Paldiny

Tých minút bolo moc a ku koncu som sa už nudil, pri záverečnej akcii nevynímajúc. Inak do pohody. Zvlášť hlavné trio má v sebe konskú charizmu a obaja protinožci sú zase dostatočne hnusní a to nielen kvôli plánu vydrbať s Mexičanmi. Aj vďaka nim sa bolo na čo pozerať, len ten cvak-cvak zvuk v záverečnom strihaní by som nechal rezonovať častejšie.

Veľmi príjemné ohliadnutie sa za dvoma boxerskými legendami strieborného plátna. Film má síce svoj vlastný príbeh, nové postavy, pôvodný zámer však tvorcovia nezaprú. Hlavní zúčastnení si svoje role užívajú, kým scenár najmä v prvej polovici srší energiou s poriadnou kadenciou hlášok. Od tej druhej tempo mierne upadne a príbeh skĺzne možno až príliš do sentimentu, kde samotný záver je už len predvídateľnou aj keď remeselne zvládnutou rozlúčkou oboch velikánov. Treba ale dodať, že látka bola uchopená za správny koniec, aj preto sa divák nemusí obávať, že by sa počas neho cítil nepríjemne.

Sovietske úrady označili film za nezrozumiteľný čo Tarkovskij vysvetlil jedinou vetou jednej z postáv "Poézia je na duchovné uspokojenie a nie pre potešenie obdivovateľov“. Myslím, že sám k spokojnosti došiel a divákovi to nezostáva než akceptovať. Jeho Zrkadlo je bohatá zmeska osobných, spoločenských a politických úvah starostlivo poukladaných do vlastných spomienok na ranné detstvo. To je také aké ho máme v pamäti, trochu nesúvislé ako keby podaktoré čriepky chýbali a boli pospájané iba našimi domnienkami. Vyjadruje sa rôznymi prostriedkami, popričom si pomáha poetickými básňami, hudbou, evokujúcou Vesmírnu odyseu a surrealistickými obrazmi posilnenými pomalými až tiahnúcimi sa zábermi aké dotvárajú zvláštne chladnú náladu. Zvláštne asi preto, že pokiaľ sa započúvate do slov, pokojného prejavu rozprávača, vyvolá vo vás pocit pohody, lenže to oči nie sú schopné prijať. Sledujú totiž popraskané omietky chladného domu, kde sa pohybujú zablátené nohy bosého chlapca, ktorý tuší, že sa nikdy nevyspí v teplých perinách a jediné šťastie si na neho počká iba v kolektíve iných "šťastných“ so zbraňou v ruke. Zvláštny a zrejme plne nedoceniteľný film.

Pohodička, ale zas nerobme z toho udalosť. Herci boli dobrí, on lepší, hudba tranzujúca, jeho viac a pohnútky na zlatého panáčika očividné - viď pozitívne vykreslenie transiek. Tiež tam cítiť istú paralelu, kedy umelec dostane chuť hodiť za hlavu nalinkovaný umelecký poker face a venovať sa svojej vášni. Dráma ako taká už ale zaostáva, ako by sa tvorcovia báli pritlačiť a všetky silnejšie scény nechali mimo záber. Preto sa celá tá (ne)vyhrotená tragédia okolo mňa iba šuchla a vreckovky zostali suché. Ale nevadí, príbeh o padajúcej a vychádzajúcej superstar si zapísal ďalšiu generačnú čiarku, otázkou len zostáva, čo robili v deväťdesiatych rokoch?

Lepší reštart si opičky ani nemohli priať, na moste, a teda v akčnej časti, už síce strácali, no celý ten výskum, liečba otca či pozorovanie a vývoj Cézara, ktorý má charizmy na rozdávanie, boli skvostné.

