SeanLSD

1. - Filmová archeológia par excellence. Presvedčivá realita bigotnej rodiny hádam ešte z Mayfloweru, vyhostenej zo spoločenstva a osamotenej v divočine Nového sveta, bola nesmierne depresívna a desivá aj bez samotného nadprirodzena. Divočina, pôsobiaca v REVENANTOVI a podobných filmoch až akosi mysticky a tripovo, je tu desivou iracionálnou temnotou, ktorú je treba poraziť svetlom ľudského ducha - sekerou a pílou, elektrinou a parou, železnicami a mestami. 2. - Historický horor, aj dnes v tom obrovskom boome strašenia tak vzácny podžáner, v dokonalej forme. Toto nie je svieži dych do vôd filmového hororu, ako sa niektorí dušujú, ale práve naopak - vietor archaický, zatuchlý a zabudnutý, ktorým sa (na rozdiel od duchov vyliezajúcich z televízorov) strašilo už pred stovkami rokov - a ktorý mal skutočné obete. 3. - Ich umné spojenie do zvlášť pôsobivého diela privádza k zaujímavým úvahám o tom, či v takejto realite nie je viera naozaj opodstatnená alebo naopak - či by bez nej takáto realita vôbec mohla existovať, či ju natoľko zvrhlá, odľudštená viera priamo nevytvára...

„V Arktíde nie je nič brnkačka, preto dávate 2000 dolárov ľuďom, čo nedokončili strednú, aby tam pracovali.“ ___ Táto krásna zoologická dráma, akých sa v prírode denne bez účasti človeka odohrávajú miliardy, veľmi názorne predvádza, že stačí spraviť mediálny humbuk a ľudia sú schopní zaktivizovať sa k čomukoľvek. Pritom situácia v začiatku bola bezproblémová – Inuiti podľa svojho práva by sa o uviaznuté veľryby raz-dva (a s úctou) postarali a všetky tie vynaložené obrie prostriedky sa mohli ďaleko efektívnejšie použiť na čokoľvek iné. Takže ten pekný „humánny“ príbeh je v druhom pláne skôr absurditou výstižne vyjadrujúcou pomýlený vzťah širokej verejnosti k prírode (podobný tomu ako sú ľudia celí diví do záchrany pánd, lebo sú roztomilé, ale stovky iných, rovnako ohrozených druhov sú im ukradnuté, lebo nie sú „pekné“). Sledujeme plytvanie, ktoré by bolo ospravedlniteľné jedine tým, že sa ľudia tak „humánne“ a nesebecky správajú bežne (čo sa nedeje) alebo že by sa jednalo o zvlášť ohrozený druh (čo sa nejedná). ___ VEĽKÝ ZÁZRAK teda najviac vypovedá o vplyve médií a tom, ako veľmi nám pôsobia na život. Aj vzťah k prírode je utváraný skrze ne. Medialita našej doby je tu parádne tematizovaná po celý čas, ale nenápadne stupňuje obrátky množstva pohľadov v tej nafúknutej bubline až do konca, kedy dôjde k debate o pomoci sovietskeho ľadoborca – a vtedy už divák na nejaké zaseknuté veľryby takmer zabudol. Sú len zámienkou, na ktorej sú výstižne vyjadrené názory a postoje všetkých účastníkov od Eskimákov, cez ropných magnátov a spravodajcov naháňajúcich sledovanosť, až po prezidenta USA, ktorí všetci sledujú vlastný prospech a rozruch okolo veľrýb v ťažkostiach je pre väčšinu z nich dobrou príležitosťou k vylepšeniu svojho obrazu na verejnosti. Pre priemerného diváka je to pritom príbeh o tom, ako sa prebudila ľudskosť a prekonala všetky prekážky - a aj priemerný divák má pravdu. Mňa by pritom ďaleko viac zaujímala situácia, keby sa záchrana nepodarila (s cynickým záverom, ako zachránené veľryby vzápätí ulovili japonskí veľrybári) a ututlávanie rozbúrených vášní... ___ Každopádne, táto zabudnutá epizóda mediálnych dejín zo záveru studenej vojny je dôkazom, že svet je plný dobrých príbehov a tento film jeden z nich oživuje, pričom privádza na scénu celú plejádu zaujímavých postáv reprezentujúcich rozličné prostredia a profesie od horkokrvnej aktivistky Greenpeace „...a ja tým plačúcim deťom poviem, že tie veľryby zabil Ronald Reagan“, cez dvoch odvážnych podnikavcov so svojim podomácky zostrojeným vynálezom, až po pilota národnej gardy „Keby aj volal prezident, mám dôležitejšie veci na práci!“. Na záver len povzdychnutie nad tým, čo všetko by ľudstvo dokázalo, keby nebolo malicherných „ľudských“ záujmov (a otázka či sú životy troch veľrybovcov sivých malichernosť)...

Krásne predvedenie prospešnosti alkoholu a britskej angličtiny ukazujúce, že s dobrou opicou a dobrou krčmou sa dá prežiť aj apokalypsa. Napríklad tak, že si ju človek nevšimne...

