudba. Vo svojej dobe sa jednalo o pomerne kontroverzný počin, čoho dôkazom je i fakt, že snímka získala v amerických kinách najprísnejší rating X, no v dnešnej dobe, ako som sa už zmienil, rozhodne nebude pôsobiť tak otvorene. Kebyže film zhliadnem v dobe jeho vzniku, asi by som ho hodnotil maximom, z dnešného pohľadu sa jedná o zaujímavý film, ktorý ma však nedokázal dostatočne osloviť.

70% Niekoľko skutočne bravúrne mrazivých scén, chladná atmosféra zintenzívňujúca sa s prichádzajúcim záverom a pôsobivý realistický prístup, ktorý síce nie originálny a v poslednej dobe sa objavuje čoraz častejšie, no v tejto španielskej snímke poslúžil svojmu účelu. Jeden z najlepších hororov poslednej doby, no z takého námetu sa dalo vyťažiť oveľa viacej...

Tretí Rocky má niekoľko skvelých momentov, pre mňa hlavne vynikajúci tréning s Apollom Creedom (Carl Weathers) za doprovodu skvelej hudby a taktiež vynikajúce súboje. Obsadenie Hulka Hogana nepovažujem za najšťastnejšie, pretože v okamihoch Rockyho zápasu s Hoganom sa snímka ocitá na hranici sebaparódie, ktorá však postráda vtipné momenty. Hlavný záporák Mr. T je skôr zaujímavý svojím výzorom než charizmou, no funkciu klasického béčkového záporáka zvláda bez väčších problémov. Rocky III je určený prevažne fanúšikom série, medzi ktorých sa počítam, a preto snímke udeľujem neutrálne tri hviezdičky.

Britská artovka s výrazným sociálnym presahom. Príbehy niekoľkých generačne i spoločensky rozdielne postavených ľudí, žijúcich v susedstve, ktorých životy sa pretnú v slede viacerých osudových udalostí. Počas sledovania som si hovoril, že túto malú, televízne pôsobiacu drámu s nepasujúcim soundtrackom a priveľkou skratkovitosťou by si nikto nevšimol, nebyť prítomnosti Tima Rotha a Cilliana Murphyho. Záverečná patnásťminútovka je však mimoriadne silná a doslova ma prevalcovala.