Z počiatku mi vadila možno zbytočne vyhrotená samoúčelnosť, kde sa nám postupne predstavuje jeden nešťastník za druhým, rovnako neladili tragi – komické scénky (nápadníci dvojičiek čo si budú chodiť na návštevy?). No neprišlo mi to vtipné. Ale ako sa dostalo do reči dedičstvo a zazneli svadobné zvony rozbehol sa fajnový psychický teror. Toho malého Fica mi prišlo čím ďalej tým viac ľúto a tešil som sa na “revenge of freaks“. Našťastie sa jej aj dočkal, kruté vyvrcholenie za prietrži mračien malo správne grády a spravodlivosť voči vypočítavej Kleopatre nemohla byť spravodlivejšia. Možno aj preto mi neladí posledná scénka, kde liliput Hans ľutuje toho čo vyviedol a životná láska ho presviedča o opaku, ako keby ani nebežal s davom po lese a neprahol po pomste. Navyše pri nej, ako jedinej prekvapivo chýba remaster.

Hrozne hlúpy film, scenár ako keby písaný 7 ročným chalanom, čo si predstavuje ako dáva na držku niekomu 7x do týždňa a keď sa ho spýtate prečo to robí, tak jednu schytáte tiež. Dva tínedžerské gangy tak vo svojich životoch neriešia nič iné a ak sa niečo potentuje, tak sa vykúpia tým, že zachránia deti z horiacej školy. Uff, klišé nad klišé, do toho smiešne dialógy, pri ktorých už len čakáte, kedy sa to zvrtne v gay drámu. Netuším ako sa k tomuto celému dostal Coppola, čo už hej, že film môže dnes zaujať len prítomnosťou Cruisa, Swayzeho a budúceho Karate Kida.

Chvíľami mi prišlo, že si z Japoncov uťahujú až moc, ale vo výsledku šlo o milú reklamu na Tokio. Sofia nedostala do vienka zrovna balík a možno aj preto nadobudla dojmu, že všetko čo natočí, vo filme aj použije. Dostáva sa nám tak aj mnoho prázdnych záberov a celých scén zachádzajúcich do trápnosti. To malo zostať v strižni. Ak však privriem oko, za prítomnosti týchto pasáží je myšlienka ešte výraznejšia. Skrátka, nech ste kdekoľvek, všetko vidíte v lepšom svetle, ak je tam s vami niekto, s kým si rozumiete. To bol aj prípad dvoch ľudí, ktorým by ste mohli kdečo závidieť, ale oni šťastní neboli. A v okamihu by vymenili dvojmiliónový honorár či ambiciózneho partnera, za niečo tak banálne a pritom toľko vzácne. Film by som sa nebál si pozrieť znovu.

Všade vo svete sa film volá Džungľa len my musíme prezradiť jedinú a hlavnú zápletku. Ale zvykli sme si, však aj iný film s názvom Very Bad Things je doslovne preložený ako Šesť pohrebov a jedna svadba. Takže pohoda. Džungľa sama o sebe ale zlá nie je, nechýba v nej všemožná háveď, nádych adrenalínu, paniky ani psycha, Postavám ich túžbu po dobrodružstve verím, čo už menej ten zázračný prerod v dobrodruhov, ktorí sa rozhodnú v strede džungle rozdeliť. Zvlášť po tom, čo mali pár momentov predtým v nohaviciach, keď sa im sprievodca na chvíľu vzdialil z dohľadu. Celkovo však film zanechal lepší dojem ako žánrovo príbuzná Hora medzi nami z toho istého roku.

Isla Sorna ako dinosaurí ostrov č.2 sa pýši krásnou flórou, hladnou faunou a absenciou ochranných plotov, skrátka dokonalé útočisko pre hlúpy druh homo sapiens sapiens. Z pôvodnej zostavy (odmysliac si cameo detí a Johna Hammonda) sa vrátil iba Jeff Goldblum v pozícií ochrancu rodiny, ďalej osadenstvo rozširuje Julianne Moore ako jeho partnerka a zopár klaďasov a záporákov vyplňujúcich hlavné menu. Spielberg spracovaním definitívne upúšťa od komornejšieho originálu a Strateným svetom servíruje nahláškovaný blockbaster s vražedným tempom a fantastickými trikmi. Vrchol filmu dosahuje visiacim prívesom nad priepasťou a toľko odsudzovanou návštevou T-rexa v San Diegu. Pokiaľ si chce divák užiť túto dobrodružnú jazdu, nutnosťou je pristúpiť na fakt, že zámerom tvorcov nebolo kopírovať prvý diel iba veľkolepo baviť.