Avathar

Milý a vtipný návrat do 90. rokov. Dospievanie, prvé lásky, sebaobjavovanie a hľadanie šťastia a miesta vo svete so sympatickými postavami. Škoda, že druhú sériu Netflix stopol.

Ťažká zívačka. Z tejto série začínam byť solídne unavený (a to som, prosímpekne, nevidel spin-offy!). Už dvojka ma príliš nenadchla, takže teraz len pokračujeme v načatom trende. Jediný zaujímavý prvok, a síce samotný súd, tvorcovia úplne ignorovali a namiesto toho sa pokúsili vytvoriť hororovú detektívku. Ok, za mňa v pohode. Ale celé je to tak suché, neatmosférické a bez napätia, že som pri tom takmer zaspal. Wan tomu dokázal dodať aspoň trochu šťavy, dynamiky a gradácie. Chaves je len nudný rutinér, ktorý svojimi fintičkami môže vydesiť akurát tak cieľovku do 13 rokov. Nehľadiac na to, že ten príbeh je sám o sebe béčková volovina, ktorá ani nie je nijako zaujímavo zrealizovaná. Ťahajú to teda akurát Wilson a Farmiga, ktorí sú sympaťáci. Hoci na to, akých expertov teda majú hrať, ich každú chvíľu nejakým ultra-trápnym spôsobom prečúra akákoľvek treťotriedna senilná démonická entita či jej prisluhovač. Ale tak čo už. V skratke: tento typ pásových „hororov pre celú rodinu“ ma čím ďalej, tým viac nebaví. Je to všetko priehľadné, na jedno brdo, bez nápadu a cielené na prvú signálnu. A je to vyslovene otravné sledovať.

More of the same toho, čo fungovalo v jednotke, pričom čo sa týka príbehu, tak sme sa takmer nikam neposunuli (resp. len o malý krok). Vadí to? Mne ani nie. Stále je to totiž výborné a skvele zrežírované remeslo so solídnou dávkou napätia a fajn hercami. Oproti jednotke je pokračovanie akčnejšie, Krasinski pridal aj zaujímavo rozohral a vygradoval súbežne tri príbehové línie a opäť zaujme aj solídna práca s tichom a zvukovou stopou. Tvorcovia sa síce kasali, že nám dajú odpovede na všetky otázky, ale v tomto prípade by som očakávania krotil. S výnimkou prológu, ktorý nám ukáže útok monštier a naznačí, odkiaľ vlastne prišli (čo bolo ale priemernému divákovi jasné dávno) nič viac neponúkne. Ale chápem, že si zrejme chceli nechať materiál do ďalších dielov. Celkovo dobrá práca, pri ktorej asi závisí veľa od toho, ako veľmi máte svet Tichého miesta a jeho postavy radi. Fanúšikov jednotky dvojka určite neurazí. Osobne sa trojke rozhodne nebránim, hoci trochu iná optika a koncept by jej určite prospela. Inak hrozí, že sa séria rýchlo opozerá. A to by predsa len bola škoda.

Nikdy som nechápal tú auru legendy, ktorá sa okolo Jozefa Urbana vytvorila. Nevravím, že nebol dobrý básnik, jeho zbierky sa mi viac-menej celkom páčili (hoci jeho piesňové texty mi väčšinou lezú na nervy), ale označovať ho pomaly za najväčšieho básnického génia na Slovensku? To fakt nie, na to sú tu iní adepti. Rozhodne si však zaslúžil lepší pomník než tento mizerný a nechcene smiešny film. Herecky najlepšie vychádza asi Robo Roth a vlastne aj ten Roman Pomajbo. To ale nič nemení na tom, že sledovať päťdesiatnika, ako sa snaží hrať dvadsaďročného, je strašné WTF. Scenár naťukne niekoľko dôležitých tém (napr. alkoholizmus, problém s otcom), ktoré sa ale ďalej nijako nerozoberajú, poprípade sa „vyriešia“ nejakým dlhším rozhovorom, plným „životných múdier“ ako zo stránky motivačných citátov. Tvorcom sa vôbec nedarí vytvoriť dojem, že rozprávajú nejaký ucelený príbeh, sú to len náhodné výseky z Urbanovho života. Postavy sa objavujú a miznú bez toho, aby sme vôbec chápali, prečo tam boli (Lukáš Latinák), dobová atmosféra tiež nie je zmáknutá práve najlepšie (tie moderné kaviarne ani náhodou nepôsobili dojmom 90. rokov). Dialógy sú strojené a miestami nechcene smiešne (rovnako ako výkony niektorých hercov), záver patetický a nová verzia piesne Voda, čo ma drží nad vodou výsostne otravná. Celé to pôsobí ako amatérsky film skupiny nadšencov, ktorý sa nejakou zhodou náhod dostal do normálnej distribúcie. Ale sledovať sa to dá akurát ako nezámerná komédia.

