unclejack

Jedna supr čupr drahá svadobná cesta, štyri patrične povrchné záujemkyne, svadby a hostiny všemožných farieb a ohováračky, ohováračky, ohováračky... TV Wau a jej domovská základňa opäť dokazujú, komu prispôsobujú programovú ponuku. V tomto prípade sa o ničom inom ako o odpade ani hovoriť nedá.

Hovorí sa, že čo na srdci, to na jazyku. Každopádne v prípade Gabriela Kocáka je to asi tak ospravedlniteľné, ako úvodné pokusy Thomasa Kamenara v Páli Vám to (Dobreeee). Inak varí vcelku pútavo, ozaj rýchlo a sem-tam sa človek dozvie nejaký chytľavý kulinársky tip spod pokrievky. Odpad určite nie, pre milovníkov nekonvenčného varenia a divných prízvukov ide predsa len o prínosný program, ale doporučoval by som vymeniť ten otrasný všadeprítomný hudobný motív.

Zatiaľ čo jej otec pochováva niekdajšiu kráľovnú motoršportu, Tamara trávi rada čas na jachtách, s hafíkom, vo vilách, v spoločnosti priateľa s naturelom vyhadzovača, poprípade s jej podarenou sestrou. Pozerať na ňu a na Omara, ako sa snažia divákovi predstaviť krásny nepoznaný život medzinárodných celebrít je síce menej iritujúci, než Dobrodružstvá klanu Kardashianiek, ale aj tak ide o zbytočnú stratu času a mozgových buniek. Geissenovci sú možno plochí, ale aspoň sa pri nich človek nasmeje. Pri Tamare sa tak akosi sám seba pýta, prečo tú telku nevypol už pred pol hodinou.

Aby sme si boli na čistom - Ant-Man, to nie je žiadna šupa typu prvých Avengers. Akcie si tu človek, s výnimkou záveru, príliš neužije, a zo samotného filmu nestriekajú litre testosterónu či tony minutých peňažných prostriedkov. Naopak, svojím spôsobom ide o taký milý malý film o chlapíkovi, ktorý sa ani za nič nechce vrátiť do basy, ale ktorého jeho vlastný naturel, pohnutá minulosť či vypočítavý Michael Douglas nepustí. Prvá časť filmu inteligentne vymyslená predstavovačka, v ktorej asi najviac zaujme bľabotajúci Michael Peňa. Riziko, že sa nás Peyton Reed či široký tím scenáristov bude snažiť dojať k slzám je síce eliminované, ale tatko od rodiny a jeho malá princezná sa určite nezaprú. Druhá časť filmu nastupuje s M. Douglasom a jeho dcérou, ktorí dodávajú filmu novej dimenzie zábavnosti - tu sa zaskvie scenár, čo-to z hereckých schopností ukáže aj Paul Rudd, ale, aspoň pre mňa, zostáva Hank Pym v Douglasovom podarí absolútnou veličinou opantávajúcou plátno. Na scénu prichádzajú podarené triky, výchova budúceho hrdinu a pretože sa tak deje svižne a štýlovo, nie je možno inak, než pochváliť aj strednú časť. Záver je tradičnou akčnou sekvenciou do posledného dychu - na rozdiel od Avengers však nejde o veľkolepú bitku, ale skôr o férový boj jeden na jedného, s nejakými tými úsmevnými momentami a záverom, ktorý si možno ľahko domyslieť. To, čo Ant-Mana odlišuje od jeho spolusúputnikov, je nečakaná inteligencia scenára, ktorý sa nehrá na veľké plecia a vsadil skôr na vynaliezavosť. Iste, občas to drhne, ale podobné momenty, aspoň ja si tak myslím, budú po dopozeraní filmu veľkoryso prehliadnuté. Jedným z najväčších kladov je určite herecký ansámbl - Douglas, Peňa, Rudd, Lilly či nepokrytecky slizký záporák Stoll síce nepredvádzajú herectvo svojho života, ale času na striebornom plátne si užívajú a občas dokážu zo seba vytiahnuť aj nejaké tie traumy z minulosti. A to je obrovský pokrok oproti druhým Avengers, kde väčšina hercov hrala len tak, pracovne, a určite oproti Thórovmu Temnému svetu, kde by som navrhoval väčšine castu udeliť cenu Zlatý Papundekel. Réžia je vynaliezavá - ale predsa len by som ju radšej videl v rukách Edgara Wrighta - hudba už ani tak nie. Trochu ma sklamal pomerne slabý hlavný motív, ktorý sa pre rozvitosť úvodného priebehu dostáva na plátno len pomerne málo. Napokon treba zhodnotiť, že ide o taký slušný štvorhviezdičkový film, pričom moja slabosť pre mravčieho muža, odvaha všetkých zúčastnených pustiť sa do tak krkolomne pretlačeného projektu a nápaditosť výsledného diela napokon v mojom prípade rozhodli o plnej päťke. A ak by sa ma niekto spýtal, či si má zadovážiť radšej Ant-Mana, alebo druhých Avengers, nemám ani tak nad čím veľmi rozmýšľať.

