Avathar

Prakticky nemám výhrad (čo je pre mňa, akožto človeka, ktorý Pixar - na rozdiel od iných - príliš nemusí/nesleduje, prekvapenie). Iste, vedel by som si to predstaviť aj v "dospeláckom" balení a celý nápad vyťažený viac na dreň, ale to by scenár asi musel písať Charlie Kaufman :). Inak je to ale strašne nápadité, vtipné, svižné a nevtieravo dojemné. Občas sa dej trochu točí na jednom mieste, ale všetky tie nádherné destinácie jednej dievčenskej mozgovne nemožno neobdivovať. A záverečná hláška a odkaz na pubertu dávajú filmu celkom fajn ironickú bodku, emócie budú mať čo robiť :). Celkovo veľmi pohodový film, pri ktorom som ani na moment nemal pocit, že ma Pixar len infantilne emocionálne vydiera (viď. MONSTERS, NEMO...).

Tá hudba bola mizerná a pílila mi uši. A zvyšok na tom tiež nie je dvakrát dobre. Celkom ma to svojou naivitou (herci, dialógy) bavilo, ale len keď sa to odohrávalo na klinike. Potom to už bol len bordel, hopkajúca herečka, predstierajúca, že šprintuje pred útočníkom, jej útok čisté wtf a ten debilný flashback tam bol načo? Inak tá tenisová loptička (alebo čo to bolo), čo hrala oko, pobavila.

Výhodou týchto amatérskych hororov je, že ak sa im už nepodarí diváka vystrašiť, tak dokážu aspoň dobre pobaviť (aj keď nezámerne :)). Tu ma oslovili najmä znudení herci a ich mizerné dialógy. Snaha o atmosféru na mňa nefungovala, film je príliš rozvláčny a ani nepôsobí dojmom, že by sa okolo mladého páru dialo niečo desivé/nebezpečné. Záver vyšumí do prázdna a celému filmu hlavne chýba nápad, či originálnejšie spracovanie.

V istom zmysle je to rovnaká limonáda ako vlaňajšia TEÓRIA VŠETKÉHO: citlivá a silná téma, podaná až hanebne jednoducho, vynikajúci Redmayne a pocit premrhanej šance. Fakt by to chcelo viac hĺbky, intenzity, odvahy... V DÁNSKOM DIEVČATI úplne absentuje psychológia a pokus ponoriť sa do myslí hrdinov. To považujem pri tomto type filmu za dosť zásadný (až fatálny) prúser. Dosť toho zachraňujú herci, ktorí našťastie svoje postavy vedia dobre „predať,“ ale aj tak je to celé príliš ploché, scenár nejde do hĺbky, príliš ani nekonfrontuje Lili s vtedajšou spoločnosťou (a ak áno, nepôsobí to na mňa dvakrát realisticky). Všetko je len decentne naťuknuté, herci to síce poctivo odmakajú, ale v konečnom dôsledku to plynie do prázdna. Emocionálne ma to nechalo totálne chladným. A to je škoda, pretože herci sa naozaj veľmi snažia a sú perfektní (Redmaynovi možno málo vyčítať /hoci si nemyslím, že by sa ponoril do úlohy úplne na 100% ako napr. v TEÓRII VŠETKÉHO/, Vikander skvelá, v malej roličke poteší aj ako vždy výborný Whishaw), ale s tým scenárom proste nemali šancu utiahnuť celý film... Celkom sa mi páčilo komponovanie scén, ale ako celok je to skrátka strašne neživotné, povrchné a zabudnuteľné. Na intenzitu takých LAURENCE ANYWAYS či CHLAPCI NEPLAČÚ sa to ani náhodou nechytá.

