MontyBrogan

Mohol by som sa uspokojiť s opisom vzťahových motaníc pri natáčaní filmu, ktoré si nedajú pokoj ani navzdory prítomnosti Fritza Langa osobne. Ale neurobím to. Tvrdohlavý prístup si zaslúži oplatiť rovnakou mincou. Takže aj pozoruhodné osobnosti si môžu vyslúžiť pohŕdanie. No Godarda k nim pre tento prípad nezaradím.

Z filmu som si vzal nasledovné. Ľudia, ktorí obľubujú viac zvieratá ako svojich súkmeňovcov, majú: a) už dostatočne zlé skúsenosti s človekom, alebo b) v sebe niečo zvieracie. Pričom obidve možnosti sa navzájom nevylučujú. A Isabelle Huppert má napriek svojmu veku stále ešte bradavky.

Zločin z vášne ako plánovaná recidíva. A moc bezmocnosti okúsia aj divákove očakávania.

Sen lásky je taký záhadný, až som pri ňom mal chuť zaspať. Neo-noir z výpredaja alebo David Lynch z vietnamského trhoviska. Monotónny stereotyp, ktorý sa oplatí sledovať, iba ak máte radi krátkovlasé kokety, alebo ak ste naopak zvedaví na starú a bezvládnu Kim Novak.

Vo svojej úrovni je film vlastne dokonalý. Žiadna gradácia ani tendencia vybudovať si vzťah k postavám. Princezná sa zamiluje do kardiochirurga, za ktorým táto ľudomilná celebrita ešte dolieza, pričom on sa prevažne tvári ako stratené šteňa. Z jej angažovania v boji proti násiliu tu vidíme scénu výletu do Angoly, kde rieši nebezpečenstvo nášľapných mín, a tým to končí. Inak je celý dej o milostnom trojuholníku, kde tretím hráčom, neodbytným obdivovateľom, je svet fotoaparátov. Nefunkčnej atmosfére nedokážu vdýchnuť život ani šansóny či jazz. Už chýba iba zvučka Hallmarku. Tam by film zapadol perfektne. Ale nebudem hodnotiť v rámci žánru, ktorý ani neexistuje. Hlavne keď ide o nedostatočne spracovaný portrét veľkej osobnosti. Hviezdičky len za Naomi Watts a jej imitáciu Diany. Aj by som k nej napísal viac, len neviem, či pohyby ofinou patria pod gestikuláciu alebo mimiku.

Keď cítime určitý nedostatok, niekedy sa okolo toho začne točiť celý náš svet. Nech je to hoci aj pár obyčajných tenisiek. Zlodeji bicyklov, Nikdo mě nemá rád, Forrest Gump, našlo sa tu z každého trochu, no napriek tomu dosť jedinečnosti. Film, pred vstupom do ktorého by som sa nabudúce bez váhania vyzul.

Keď som zistil, že ide o ďalší pokus prostredníctvom teenagerov ukázať zase len americkým teenagerom (nie, s ponosovaním pubertálneho zasrana, že musí stihnúť pred plesom ešte zohnať limuzínu, sa fakt mimo Ameriky jeho rovesníci stotožňovať nebudú), akí sú výnimoční, skvelí a treba si carpe diem, pretože panta rhei, bol som trochu znechutený a dúfal som, že dej sa preklopí do dobrodružného príbehu ako sľuboval. Nestalo sa. Som na to asi starý. Teda nechcem sa robiť chrumkavý, ale tak ako si už nekupujem Happy Meal, alebo spomínaných Pokémonov, nepotrebujem viac ani počuť, že si treba užívať než príde zodpovednosť. Odkaz na Fight Club potešil, teda aspoň dovtedy, kým som začal uvažovať, či ho tu nie je škoda.

Čarovné, ale patetické. Takže typický Spielberg. Je to asi mesiac, čo som musel na letisku čakať päť a pol hodiny. Vtedy som si spomenul na tento film, čo mi stratený čas aj trochu spríjemnilo. Odvtedy som si ho chcel pozrieť znovu. A dnes sa to konečne podarilo. Dočkal som sa, tak ako Viktor Navorski.

Čo urobí starnúca herečka, ktorú nikto nechce profesionálne ani súkromne? Stane sa vyčačkanou alkoholičkou. Divák ju tak musí celý čas sledovať a ona sa mu odvďačí tým, že keď sa zase raz poníži, chrstne vodu do zrkadla. Tomu sa hovorí katarzia.

Práve ubehlo 80 minút môjho života. A nič lepšie sa mi dnes ešte nestalo. Ružový sen.