Po tom, čo sa slovo mimoň stalo tak trochu fetišom posledných rokov - nespočetné množstvo koláží, internetových vtipov, hlášiek, hračiek a balónikov, Kiska ako mimoň - vo filme Ja, zloduch prišiel čas okúsiť šťastie vo vlastnom celovečeráku. Proti som nemal nič, trailer vyzeral prekvapujúco lákavo a všadeprítomné meno Sandry Bullockovej sľubovalo čosi aspoň nadpriemerné. Smola, chyba úsudku. Prvých desať-dvadsať minút filmu sa mohlo jednoducho vystrihnúť a zvyšok sa mal bezodkladne zahodiť do najbližšieho kontajnera - chabá zápletka, zahrávajúca si s mnohými gýčami, sa postupne hromadí, podľa vzoru snehovej gule spustenej dolu kopcom. Záverečný duel v nadživotnej veľkosti je už len vrcholom nevkusnosti, ktorý začal kdesi pri agresívnej kráľovnej Alžbete a končí pripomínajúc nevkusnosť podobného razenia, a síce Jacka Blacka v Gulliverových cestách. A čo je ešte väčším sklamaním, tvorcovia dostali do rúk natoľko slabý scenár, že nielenže sa človek nezasmeje, ale aj tá Sandra pôsobí zúfalo, na konci ba až trápne. Stretnutie s Gruom malo byť epické, ale opäť ide len o slabo zvládnutý moment, takže vo výsledku nemožno dať viac ako tri s tým, že existuje veľa animákov spadajúcich do kategórie priemerné, ktoré Mimoňov minimálne v zábavnosti predbehnú.

Niečo tu smrdí. Skrížiť satiru typu Moje meno je Earl s dobráckym rodinným sitkomom, to by sa robiť nemalo. Vo výsledku totiž možno veľa stratiť, a presne v tomto svetle sa ukazuje seriál Raising Hope. Nevýrazný scenár a tuctové, po krátkom čase už značne iritujúce postavy, to je jediné, čo môže tento seriál ponúknuť. Dve je myslím tak akurát.

Relácia, ťahajúca z ľudí prachy. Nie prvá, nie posledná, len další článok raťaze, ktorým JOJka dokazuje, že je neradno ju brať vážne.

Nedá sa povedať, že by Jeunet ságu vyslovene zmršil. Určite jej na kľude nepridal, ale aspoň sa s Whedonom posunuli o kúsok dalej a ukázali ako na to, ked hlavná postava zomiera a na obzore už nervózne prešľapuje nedočkavý divák, neschopný uveriť, že to týmto môže skončiť. Scenár je skutočne pomerne obstojný, a až na pár zbytočných rečičiek ho možno považovať za slušný základ nového filmu. Lenže, a to je prvou veľkou chybou štvorky, je nedostatočná charakteristika postáv. V jednotke to bolo raz-dva a už ste vedeli kto je aký a komu držíte, poprípade komu určite nie. Charizma vo Vzkriesení srší tak možno z hláškujúceho Rona Perlmana, a aj tomu sa treba dostať pod kožu, pretože zo začiatku pôsobí ako vobyč kretén. Samozrejme, svojim polovotreleckým čarom to zachraňuje Ripleyová, z ktorej konečne po dvoch dieloch opäť urobili ženu a nie novú Sarah Connorovú (Votrelci) či frontmana Smashing Pumpkins (Votrelec 3). K dobru Whedonovi a Jeunetovi treba pripísať aj fakt, že naučili votrelca plávať, čo sa ešte môže hodiť. A teraz smerom k negatívam - Jeunet a jeho ponímanie votreleckého sveta je predovšetkým o slove hnus. Verím, že netreba špecifikovať scény, na základe ktorých tak vyvodzujem. Okrem toho dizajn celej lode pôsobí akosi zvláštne - ako hybrid medzi Scottovou temnosťou a Cameronovou praktickosťou. Veľa železa a hromada dystopie, to filmu príliš nesvedčí. Vrchol hlúposti však prichádza na koniec - áno, Jeunet sa zasamovraždil zrodom kríženca, láskyplne nazývaného ako Motýlik. Príliš ohyzdný na akékoľvek sympatie, ale aj príliš smiešny na to, aby ho divák bral vážne. Myslím, že práve tento moment treba pri ságe votrelcov patrične odignorovať, aby sme mohli utrápeného Jeuneta prepustiť na kauciu a film ohodnotiť nemastnými-neslanými tromi zásahmi.

Partička trapošov, ktorí toho na prácu asi veľa nemajú, sa rozhodla vyplniť svoj voľný čas nasnímaním toho, ako afektovane sa bavia pri tých najelementárnejších blbinách. A aby nebola nuda, občas pozvú nejakého toho herca/speváka/futbalistu, skrátka kohokoľvek, pred kým môžu robiť veľké plecia. Ali a jeho kamoši, to je parta pozérov, ktorá sa tak nejako pohybuje pred kamerou z miesta na miesto, občas prihodí nejaký ten názor na patrične zbytočnú minihru či video, a inak len kecajú a kecajú. Silácke reči a polhodina premárneného času, to je vo výsledku všetko, čo môže táto relácia pre novú generáciu novej generácii skutočne ponúknuť. Preč s tým.

Film možno chápať ako prehliadku bikín okorenenú o všetkéhoschopné patrične laciné podmorské krvilačné monštrum. Blbinka, ktorú treba rýchlo skúknuť a ešte rýchlejšie sa postarať o jej večné zabudnutie.