Arkanoid

Čiernobiely obraz. Stredoškoláci fajčiaci na poli prirovnávajú tankistov v prechádzajúcich tankov ku white collars robiacich kariéru. Študentky nevidiace študentov zasa snívajú o sexe s vojakmi a študenti ich počúvajú. Hovoria o pláne zničiť ceremóniu odovzdávania diplomov. Študenti pred ne prídu a pokúšajú sa ich znásilniť, no ony sa ubránia, vďaka tomu, že sú tri a oni dvaja. Pri úvodných titulkoch vidíme pohybujúce sa svetlo baterky v škole, ako v horore. Do toho hrá veselá militantná hudba. Zoberú diplomy a namiesto nich tam dajú odkaz podpísaný absolventmi, že neprišli do školy, aby sa naučili, ako to chodí v manželstve. Porazenie vojakov jediným úderom do semenníkov vyznieva len komediálne, lebo je samozrejme nereálne. So zbraňami okradnutých vojakov sa ukryjú v lese. Veľmi rýchlo ich však odhaľuje premotivovaný vojak, ktorý ich zajme a študentku, čo ho napadla, vyzlečie, akoby sa ju chysta znásilniť a od ostatných chce, aby pritom spievali. Začne jej tľapkať rukami o hruď tak, ako to robia deti. Táto scéna svojou absurdnosťou doterajší dej oživuje. Vydieranie školy nafunguje podľa predstáv, jednota skupiny sa načas rozpadne a všetci si uvedomia, že nedosiahli veľa, dá sa povedať, že nič. Z neznámych dôvodov sa film v 50. minúte prepína z čiernobielej do farby, neskôr ide do čiernobieilej a v závere znova do farby. Film intelektuálny svojimi postavami, jednoduchý dejom a trochu nudný tempom.

Trpezlivý moderátor, ktorý sa drží faktov.