Apple je mi u prdele, jeho história je mi u prdele, Jobs je mi u prdele, jeho život je mi u prdele a IT je pre mňa španielska dedina. A čo s tým teraz, dofrasa?! Som si istý, že ľudia, ktorí sa vyznajú v danej problematike, budú nadšení. Dialógy, herci, réžia, kamera, všetko sedí. Ja som ale videl film o nejakom chlapíkovi, ktorý sa chová ako narcistický sociopat a ktorý vedie s ostatnými dlhé dialógy o niečom strašne zložitom, čomu nerozumiem, robí narážky na udalosti o ktorých nič neviem a smršť tých dialógov mi nedáva možnosť vydýchnuť si a nejak si skúsiť tie informácie spracovať. Samozrejme, to všetko je čisto môj problém. Ale nemôžem si pomôcť – SOCIAL NETWORK mi v tomto ohľade prišiel lepší (tam som tiež nebol žiadny expert ohľadom deja a film ma napriek tomu doslova strhol). Nemôžem Sorkina viniť z nedostatku erudície – som presvedčený, že tí, čo sa vyznajú, pochytajú v dialógoch všetky možné narážky, inside vtipy, všetko im do seba zapadne vôbec a film si užijú o hodne viac. Ja môžem akurát tak poznamenať, že sa mi veľmi páčila štruktúra filmu rozdeleného na tri dejstvá, že herci sú bez debaty všetci skvelí (Fassbenderovi nomináciu prajem, ale za MACBETHA by si ju imho zaslúžil viac), niekoľko silných scén dostalo aj mňa (konfrontácia Wozniak vs. Jobs v treťom dejstve, scény z Jobsovho súkromného života, vzťah s dcérou...) a som rád, že to celé vďaka dynamickej réžii krásne odsýpalo a že som sa – v konečnom dôsledku – nenudil. Vlastne by som si dovolil povedať, že ten film je v určitom smere brilantný. Ale vyžaduje od diváka dosť veľký prehľad. Nevravím, že je to nutne zlé. Ale nepáči sa mi, že ma tvorcovia tlačia do pozície, kedy si musím naštudovať celú históriu Apple na to, aby som si ich po všetkých stránkach skvelý a vypiplaný film mohol užiť na 100%. Príde mi ako trochu nefér hra. Viem, viem, môj problém. Čo už. 7/10.

"Oh, full of scorpions is my mind..." Špinavé. Naturalistické. Depresívne. Atmosféra ohromná, miestami až hororová. Úprimne: Shakespeara nemám príliš rád, ale MACBETHA považujem za jeho najlepšie dielo. Temná a nadčasová vízia deštruktívnej sily moci. Fassbender a Cottilard predvádzajú absolútny herecký koncert a film doslova a dopísmena ťahajú. Fassbender je neuveriteľne démonický, len pohľad na jeho tvár dokonale zrkadlí Macbethovu paranoju a postupný pád do hlbín šialenstva. Vynikajúca je tiež vizuálna stránka, miestami možno až príliš štylizovaná (zrýchlené zábery) a prostredie škótskych vysočín. Ako som spomínal, nie som žiadny Shakespearovec, takže to, že autori hru zhutnili a vyhodili niekoľko dialógov/monológov mi žily príliš netrhá. Napriek tomu som mal pocit, že sa dalo ísť ešte viac na dreň, čo sa psychológie týka. A možno by som sa nenechal zbytočne zväzovať tým typickým Shakespearovým jazykom. Viem, že pri adaptáciách jeho diel by to bol asi príliš ťažký hriech a vidno, že autori v tomto experimentovať príliš nechceli a hrali radšej na istotu, hoci prípadná zmena by v tomto ohľade mohla byť zaujímavá (aj keď by to asi mnoho divákov nestrávilo). Napriek tomu pecka. S odstupom zvyšujem na päť.

VATERLAND rozhodne nie je film nezmyselný či nepochopiteľný; naopak, ponúka ohromné množstvo interpretácií a rôznych kľúčov. Ja som bol absolútne ponorený do hutnej, mysterióznej atmosféry, domýšľal som si veci podľa vlastnej fantázie a svoju pointu som si našiel. Ani sekundu som sa nenudil. Skvelá kamera, resp. striedanie jej rôznych polôh, skvelé miesto, kde sa film odohráva – doslova akoby zakliate niekde v bezčasí, na hranici vedomia a sna. Jediné čo by som vytkol, boli občas nepresvedčivé herecké výkony, ale nešlo sa o nič tragické. Bavilo ma to, bavila ma tá neurčitá mysterióznosť, akýsi strach, ktorý tam vrel pod povrchom a bol prítomný aj keď sa objektívne nič strašidelné nedialo. Škoda, že Jařabov film narazil na takú vlnu odporu, ale som rád, že VATERLAND mohol vzniknúť. Takto osobitá a radikálna vízia tu nebola už hodne dlho.

