Daggeron

Po dlhšom čase absolútne netuším, ako nejaký film hodnotiť. Transcendence síce nie je až taký prepadák, ako o ňom hovorí kritika, jeho potenciál však bol omnoho väčší. Námet a tematika umelej inteligencie sú vzhľadom na technologicky vyspelú spoločnosť nielen aktuálne, ale v rámci modernej kinematografie predstavujú stále pomerne nepreskúmané teritórium. Kombinácia týchto dvoch faktorov sľubovala divácky zážitok, lenže atraktívnosťou námetu klady začínajú a prakticky aj končia. Scenár pôsobí príliš prvoplánovo, chýba mu akákoľvek premyslená zápletka, zvraty nemá prakticky žiadne. S prihliadnutím na žáner postráda výraznejšiu nápaditosť a o absencii logiky nemá význam zmieňovať sa. Keďže však ide o sci-fi, pri veľkej snahe by sa dali prižmúriť oči, lenže správanie mnohých postáv už také ospravedlniteľné nie je. V mnohých prípadoch sa prieči zdravému rozumu. Veľa momentov preto pôsobí učelovo, v dôsledku čoho je dosah na diváka viac-menej nulový. Vizuálna stránka takisto nie je nijakým spôsobom výnimočná, neprináša nič nové, iba to, čo sme už videli. Pre spoločnosť odchovanú na bombastických efektoch a trikových sekvenciách tadeto cesta nevedie. Väčšina postáv je až na zaplakanie plochá, vystupovanie Rebeccy Hall, ktorá dostáva najviac priestoru, je zasa príliš absurdné. Jedinou sympatickou a rozumovo uvažujúcou osobou na plátne je teda Paul Bettany, kým potenciál prínosu Freemana či Cilliana Murphyho (aj keď je neskutočný sympaťák) zostáva trestuhodne nevyužitý. Pri pohľade na fakt veľkolepé herecké obsadenie sa natíska otázka, na základe čoho sa rozhodli na takýto scenár vôbec pristúpiť. Neviem, či vina zaň spadá viac na chrbát Paglena alebo Pfistera, ktorý si ho vybral. Myslím si však, že Wallyho by väčšina z nás videla radšej naspäť pri kamere a Chrisovi. Napriek výčitkám je Transcendence stále solídne pozerateľné sci-fi dielo, ktorého atraktívnosť pramení najmä z aktuálneho námetu. V rámci žánru však predstavuje skôr len priemer. Šedý priemer, ktorý neurazí a počas dvoch hodín stopáže ani výraznejšie nenudí, ale vôbec nič vo vás nezanechá a už o týždeň si ho asi len sotva budete pamätať.

Základný a ten najpodstatnejší problém filmu tu už zmienili viacerí - radšej ho mohli tvorcovia spracovať vo forme dokumentu. Sorry, ale v tejto podobe je to desná nuda. Ako dokument by som si to pozrel so zaujatím s cieľom dozvedieť sa nejaké fakty o mimoriadnej udalosti, ale vo filmovom spracovaní nemá The Deep absolútne čo nové ponúknuť alebo čím prekvapiť. Stačí si prečítať oficiálny text distribútora a viete úplne všetko. Určitú technickú kvalitu však snímke uprieť nemožno. Najmä širokouhlé zábery na nehostinné exteriéry, uprostred ktorých bojuje hlavný hrdina o život, pôsobia dosť úzkostne. Snímanie cez tmavé filtre prenášajú depresívnosť a beznádejnosť vyplývajúcu z námetu na solídnej úrovni aj do vizuálnej podoby, všetko navyše dvojnásobne umocnené snahou zdôrazniť malosť človeka v silnej a neporaziteľnej prírode. Lenže keď vo vás nič nezanechá a absolútne s vami nepohne obraz trasúceho sa muža v ľadovej vode, zmietanie ním v silných vlnách alebo krvácajúce nohy na ostrých kameňoch, asi niečo nebude v poriadku. V podstate celý film začína potopením a končí záchranou, čo je materiál v takomto spracovaní možno na pol hodinu. Vedľajšie postavy sú len nutnou súčasťou, inak sa o nich nedozviete úplne nič a päť minút po skončení si na ani jednu z nich nespomeniete. To minimum dialógov, ktoré mohli mať aspoň akú-takú myšlienkovú hĺbku, sú prvoplánové a klišoidné. Pri The Deep nie je ani tak problém v tom, že nie je vizuálne nejako extrémne premakaný s morom digitálnych efektov. Formálny minimalizmus mohol byť preň skôr výhodou, keby nebol príbehovo tak hrozne nudný. Skutočne som sa v ňom nedozvedel nič, čo by som si už vopred neprečítal. A to asi nie je ktoviečo, hoci možnosť prekvapiť je pri reprodukcii skutočných udalostí značne obmedzená. Ale i tak. Nechcel som toto dielo zaradiť do podpriemeru, ale nemôžem inak. Je fajn, že sa divák dozvie o atraktívnej príhode, ale nie takouto formou. Na kilometre mimo mňa. Zbytočný film.