Bol som jediný chlap, čo prišiel do kina bez ženskej a jediný, ktorý sa smial, resp. odvážil smiať. K ostatnému stačí skonštatovať, že je skutočnou tragédiou ľudstva, že ženy túžia po monogamnom vzťahu.

Sexy to veľmi nebolo, a dosť často skôr deprimujúce než zábavné. Okrem upachtenosti v rozvíjaní hyperbolizovanej historky z toho tak strašne presvitala obyčajnosť života, že som mal chuť ísť sa ožrať... – keby som už nebol. V niečom to bolo tak výstižné, až to vôbec nebola sranda. Vnímam SEX TAPE skôr ako sociálnu drámu - sondu do partnerského vzťahu po čase a/alebo deťoch a vplyve moderných technológií na naše životy. Zábavné okamihy sa do nich totiž vlastne vnášajú už iba skrze nové technologické hračky, ktoré sa konzumne valia tak rýchlo, že ani nestíhame zisťovať, ako fungujú.

Keby to nebola v prvom rade komédia, tak sa jedná o dokonalú štúdiu prospechárstva, zlatokopeckého oportunizmu a manipulatívnej povahy., kde je najfascinujúcejšie, že človek s takou odsúdeniahodnou bytosťou dokonca sympatizuje! Cameron Diaz je luxusná v tom, ako presvedčivo si to užíva - alebo hrá, že si to užíva, a v takom prípade je ešte lepšia.

„Sú to len kokoty a my sme len dievčatá...“___ Akosi sa mi nepozdáva to všeobecné povýšenecké odsúdenie, a už vôbec z pohľadu pokrytcov, ktorí sa kochajú a vychvaľujú kdejakým tuctovým pornom a úchyláčinami... pričom väčšina pornoherečiek, ktoré obdivujú, sú umelé kreatúry, neschopné zahrať ani pozdrav, či tváriť sa prirodzene aspoň pri chôdzi po schodoch. BAISE-MOI je predsa vlastne ako THELMA A LOUISE, akurát bez snobizmu vyššej strednej triedy a večného kalifornského slnka. Príbeh žien na dne z opačného konca. Bez nádeje, bez strachu, bez morálky a bez svedomia... V ľudskej džungli. Jasné, že to nie je žiadne veľdielo, a hlavne väčšinu času skĺzava do samoúčelnosti, ale ten odpor, ktorý vyvoláva, je do veľkej miery spôsobený neochotou priznať si, že tu vidíme naholo obnaženú spoločnosť, tú istú, v ktorej žijeme, a ktorú nechceme vpustiť do našich nablýskaných životov. Ale naša spoločnosť je tam, kde je, okrem iného aj vďaka pornografií a jej dopadu na morálku. Ale ja nechcem moralizovať... - ostatne, sám si radšej znovu pozriem hociktorý iný film s Karen Lancaume, charizmatickou francúzskou pornohviezdou s nemalým hereckým aj sexuálnym talentom. Čo však treba spomenúť - že BAISE-MOI je trpko ironickým a kontroverzným záverom jej krátkej kariéry, keďže o pár rokov na to spáchala samovraždu...

Polovica pornografického Olympu a výborný námet sú (v porne ne)prekvapivo slabo využité. Nielenže to nie je nijako zaujímavo rozpracované, ešte aj sexuálne scény sú nevalné – fádne, dokonale nenápadité a znudené šukačky– a že pri nich dievčatá nepoužijú ani ten ťažko trénovaný britský akcent!

Výborný survival ukazuje ako za málo peňazí spraviť veľa muziky. Film pritom nefunguje ani tak vďaka pošahanému tatíkovi zo špeciálnych jednotiek a jeho čoklom, ako vykreslenými charaktermi, vzťahmi a skupinovou psychológiou. Ide tým nad rámec bežného slasheru a podobne ako EDEN LAKE ukazuje psychotickú hru moci a submisivity, tak prítomnú v každodennom svete naokolo... Keby som skôr videl MŔTVU HLIADKU, nebol by som dôrazom na postavy a ich interakciu tak prekvapený. Každopádne Bassett je bohovský tvorca presne podľa môjho gusta!

Hororov je ako sračiek, ale historických hororov ako šafránu. A máloktorý je tak strašne chytrý a súčasne (alebo práve preto) tak kurevsky presvedčivý, ako toto skrz-naskrz temné, špinavé a beznádejné psycho. Nadprirodzeno je iba veľmi jemné, a čo ho činí ešte desivejším je, že sa prezentované udalosti dajú vlastne celkom dobre vysvetliť aj bez jeho prítomnosti, ako symbol vojnového šialenstva, ktorý v kombinácií s otravným plynom spôsobujúcim vražedné halucinácie až tak ďaleko od reality nemusí byť. Najdesivejšie na MŔTVEJ HLIADKE je, že sa celkom pokojne mohla skutočne stať... - pretože kto vie, čo všetko sa v tých zablatených zákopoch dokonale mŕtvej krajiny odohralo...