MontyBrogan

Špecialista disponoval hercami rôznych kategórií. Sylvester Stallone a Sharon Stone herecky nič moc, ale boli vtedy hviezdy. Eric Roberts sa tam prepašoval z béčkových filmov, lebo asi vedel odhadnúť, aký bude výsledný produkt. James Woods bol herecky o úroveň vyššie, ako všetci dokopy, čo však neznamenalo, že by film vytiahol z prúseru. Mal predsa pred sebou rovnaký scenár ako ostatní. Miestami napríklad tvrdil, že zostrojovať výbušniny naučil Sly jeho, potom zase, že on Slya. Proste len divákom dokola pripomínať, že sú bývalí kolegovia, ak náhodou nestihli úvod. Netreba ani konzistentným spôsobom. No menej ako 2* nedám. Síce viem, že to bola blbosť, ale neľutujem, že som si ju pozrel znovu.

Síce je originál lepší, ale Santa asi spolupracoval na scenári aj tu, lebo remake mi rovnako vyčaril úsmev. Len súdny spor bol už trochu rozporuplný. Uvádzať ako argumenty pre dobro veci boha a peniaze, keď Vianoce sú už samé o sebe dosť biznis, nabáda myslieť navyše na to, koľko peňazí sa prejebe na cirkev. A keby sa niekto vydával za boha, zlynčovali by ho, takže miešajú jablká s hruškami.

Súhlasím s výhradami, že sa vo filme nič moc nedeje. Zostrihať ho na necelú hodinu a pol by mu dalo sympatickejší účes. Ale zároveň si myslím, že o to viac sa oplatí vydržať až do konca. A nielen preto, že sa konečne niečo udeje. Hlavne preto, ako pôsobí pointa, keď ju neberieme doslovne. Stačí si uvedomiť, aké tu má Jack povolanie a ako príbeh začína, aby bolo jasné, že nie je všetko celkom tak, ako to vyzerá. S touto premisou sa dá potom pohrávať a vymýšľať si alternatívy, čo je rozhodne pridaná hodnota.

Typický generický vianočný film, ktorý používa ideu opačnej Popolušky. To znamená, že bohatý spratek pochopí skutočné hodnoty pri náhodnej konfrontácii s obyčajným, ale za to úprimnejším životným štýlom. V hlavnej úlohe neodolateľná Lindsay Lohan, ktorá vyzerá ako Damian Lewis s kocovinou a bez charizmy. Ale všetko je to zafarbené do zeleno-červena, deti sú roztomilé a záporné postavy komické.

Alternatívny názov - Chľastajúci detektív. Holmes aj Watson tu totiž slopú prvú ligu. A potom príde pointa, ktorej odhalenie nepotrebuje detektívov, ale len ukradnúť kľúčik od jednej skrinky s korešpondenciou. Oplatí sa vidieť viacmenej iba kvôli hercom a občasnému humoru.

Zlaté a uvoľnené 60. roky. Kým prišli ruskí okupanti, ktorí sa aj teraz serú, kam nemajú, podarilo sa natočiť film, kde muž pri sexe facká ženu, ktorú zviedol, aby sa pomstil jej manželovi zodpovednému za jeho spoločenský prepad z univerzity až po nútené práce. Josef Somr nech odpočíva v pokoji. Stojí za to ho vidieť v nezvyčajnej úlohe cynika a záletníka.

Panoptikum bratislavských postavičiek, ktoré pozostáva z predabovaných českých hercov a poľskej herečky (čo ale nevadí, však to robil aj Jakubisko), bolo trezorovým filmom, nielen pre podozrivú nejednoznačnosť príbehu. Ide tiež o rafinovanú kritiku režimu, kde sa nerieši typická nesloboda, skôr nezmyselnosť vtedajších inštitúcií. Od vrátnice, ktorá stratila aktovku. Cez nemocnicu, ktorá nechce prezradiť diagnózu. Až po cintorín, ktorého správca nevie nasmerovať ku správnemu hrobu, tak ponúkne hrob s podobným menom. V spiatočníckych zákutiach tejto spoločnosti sa tvorcovia snažia nájsť zmysel bytia. Naschvál nepíšem zmysel života, lebo nejde ani tak o metafyzické veci, ako o zmysel majetku, vzťahu, zamestnania, ... Najslobodnejší je chalan z ulice Brčkavý, ktorý nič nemá, ani nič nepotrebuje. Ľahko si získa pozornosť ostatných, lebo protiklady sa priťahujú. A to aj robí film zaujímavým. Všetky tie tváre v dave, miznúce a znovu sa objavujúce, ako objekty pod snehovými vločkami.

Trošku som sa cítil ako pri filme Roberta Altmana, lebo postavy si len tak plynuli davom. Pridanou hodnotou, okrem podružných vecí ako skvelý soundtrack, boli však Alana Haim a Cooper Hoffman. Pretože hrali tak dobre, až mi pripadali všetky jej pehy a jeho pubertálne akné sympatické. Ale celkovo sa PTA držal pri zemi. No potom prišla scéna hádky Bennyho Safdie a Josepha Crossa, ktorej sa hlavná hrdinka z perspektívy diváka zúčastnila prostredníctvom pohľadov v zrkadle. Neviem, hovorí sa, že zrkadlové scény z The Little Foxes alebo Taxi Driver sú kultové. Ja by som pridal ešte dva filmy a rozdelil to tak, že Líštičky a Šofér slečny Daisy majú dobre zvládnutú zrkadlovú scénu režijne, Taxikár spolu s 25. hodinou zase scenáristicky a herecky. Ale práve kombináciou všetkých uvedených prvkov sa mi páčila najviac tá pizzová.

Alžírska vojna, Vietnamská, Studená, tie všetky, a ešte ďalšie, tu boli zmienené, no film uteká od príbehu ako dezertér z bojiska. Vyprázdnená road movie, ktorú je radosť pozerať ako vizuálnu exhibíciu, či radosť počúvať ako exhibíciu myšlienkovú. Ale tým to končí. Godard (R.I.P.) proste nahustil do necelých dvoch hodín vlastné aj cudzie trade marky, ktoré ho bavia. Stráviteľnejšie na Petríčkovi je, že sa nejedná len o intelektuálne, no aj o popkultúrne odkazy. Hodnotím nižšie než som pôvodne chcel, lebo kto vie, čo všetko bolo z predlohy doslovne prebraté skrz denníkový voice over.

Takmer 60 rokov starý film tak ohúril svojou výpravou, že pre mňa predstavuje nový level veľkoleposti. Plus fakt, že 4 hodiny nenudili, či pridaná hodnota v postave Richarda Burtona. Ten mi totiž prišiel na vojvodcu nesmierne vzťahovačný a trucujúci, čo by som ešte pred 2 rokmi označil ako nezmysel, ktorý je príliš pritiahnutý za vlasy, aby som ho veril hoci aj reálnej postave Marca Antonia. Dnes mi to však pripomína plačka Matoviča. A Kleopatra bola drahá nevesta, podobne ako mafiánsky poskok na čele nášho parlamentu. Inak Elizabeth Taylor tiež výborná. Jej posledné slová mali filozofickú hĺbku, vďaka ktorej som si znovu spomenul, že sledujem film antických rozmerov, nie slovenskú politiku v historických kulisách.