"Naše životy sú cenné, pretože netrvajú večne. Čas je dar. Nepremárnime ho. Urobme niečo, čo sa počíta. Bojujme za to, na čom nám záleží. Nech to stojí, čo to stojí. Veď aj keby sme zlyhali, existuje snáď lepší spôsob ako žiť?" Ak by som mal nejakému filmu udeliť titul guilty pleasure, vzhľadom na ostatné hodnotenia to bude práve nová séria Spider-Mana. Príbehovo je síce možno nudný, stupídny či klišoidný, postráda akýkoľvek zaujímavý scenáristický nápad alebo výraznejší zvrat, ale ja som sa pri ňom kráľovsky bavil. Odhliadnuc od najnovšej Batmanovskej trilógie predstavuje vôbec najlepšiu komiksovú adaptáciu posledných rokov. Už Captain America: Winter Soldier nastavil (najmä po audiovizuálnej stránke) latku veľmi vysoko, ale Webb ju pokračovaním pavúka ešte o triedu prekonáva. Jeho Amazing Spider-Man 2 totálne valcuje vonkajšou formou, ktorá je čírym audiovizuálnym orgazmom. Kameraman ťahá jedno eso z rukáva za druhým. Disponuje širokou paletou nápadov s množstvom vychytávok, vďaka ktorým sa môžete kochať tými najúžasnejšími obrazovými hrátkami, aké na plátne v rámci žánru vidieť naozaj len zriedkakedy. Strih takisto nie je prehnane epileptický, takže pokiaľ sa uvoľníte a nebudete priveľa premýšľať, užijete si perfektné vizuálne divadlo. K tomu si pripočítajte monumentálny podklad Hansa Zimmera, ktorý dokáže každý jeden diel mozaiky doplniť tak dokonalou hudbou ako máloktorý iný skladateľ (treba pritom priznať, že už Horner v jednotke odviedol výbornú prácu). Pokiaľ tento film vnímate len ako blockbuster s gigantickým rozpočtom a monštruóznou formou pre spríjemnenie oddychového večera, kombinácia akčných scén a elektronickej hudby vás zaručene dostane. Technická prepracovanosť nemá (okrem sci-fi) konkurenciu a minimálne o triedu posúva hranice už beztak zábavnej jednotky. Je pravdou, že väčšinu obsahovej línie tentoraz zaberá romantická časť medzi Garfieldom a Emmou Stone, ktorá je fakt plná klišé, prekvapujúco mi to však nevadí. Medzi touto dvojicou to totiž funguje absolútne dokonale. O to väčším šokom sa stáva zámer tvorcov ísť do záveru, aký prinášajú. Úprimne, nečakal som to. Ale tlieskam. Druhou vecou je už fakt, že tá najpodstatnejšia časť, ktorá by mala fungovať, a teda boj dobra so zlom, nefunguje takmer vôbec. Cítiť to bolo už v jednotke a pokračuje aj teraz. Nielen, že záporáci majú málo priestoru (najskôr Lizard a teraz Electro) a ich charaktery a premena na alter-ego sú odbité povrchne, v dvojke sa tvorcovia navyše zameriavajú na viacero dejových liniek, ktoré (zbytočne) oberajú o čas tú kľúčovú. Postava Harryho Osborna, hoci naozaj bravúrne stvárnená Dane DeHaanom (obrovský talent Hollywoodu, ktorý prekonáva dokonca aj Franca), je absolútne nevyužitá a vzhľadom na slabých päť minút pre Goblina aj úplne zbytočná (aj keď rozumiem, že to slúži ako intro pre ďalšie projekty). Rovnako pasáže s Giamattim na začiatku i na konci. Zostrihať o polhodinu, odseknúť časť úvodu (s