„Good grief!“ S týmto filmom som sa prvýkrát stretol ešte ako malý špunt niekedy v 90. rokoch, keď ho dávali v televízii so slovenským dabingom. Niektoré hlášky so mnou síce ostali dodnes, ale viac-menej som si už len spomínal, že ako decku sa mi toto Snoopyho dobrodružstvo veľmi páčilo. Ako šli roky, tak mi však film skoro úplne vyfučal z hlavy. Až ako tridsiatnikovi sa mi konečne dostali do rúk pôvodné stripy Peanuts od Charlesa M. Schulza (ktorý k tomuto filmu napísal aj scenár) a zamiloval som si ich. Hlavne pre širokú paletu emócií, ktoré vyvolávali. Humor v nich bol skôr jemný, citlivý a celé stripy na mňa často pôsobili až melancholicky. Po rokoch som si teda Snoopy, vráť sa! pustil znovu, tentokrát v originálnom znení (nemá niekto ten slovenský dabing? :)). A bolo to rozhodne príjemné znovustretnutie. V prvom rade treba povedať, že film je vhodný skôr pre ľudí, ktorí poznajú nielen Snoopyho, ale aj ďalšie svojrázne postavičky Peanuts (Charlie Brown, Peppermint Patty, Lucy van Pelt, Schroeder, atď.) a vzťahy medzi nimi. Film ich totiž nijako nepredstavuje a počíta s tým, že divák už vie „vo co go“. Snoopy, vráť sa! tiež nezaprie svoj stripový pôvod. Mnoho scénok má ich klasickú štruktúru s pointou na konci. Ako čisto filmové dielo to funguje menej, mám navyše pocit, že celovečerná stopáž Snoopymu až tak nepristane. Snímka ale veľmi dobre zachytáva čaro Schulzových stripov, nechýba jej humor, ale posmutnelosť, aj úprimné emócie a dojemné momenty. Pre fanúšikov Peanuts ide skrátka o milý bonus. Neviem ale, ako by sa k nemu stavali ľudia, ktorí svet Snoopyho nepoznajú.

Queen of Earth light. Ale ak sa oprostím od porovnávania, tak slušná žánrovka s príjemne nervóznou znepokojivou atmosférou a skvelou Mackenzie Davis.

Ja som teda trošku sklamaný. Nápad (sociálna dráma o dvoch utečencoch + duchárčina) je skvelý, herci výborní, atmosféra tiež nie je zlá, ale... keď mne proste dosť vadí, že ústredné zlo tvorcovia ukážu na plné vráta (a robia to na môj vkus až príliš často), čím ide celý strach do hája a celý príbeh dostáva béčkovú pachuť. Prečo sa nemôžu uspokojiť s náznakom, prípadne ísť cestou "najviac sa bojíme toho, čo nevidíme"? To spoliehanie sa na ľakačky ma tiež nebralo (film to IMHO vôbec nepotreboval). Je to veľká škoda, pretože z hľadiska príbehu a postáv je to veľmi dobre zvládnuté. Takže slušný debut a nenudil som sa, ale potenciál bol väčší. Na ďalšie projekty Remiho Weekesa ale určite budem zvedavý. 3,5*

Kedysi mi to prišlo zábavné. Dnes už je to len trápne.

Výživná porcia južanskej gotiky, za ktorú by sa nehanbil ani Cormac McCarthy či Nick Cave. Temné, drsné a herecky brilantné.

Tuhá káva. Čo to vlastne bolo? Surreálna, snová, filozoficko-existencialistická hororová poetická esej, ktorá prostredníctvom podivného vzťahu zobrazuje márnosť ľudského snaženia, života a neodvrátiteľnosť plynutia času a príchodu smrti? Alebo je to o tom, že si myslíme, že žijeme vlastný život, hoci je to len akási vykonštruovaná umelá fantázia, prebratá z rôznych iných myšlienok, kníh a filmov? O tom, že si nahovárame, že každý z nás je originálny a jedinečný, ale v skutočnosti sme zameniteľní, neúprimní a nič vlastne neznamenáme? O tom, že šťastie dokážeme (možno) nájsť len vo svojej fantázii, ale tým nič na svojom osude nezmeníme? Že sa napokon musíme zmieriť s nevyhnuteľným? Že vlastne ani tú fantáziu nemáme pod kontrolou a rozpadá sa nám pod rukami? Že ľudský život je vlastne fraškou a tragédiou? Ešte si to nechám prejsť hlavou. O I'm Thinking of Ending Things by sa dalo veľmi, veľmi dlho diskutovať A to mám rád. Dostalo ma to. Pohltilo. Parádne mrazivá atmosféra a sebavedomá réžia autora s jasnou víziou. Jessie Buckley je fantastická (a ostatní tiež nezaostávali).