Muž uväzuje o konár 2 slučky, no s milenkou si to nakoniec rozmyslia. Ona navrhne drogy, tak pijú. Ráno si myslí, že len sám prežil, no po chvíli trasenia ženou sa mu ona smeje, že ich samovraždu nemyslel vážne, necítil sa skutočne vinný za krádež peňazí zo spoločnosti, kde pracoval a že vymenila polovicu práškov na spanie za lieky na žalúdok. On to ale bral vážne a ženu uškrtí filmovo, dlaňami. V tejto scéne nie je film červený, ale stále čiernobiely. To by bol prológ. Cez úvodné titulky hrá pohodová, trochu melancholická pieseň. Hlavný hrdina sa zamestná v malom meste, kde si nájde aj prácu salesmana. Tam sukničkárom, čo pristane ku výberu jeho herca s mohutnou tvárou. Starší kolega mu radí zviesť vydatú štyridsiatničku, majiteľku hotelu. Dve jeho milenky sa zatiaľ medzi sebou pobijú. Obe pracujú spolu ako gejše a Ushiwara napadne Kiku, lebo má pocit, že s ňou hlavný hrdina spáva. Hlavný hrdina je sám v sklade oblečenia a príde tam mladá upratovačka, ktorá si ho nevšimne a začne masturbovať. On ju pozoruje a kamera sníma jej lýtka v popredí a medzi nimi vzdialene jeho. Uschiwara je zákazníkom neokrôchane vyzvaná na striptíz a prijme. Pri zhodení rúcha však zákanzíkov dráždi len jemným poodhľavaním partií, na ktoré sú zvedaví menej, až s nimi vybabre a ide sa poza plentu obliecť. Opitej Kiku to však nedá a v rámci konkurenčného boja sa rozhodne zákazníkom predviesť iný striptíz. Odhodí nohavičky a pod sukňou objíme sklenú fľašu tak, že ju nevidno ani s vyhrnutou sukňou po kolená. Ženská súťaživosť býva niekedy aj zábava a v tomto filme tomu tak je. Po tomto čísle to práve drzého zákazníka stimuluje, tak ju napadne s úmyslom znásilniť v malej, opustenej miestnosti. Keď Kiku vie, že sa neubráni, začne hovoriť o cene a vypýta si 5000 yenov, čo zákazník prijme. Ďalší zákazníci ich potajme pozorujú a rozhodnú sa skúsiť šťastie s druhou gejšou. Meno hlavného hrdinu spoznávame, až v jeho nočnej more, keď ho zajme policajt, ktorý ho spozná ako Marukida Sadaa z Tokia. Hlavný hrdina si predstavuje v sne hrozné scenáre vyplývajúce z jeho odhalenia, ako ho vydierajú ženy. Zobudí sa u Uschiwary, ktorá mu vraví, že Kiku spáva s každým pre peniaze, ona taká nie je a  cez jeho predstavu sexu s Kiku mu oznamuje, že je s ním tehotná. Hlavný hrdina je mučený predstavou sexuálneho, psychického mučenia, čo je zobrazené v ružovej farbe. Na Uschiwarine oznámenie a predstavu šťastného života reaguje svojím obľúbeným škrtením. Myslí si, že je mŕtva a začne to ľutovať, že nechcel. Vzápätí sa ale Uschiwara preberá a on ju ide doraziť. Pri jeho prelude jej vysmievania sa sa scéna prepína do červeneho-ružovej. Nevie ju uškrtiť, do toho si slávnostne sľúbi, že neakceptuje ponuku od majiteľky stať sa prvým manažérom v hoteli a bývať tam a ide rezať Uschiwaru britvou po tvári, hrudi a ruke. Uschiwara v jeho predstave vstáva mŕtva zo zeme do sedu, začína po ňom lapať a počuje jej škodoroadostný smiech napriek tomu, že sa nesmeje. Zo svojej predstavy s preberie, odhadzuje zo seba mŕtvolu a ide jej ďalej rezať chrbát aj ruku. Do toho mu už znie jeho škodoradostný smiech, napriek tomu, že sa nesmeje. Vydáva aj zvuky podobné vzlykaniu a kropí si tvár krvou z rezov, no neprestáva. Dokonale zobrazená obsesia. Po doriadení jej tela vyjde z jej domu a obraz je znova čiernobiely. Neodoláva ani ďalšiemu neduhu, a to ukradnutiu peňazí z firemnej kasy. Ide ju zaniesť majiteľke. Povie, že prijíma ponuku práve vtedy, keď by inak majiteľka zrátavala peniaze, čomu sa teraz vyhne. Hlavný hrdina to mal vďaka svojmu prirodzenému talentu, extrovertnosti a šarmu dobre rozbehnuté, no jeho šialenstvo a úzkosť zo záväzkov voči ženám ho dostali mimo legálne koľaje. No jeho šialenstvo je zábavné a je sa na čo pozerať. Problém mám s rozjazdom, keďže na začiatku sa zdá, že hrdinu neskôr dobehne minulosť a nie šialenstvo a tak tu máme veľa normálnych, nevinných scén, ktoré ho ukazujú v lepšom svetle.

Na začiatku máme letiace vetrone, čo poteší dobrodružného ducha, podporené jazzom. Obraz na rozdiel od predošlých filmov Sain a Datai farebný a nie čiernobiely. Na siedmich chlapov pri aute a v aute sa pozeráme najprv zhora. Asi jeseň, kabáty. Kamera sa zameria na tvár chlapa, ktorý vyzerá neiste. Počujeme aj ženský hlas hlasno hovoriaci do ozývajúceho sa priestoru. Auto sa nedarí naštartovať. Chlap zmätene pozerá, fajčí a vidí šťastnú ženu, ktorá ku nemu beží a na druhej strane hrabáčov, ktorí ťahajú hrable za sebou po piesku. Stane sa prvý zo zobrazených incidentov, kedy neovládne svoju agresivitu. Do toho hmlistý opar, akoby hmla bola súčasťou dňa rovnako ako slnko a vytvárala tak fantastickú krajinu, resp. snovú atmosféru. Počas filmu je asi trikrát zobrazená nejaká násilnosť alebo surreálna násilnosť, za ktorou nasleduje kresba škaredých, deformovaných ľudí, ktorá zobrazuje práve tento násilný incident. Z formálnej stránky rieši Adachi zjavovanie sa vecí mágiou bohužiaľ len strihom, čo v tomto roku trochu zamrzí, ale vzhľadom na menší rozpočet sa to dá pochopiť. Filter obrazu sa mení na ružový pri scénach na zdanlivo nekonenečných schodoch. Dej je absurdný, ako v predošlom režisérovom Sain a tiež nie je jasné, čo je realita a čo predstava. Fanúšikovia dadaizmu si prídu na svoje, ja som filmu neporozumel. Hlavnou témou je asi vracanie sa ku svojmu mladšiemu ja, možno ku vnútornému dieťaťu, ktoré hlavný hrdina zatratil a chce ho oživiť, lebo nevie, kým sa stal. Tomuto by zodpovedalo miznutie všetkých vecí, ktoré používate v detstve, ako bicykel, basketbalová lopka, kniha, špeciálne hodiny, ktoré necháva mág, ktorý hlavného hrdinu psychicky mučí a poodhaľuje mu z neho samého niečo, miznúť. Interpretuje sa to ale len veľmi ťažko.