výnimkou efektnej scény s Richardom Parkerom) a záver a z druhého Spider-Mana môže byť skvelé dielko s výrazným emocionálnym dopadom. V tejto forme totiž emócie vyprchali ešte skôr, ako nabehli záverečné titulky. I vzhľadom na veľké množstvo najmä obsahových nedostatkov som sa osobne pri Spideym pobavil. Po technickej stránke je vrcholom a nemám problém si ho pustiť opäť. S prihliadnutím na vzťahové rozuzlenie a odvahu scenáristov dávam plný počet. Je to hlúposť, ale úžasne pozerateľná. Dlho som si žiaden blockbuster tak dobre neužil. „Je ľahké byť plný nádeje v krásny deň. Prídu však aj temné dni. Dni, kedy sa budeme cítiť sami. V tieto dni budeme najviac potrebovať nádej. Ale nech to bude akokoľvek ťažké, nech si akokoľvek budeme pripadať stratení, musíme veriť v nádej. Musíme pretrpieť to, čím prechádzame. Stať sa nádejou pre ostatných. Ľudia ju potrebujú. A aj keby sme náhodou zlyhali, existuje snáď lepší spôsob ako žiť?“

Oproti nevydarenej a najmä nudnej jednotke je Winter Soldier obrovským krokom vpred. Už úvodná intro akcia (cca prvých pätnásť minút) ponúka ultimátny divácky zážitok. Je kvalitne nasnímaná, prehľadne zostrihaná, po hudobnej stránke atraktívne podfarbená a prepracovaná z hľadiska choreografie kontaktných súbojov. Skutočne pastva pre oči i uši, pritom rozsahovo ukočírovaná do prijateľnej miery. V ďalšom priebehu scenáristi rozbiehajú spleť intríg v snahe nielen udržať diváka v napätí, ale najmä pokúsiť sa ho prekvapiť. Zápletka okolo špionáže obyvateľstva a Rogersove postoje a reakcie na ňu sú mne osobne celkom blízke a sympatické, problém však spočíva v skutočnosti, že sa postupne zamotáva sama do seba. Tematiku infiltrácie tiež nepovažujem za úplne šťastnú. Hydru by som nechal Hydrou, jej misia sa skončila v prvej časti a nebola príliš presvedčivá (aj keď najmä kvôli scenáru). Rovnako zbytočná je Redfordova postava, ktorá je suchá, nudná a absolútne nevýrazná. Tvorcovia sa snažili kombinovať, až to prekombinovali. Zachraňuje to aspoň solídny záporák, ktorý síce nebudí dojem nejakej prehnanej hrôzostrašnosti a neporaziteľnosti, ale odhaľovanie jeho identity je divácky atraktívne. Napriek výčitkám je Kapitán Amerika takmer dve hodiny pri pohľade na celkové spracovanie v poriadku. Kazí to však záver, ktorý je technologicky premakaný a vizuálne doslova orgastický, ale je toho všetkého moc. Onu digitálnu deštrukciu som ešte Avengers zožral, ale Man of Steel už nie. Nemôžem ani Kapitánovi. Záľubu v monštruóznej akcii modernému divákovi neberiem, pozerá sa na to fakt dobre, lenže je to neskutočne prehnané. Masová deštrukcia všetkého možného sa už ale akosi stáva synonymom akčného filmu a tak sa s tým budeme musieť asi zmieriť. Inak je Kapitán Amerika OK. Ako akčný výplach a letný blockbuster ujde. Osobne som si to užil a dal by som aj plný počet, ale kvôli finále musím ísť dole. P. S. Jackson je pán a postava Furyho mu sedí ako riť na šerbeľ, Scarlett opäť very hot.