Nikdy som nebol fanúšik Amy Winehouse, poznal som pár jej pesničiek, ale nepočúval som ju, o jej živote som vedel málo a vôbec celá jej kariéra frčala tak nejak mimo mňa. Do dokumentu som išiel s neutrálnymi očakávaniami. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som film videl. Silné to je. Fakt je. Páčilo sa mi, že režisér využil v celom filme zábery, ktoré sa sústreďujú len na Amy, pričom tu nie sú prestrihy na žiadne „hovoriace hlavy“ ľudí, ktorí ju poznali (namiesto toho ich iba počujeme). Dôkladne zmapovaná jej životná cesta, od začiatkov až po tragický pád. A teraz trochu subjektívnych / moralistických kecov: ako som povedal, pred sledovaním som bol takmer nepopísaný list, rozhodne netuším, kto je za to, čo sa stalo vinný (dokument naznačuje, že možno otec / nenažraní producenti, ale aj okolo toho boli rôzne kontroverzie). Ja som na začiatku videl Amy – veľmi sympatickú, trochu „trafenú,“ až detsky naivnú a citlivú holku s bohovským hlasom. Fascinovala ma jej neprehliadnuteľná láska k hudbe, jej spontánnosť, zmysel pre humor, ako komunikovala s novinármi, keď vždy dokázala zadrieť niečo, čo všetkých na moment vykoľajilo. Skrátka veľmi úprimné dievča, pohoďáčka, do ktorej som sa okamžite platonicky zamiloval. Ako stúpala jej sláva, pridávali sa problémy. Vyvstávali jednak tie, ktoré si niesla so sebou: trauma z rozvodu rodičov, depresia, bulímia. A potom drogy, chlast, deštruktívne vzťahy. Od tejto chvíle to bol špirálovitý pád ku dnu. Oslepujúce blesky foťákov, nemožnosť prejsť po ulici bez toho aby vám za chrbtom nestál nejaký paparazzi. Nebol som v tomto smere naivný a rozhodne som nepotreboval tento film, aby ma „prebudil,“ ale aj tak... vidieť Amy ako stojí na chodníku, úplne mimo, len s cigaretou v ruke a okolo nej krúžia fotografovia, to pôsobilo výjav z nejakej hnusnej nočnej mory. A videl som tú sympatickú Amy ako postupne hasne, ako sa sťahuje do seba. Zmizla iskra z jej tváre; keď poskytovala rozhovory, alebo hovorila do kamery, akoby to ani nebola ona. A pri spackanom koncerte v Belehrade muselo byť každému jasné, že niet cesty späť. Tam som mal už skutočne pocit, že je totálne „odpojená“ - nielen, čo sa týkalo tej konkrétnej situácie, ale celkovo. Akoby jej život už dávno odletel preč a nezostal ani odlesk, len prázdno. Ale čo, bulvár mal o čom písať a meno Amy Winehouse bolo stále fajn pri vtipkovaní v show Jaya Lena... Triple H tu napísal, že mala skrátka len hrať svoj jazz v malých podnikoch. Nikdy sa nemala stať popovou hviezdou, nikdy sa nemala stať tzv. „celebritou.“ S tým súhlasím. Netuším, kto z nej tú celebritu „vyrobil,“ ale odrazu ňou bola – a pôsobila strašne stratene, v každom jej pohľade a geste bolo patrné ako strašne nerozumie svetu v ktorom sa ocitla. Keď sa potom v závere opäť ukážu zábery z úvodu filmu – na „tú pravú“ Amy, je to ako rana kladivom do hlavy, ako pohľad z inej planéty... Neviem, všetky tie reči o tom, kto za to mohol, mi prídu strašne splošťujúce. Hralo tu rolu tak obrovské množstvo rôznych faktorov, že je podľa mňa nemožné priamo na niekoho ukázať. Každý k tomu pridal svoje: ľudia okolo nej, sláva a neschopnosť vyrovnať sa s ňou a (IMHO hlavne) spoločnosť, bulvár a paparazzi, ktorí ju hnali stále viac a viac do kúta. Nebola a – bohužiaľ – ani nebude posledná. Každá podobná tragédia je mementom, ale nezdá sa, že by si z toho niekto niečo robil. Ako povedal Alan Moore, slávni ľudia a celebrity sú ako obilie, jedni odídu, prídu ďalší. Sú len položkou a keď prestanú byť potrební, tak končia. Amy skončila a po jej smrti všetci plačeme. Chceli sme to, dostali sme to. Takto to je a vždy bude. A z toho mi nie je úplne dobre.