Hardy's one man show. Doslovne. Knightov režijný debut Locke je absolútnym víťazstvom minimalizmu. Dôkazom, že na kvalitný film nie sú potrebné gigantický rozpočet, monumentálne efekty ani početná výprava. Stačí jeden kvalitný herec, jedno auto a zručne napísaný scenár. A pár hlasov na telefóne. Locke možno nie je tak dramatický ako žánrovo podobné (aj keď obsahovo odlišné) Buried, paradoxne však počas osemdesiatich minút vôbec nenudí. Neobsahuje zložité zápletky, nesprevádza ho mysteriózna hudba ani sa nesnaží gradovať napätie do nejakého strhujúceho finále. Všetko ťahá charizma hlavného hrdinu Toma Hardyho, ktorý potvrdzuje štatút jednej z najtalentovanejších osobností súčasného Hollywoodu. Pri jeho herectve neprekáža ani celková monotónnosť snímku, pokojný hlas a chladná hlava schopná riešiť ťažké životné trable je divácky oveľa atraktívnejšia ako zbytočne prehnané emócie. Príbeh je zaujímavo koncipovaný, dialógy síce nie sú nositeľmi nejakého významného posolstva a myšlienkovej hĺbky, ale sú dobre napísané a vďaka solídnej réžii dokážu udržať vašu pozornosť. Možno práve vďaka riešeniu bežných životných situácií sa stávajú pre diváka bližšie a celkovo prijateľnejšie. A najmä ku koncu majú aj istý myšlienkový presah. Že zodpovednosti za svoje činy sa nemáme vyhýbať, ale máme ju prijať. I keď dôsledky nemusia byť pozitívne. Všetko navyše obohacuje výborná kamera i strih, ktoré dokážu z minima vyťažiť maximum a z obmedzeného priestoru snímania prinášať vizuálne príťažlivý obraz. Hudba už len dotvára to jednoduché, ale na videnie i počutie krásne predstavenie. Škoda len, že Locke nemá prakticky žiaden záver. Ako začína, tak aj končí. Z bodu A smeruje niekam, len nie ku konkrétnemu rozuzleniu. Akoby len Knight chcel ukázať aj inú formu, akou sa dá natočiť film. Chápem, že keby nejaký záver mal, tak ho najskôr väčšina kritizuje, že je klišoidný alebo patetický. Ale i tak. Bonus však za to, že nesmeruje k happy-endu, ale skôr je len ukážkou toho, ako sa môže všetko za krátky čas v aute zrútiť ako domček z karát. Áno, Locke nie je Telefónna búdka. Nemá až taký emocionálny dosah, pretože je viac-menej monotónny a zložený len zo siete dialógov, ale má to, čo nemá mnoho súčasných hollywoodskych bijákov a čo sa slovami len ťažko popisuje. Nepotrebuje ťažké prachy, ale z minima ťaží maximum. A to sa cení.

"Vylezieme na vrchol hory, aj keby sme si mali pri tom polámať nohy..." Takéto diela sa už dnes nenosia. Truman Show je mimoriadne originálny film s perfektným nápadom. S prihliadnutím na dobu, v ktorej bol natočený a v ktorej ešte neboli reality show také populárne, je výrazne nadčasový a o to viac výnimočnejší. Počas celej dĺžky stopáže ťaží predovšetkým z ohromnej scenáristickej i režijnej kreativity. Príbeh muža žijúceho počas dlhých rokov v ilúzii skutočného sveta je divácky veľmi atraktívny a ponúka široký priestor pre myšlienkovú hĺbku, pričom z podobného konceptu neskôr vychádza napríklad aj slávny Matrix. Zároveň je pre novodobé publikum odchované na vyvolených veľkých bratoch či telenovelách mementom pred čoraz viac sa vyskytujúcou realitou nielen straty súkromia, ale často i vlastného názoru. Človek čoraz viac prijíma postoje prezentované mediálnym svetom bez akejkoľvek reflexie, v dôsledku čoho sa v minulosti neakceptovateľné skutočnosti stávajú akceptovateľnými a ľudia s veľkou radosťou reagujú ako ich vzory z Paneláku, Búrlivého vína či iných podobných hlúpostí. Všetko je pritom spracované tak úchvatným a podmanivým spôsobom, že aj bez trápnych patetických kecov či monštruóznych efektov spôsobuje v mnohých scénach zimomriavky. Za špeciálnu zmienku stojí predovšetkým dokonale fungujúca symbióza obrazu, dobre napísaných dialógov a jedného z najkrajších hudobných sprievodov. K tomu si tiež pripočítajte šialene dobrý výkon sympaťáka Carreyho, ktorý k svojej maskovo-aceventurovskej mimike pridáva aj charakter a vy mu jednoducho nemôžete nefandiť. Výsledkom je film, na ktorý sa dá len ťažko zabudnúť. Priznám sa, že v čase projekcie neprišiel taký výbuch emócií, aký by som čakal, ale tie doznievajú s odstupom času a Trumana nie a nie dostať z hlavy. Človeka až mrazí pri myšlienke na to, že toto všetko by mala byť ilúzia a každý náš krok sledujú milióny divákov na televíznych obrazovkách a život okolo nás je len hraný podľa toho, ako to chce boss. Brrr. Nič iné ako maximum nehrozí. Myslím si totiž, že Niccol a Weir zaťali do živého a ak niečoho podobného nebudeme svedkami my, naši potomkovia určite áno. Alebo snáď nimi sme už teraz?

Ďalší z filmov, ktoré mali ohromný potenciál patriť minimálne medzi špičku v rámci žánru, ale nepochopiteľným spôsobom ho zabíja totálne odfláknutý záver. Ctihodný občan je tri štvrtiny stopáže výborným thrillerom, ktorý síce v celkovom kontexte neprináša nič nové a viac-menej iba kopíruje základné motívy z iných revenge movies, ale napriek tomu si udržuje mimoriadne solídnu atmosféru so snahou byť o krôčik pred divákom. Po pomalšom úvode a vysvetlení pre ďalší príbeh podstatných motívov prichádza hlavná časť, obsahujúca niekoľko zaujímavých a v určitých prípadoch aj na pohľad nie práve ľahko stráviteľných scén. Dej nie je nejako extrémne predvídateľný a prostredníctvom niekoľkých zvratov dokáže šokovať a príjemne prekvapiť. Butler exceluje, a hoci sa herecky zrovna nepretrhne, rolu brilantného taktika mu bez väčších problémov uveríte. Foxx zahral už aj lepšie, ale ako predstaviteľ zvrátenej predstavy o spravodlivosti ujde. Sem tam nejaký ten logický lapsus neprekáža, pretože vás dej konštantne drží v napätí a v drsných pasážach zbytočne netlačí na pílu. Navyše je tiež nepríjemnou freskou naprieč americkým súdnictvom, ktorá stojí minimálne za zamyslenie. Ide o citlivú tému, o ktorej treba hovoriť a na ktorú treba upozorňovať, aj keď Ctihodný občan to robí pomerne drastickým spôsobom. Perfektne vybudovaný líniu kvalitného thrilleru však znižuje doslova úbohý záver. Neviem, či tvorcovia meškali s deadlinom alebo im došli nápady, ale to, čo vidíte v poslednej polhodine, je akoby vycucané z prsta. Nielen, že je to absurdné a z hľadiska realizácie sotva uskutočniteľné, ale je to jednoducho... celé zle. A rovnako netuším, či si finálne rozuzlenie opäť vydupali producenti, ale keby nechali Butlerovu postavu dokončiť svoju prácu, zapôsobilo by to na diváka úplne inak a výraznejšie a možno by sme tu mali jeden z top žánrových produktov nového milénia. Ale keď Američania majú takú neskutočnú záľubu v happyendoch, až sa nám neznalým Európanom chce plakať... Ale nadpriemer tomu dám. Odhliadnuc od zbabraného konca ide o stále kvalitné dielko.