Výborný film. Nemal by som výhrady, ak by to bola druhá časť trošku viac prepracovaná a dotiahnutá. Pokojne aj za cenu dlhšej stopáže, námet za to myslím stojí a film ukázal niekoľko potenciálne veľmi zaujímavých línií, psychologických problémov, problémov s vyrovnaním sa so svetom ako takým. Mnoho z toho je však len naťuknuté (verím, že kniha je oproti filmu silnejší zážitok), čo je veľká škoda, vidím v tom tak trochu premrhaný potenciál. Film to je ale aj tak silný. Brie Larson som nedávno videl v SHORT TERM 12, kde hrala rovnako dosť náročnú postavu a aj tu zo seba dáva maximum. Malý Jacob Tremblay tiež výborný. Ich matersko-synovská láska bola vykreslená až ohromne presvedčivo a dojemne. Každú emóciu som prežíval s nimi. 4,5*

Už počas prvej scény som spokojne vrnel blahom a žasol nad tým ako geniálne je režijne a kompozične vystavaná. A tento pocit mi vydržal až do konca. Iste, po stránke príbehovej to nie je žiadne prepracované veľdielo, naopak, príbeh je veľmi jednoduchý a bol tu už mnohokrát. Avšak komentátori typu: „je to nuda, DiCaprio sa len plazí lesom, je to nuda DiCaprio len chodí lesom,“ plačú na nesprávnom hrobe. Toto je SURVIVAL THRILLER a jeho devíza je hlavne v sile prežitku, v snahe emocionálne zaangažovať diváka do každej scény tak, aby počul každé puknutie vetvičky, aby ho bolel každý krok spolu s postavou. A to sa darí na sto percent, intenzita niektorý scén je neuveriteľná (medveď, neustále letiace šípy, prakticky všetky súboje). Veľmi som si vychutnával celkovú náladu filmu. Dlhšie pasáže bez dialógov. Dohováranie sa pomocou mimiky, pohľadov, celkových výrazov tváre. DiCaprio na pľaci necháva dušu (naozaj mi je sympatickejšie toto fyzické herectvo, než napr. hyper-naspeedované hulákanie do mikrofónu vo VLKOVI Z WALL STREET) a Hardy mu nielenže šliape na päty, ale je dokonca ešte lepší! Skrátka herecký koncert týchto dvoch pánov je radosť sledovať. Rovnako ako je radosť sledovať neuveriteľné prírodné scenérie (Lubezki si kráča pre Oscara), ktoré s pomalším, kontemplatívnejším tempom dávajú viac než dosť pocítiť až mystickú a posvätnú bázeň pred prírodou. Pred krajinou nádhernou a zároveň nemilosrdnou, ktorej je nejaký samozvaný „pán tvorstva“ srdečne ukradnutý a pre ktorú je ľudský život vlastne nepotrebný. Ak chce človek mať aspoň nádej na prežitie, musí siahnuť až na dno svojich síl – čokoľvek menej znamená záhubu. Celý štáb odviedol neuveriteľný kus práce a na plátne je to vidieť. A je to kruté, nekompromisné, miestami až lyricky podmanivé. Filmárčina vydretá až na kosť.