Keď príde do reči meno Nicolas Cage, zakaždým si ako prvú vybavím jeho postavu Ghost Ridera. Na tomto diele a najmä na imidžovej horiacej lebke som sa vždy zabával a schuti smial, pritom som film doteraz videl iba v útržkoch a nikdy nie celý. Preto som si povedal, že je čas dobehnúť zameškané a pozrieť si ho od začiatku do konca. Ale nič sa nezmenilo. Ghost Rider je stále rovnako pitomý. Vo svojej podstate asi nemá nič, čo by zaujalo a po technickej i obsahovej stránke patrí do odpadu. Má síce niekoľko pekných kamerových momentov, sympatickú Evu Mendes i milého Cagea, ale v rámci komiksových adaptácii predstavuje pravdepodobne úplné dno. Nevadí, že digitálne efekty nie sú nijakým spôsobom výnimočné, problém je, že sú miestami amatérske a trápne (či trápne zábavné). Príbeh je ešte tragickejší ako všetko ostatné. Obsahuje more klišé, nedisponuje žiadnymi nápadmi a jednotlivé súvislosti pôsobia nelogicky a absurdne. Po polhodine je vám preto šuma fuk, čo sa udeje v ďalšej scéne. Postráda tiež akúkoľvek zaujímavú negatívnu postavu, tieto bledé ksichty by mohli očariť možno tak pištiace pätnásťročné fanynky Twilightu. A rozuzlenie? What the fuck? Ja teda neviem, ale dnes si z toho filmu nepamätám s výnimkou horiacej lebky, motorky a reťaze takmer nič. A o čom bol dej netuším už tým dupľom. Trošku mi to je možno aj ľúto, pretože nech je Nicolas Cage aký je a nech používa dookola ten svoj čudesný výraz na tvári, ja ho mám celkom rád. Ale toto bol neskutočný krok vedľa. Nie po stránke jeho výkonu, ale z hľadiska výberu filmu. Guilty pleasure? Ani náhodou. Je to hlúposť na entú. Avšak až tak primitívna hlúposť, že je sem tam vtipná. Takže ak oželiete nudu, dopozeráte do konca, viete byť nad vecou a nad tuposťou niektorých tvorcov si dokážete povzdychnúť, tak sa na tej horiacej prašine musíte aspoň trochu pobaviť. Hoci sa to nedá označiť inak ako celé zle, za pobavenie musím tú jednu dať! Ale dvojku si už radšej nepozriem.

Lone Survivor je z technického hľadiska jasný nadpriemer. Má parádne a naprieč titulkovými sekvenciami až netradične chytľavé intro, ktoré nevyužíva hrané zábery, ale nahrádza ich pôvodnými (a tým pádom autentickejšie pôsobiacimi) fotografiami a videami priamo z výcviku členov ozbrojených síl. Perfektná akčná časť je vizuálne strhujúco natočená, prehľadne nastrihaná a skvelo ozvučená. Obrazová stránka ťaží z pestrej palety kamerových nápadov, ktorých highlightom sú scény padania zo skál. Mnohé úseky pritom spôsobujú husiu kožu ako už žiaden vojnový film dávno nie. Najmä eRkový rating umocňuje pravdivosť prezentovanej skutočnosti, pričom niektoré zábery môžu byť pre slabšie povahy veľmi ťažko stráviteľné. Titulková pasáž na konci ponúka silnejší emocionálny zážitok ako samotný záver. Predstavenie skutočných tvárí osôb a ich priradenie k hercom, ktorí ich stvárnili, využil už napríklad Spielberg v Schindlerovom zozname a vždy to splnilo svoj účel. Solídne sú výkony ústrednej hereckej štvorice, aj keď tiahnuť to mal jednoznačne Foster, ktorý sa na podobné úlohy hodí ako riť na šerbeľ a oplýva neporovnateľne väčšou charizmou než nie úplne presvedčivý Wahlberg. Berg tiež dokáže narábať so skutočnosťou, že na začiatku (už aj podľa originálneho názvu) viete, ako všetko dopadne. Proces toho, ako k tomu dospelo, je alfou a omegou diela - a po tejto stránke to režisér zvláda. Problémom Lone Survivor je najmä jeho príbeh. Nie však ani tak otázka jeho logickosti alebo prípadnej (ne)zmyselnosti, ale skôr jeho uveriteľnosti. Chápem, že Navy SEALs sú odolní a špičkovo trénovaní chlapi, možno najlepší vojaci na celom svete. Uvedomujem si tiež, že Luttrell prežil v afgánskych horách so svojim tímom peklo, ale tomu, čo som videl, odmietam uveriť. Myslím si, že stáť na nohách, pohybovať sa a manévrovať so zbraňou s niekoľkými strelnými poraneniami či zlomeninami po ťažkých pádoch by nedokázal žiaden človek, aj keby to bol najtvrdšie trénovaný muž. V tomto smere je Lone Survivor typicky hollywoodsky prehnaný a tak úžasne budovanú realistickosť týmto úplne zabíja. A záver? Ťažko hovoriť o sklamaní, pretože ak čo i len trošku poznáte americkú produkciu, už to tak nejako čakáte. Osobne ho však nepovažujem vyslovene za problém, aj keď obsahuje more pátosu, ktorému sa snímka v prvej polovici tak zručne vyhýba. Dielo viac stráca práve v dôsledku slabej uveriteľnosti. Celkové hodnotenie je na rozmedzí troch a štyroch hviezd, ale najmä vďaka remeselnej kvalite sa prikláňam k nadpriemeru. Druhé zhliadnutie je ale nevyhnutné.

Také zlé to zasa nebolo. O triedu lepšie a zaujímavejšie ako predchádzajúci projekt Serru s názvom Neznámy a o dva levely vyššie ako akčná pitomosť A-Team, v ktorej si Neeson strihol hlavnú úlohu. Škoda len, že namiesto gradácie napätie upadá a s blížiacim sa záverom tvorcom akoby došli nápady. Atmosféricky perfektná prvá polovica, zaujímavý nápad režijne dobre zapracovaný do príbehu. S prvou esemeskou prituhuje krv v žilách a vy spolu s hlavným hrdinom prežívate každé jedno nadýchnutie, každý jeden pohľad a každú jednu obavu. Cez jeho oči sa rovnako ako on snažíte nájsť páchateľa a rovnako ako on zostávate neúspešní. K tomu solídna Ottmanova hudba, pomerne zručná kamera a sem-tam nejaká súbojová scena a vy začínate dúfať, že opäť vidíte výbornú žánrovku. Bohužiaľ, od scény s objavením bomby prichádza na rad už len klišé na klišé a všetko vrcholí absurdným, z hľadiska realizácie pochybným a bohužiaľ aj americky patetickým záverom. Produkcii síce vychádza snaha byť o krok pred divákom, nedovoliť mu vedome predbehnúť udalosti na plátne a dokonca ho rozuzlením aj prekvapiť či dokonca - aspoň v určitej miere - šokovať, lenže postupom času vám uchádzajú motívy správania postáv až natoľko, že očakávaný záver vo vás nevyvolá tak očakávané emócie. Konanie Neesonovho Marksa tiež nie je dvakrát opodstatnené a postráda známky logiky. K tomu ten typicky zámorsky trápny happy-end a výsledkom je lamentovanie a sklamanie nad tým, aký vynikajúci film to mohol byť. Veľká škoda. Úvodná hodina pokojne aj za šesť hviezd, druhá však výrazne priemerná. I napriek kritike je Non-Stop príjemne pozerateľné dielko v rámci žánru. Bez väčších problémov vás udrží v napätí a má (pri pohľade na vek) stále dobrého a charizmatického Neesona, ktorému podobné úlohy svedčia, ale premrhaný potenciál z toho bude kričať i pri prípadných ďalších projekciách. Škoda.