Prvý celovečerný film režírovaný a zároveň napísaný Masaom Adachim, známym skôr ako scenárista filmov Kojiho Wakamatsua má len 55 minút. Anglický názov na čsfd ešte nie je, tak vám ho prezradím – Closed Vagina. Práve o tom je tento film, o žene, ktorá nesexuje vo svete, čo ju vníma ako objekt túžby, resp. sexuálny objekt. Začína sa lekárskym termínom, netradičným zobrazením názvu filmu a škrípavými zvukmi. Šero, konsenzuálny sex so ženou dole a príliš veľký kontrast čiernej a bielej. Mladý chlap vyzerá byť neuspokojený. Sex je pod plachtou, nie explicitnejší, ako v neskorších Wakamatsuvých dielach. Nepočujeme žiadny dialóg, len búchanie biča. Kamera sa pomaly presúva na sochu ženy ako z doby kamennej, ktorá má oblečenú podprsenku. Nemá ale len torzo, ale komplet telo a kamera upriami pozornosť na jej ohanbie spolu so škrípavými zvukmi. Atmosféra sa Adachiho dielu rozhodne uprieť nedá. V piatej minúte dostávame aj dialógy. Žena vraví, že ju nebaví predstierať, že je pes. On vraví, že je už uspokojený, no ju to neuteší. Hlavná hrdinka sa bodne nožom na maslo do vagíny. Máme tu aj asi krematórium. V ňom pripravujú mŕtvolu starej ženy na poslednú cestu za sprievodu pridaných škrípavých zvukov. Na pohrebe už chýbajú titulky, ktoré sa objavia o chvíľu neskôr. Niekoľko postáv stojí nad niečím nerozoznateľne bielym položeným na stole. Dozvedáme sa, že ide o to ľudské telo starej mamy, rozložené na kosti po spálení, ktoré pomenúvajú toto sú nohy, členok, bok. Pri tejto scéne už nemáme škrípavý zvuk, ale napínavé zvuky potupného vybitia, ktoré dodávajú scéne pravidelne sa opakujúcu nepravidelnosť. Scéna je aj vďaka možnej naturálnosti, a vďaka štylizácii a schovaniu si jednej časti kostí niekým pôsobivá a nechutná. Potom sa deje niečo nezrozumiteľné kvôli obrazu vo výrazne bielej farbe, podporeného šokujúcimi, náhlymi zvukmi. Potom tu máme nejaký surrealizmus, kde hlavná hrdina leží oblečená tvárou k posteli vysilenej nejakými plagátmi alebo novinami a štyri postavy okolo nej chodia a do postele zatĺkajú klincami tie plagáty či noviny, pričom počujeme bičovanie mladíkom a vidíme jeho výraz tváre. Vidíme nohy bicyklujúce v priestore, niečo akoby náhly úder a strih a náhle nájazdy kamery na ženy jediace kvety a pozerajúce do neprítomna. Zádumčivá hlavná hrdinka nasadne do autobusu a počujeme nejakú jej myšlienku ohľadom operácie. Pri jazde autobusom tu máme obraz na ňu prelínajúci sa s obrazom okolia. Vstupuje do miestnosti so zvedavým, plíživým pohľadom a nabok položenou hlavou. Položí sa na zem a odpadáva. Potom vidíme ošetrenie lekárov a komentovanie rany. Počujeme dialóg páru o smrti a sexualite no nevidíme ich hýbajúce sa pery. Surrealizmus pokračuje a vôbec nie je isté, či tam je aj niečo reálne a ako to interpretovať. Lynch by mal ale radosť. Atmosféra pri určitých scénach ale nie je všetko a vďaka nie úplne zorozumiteľným scénam a deju som príbeh a film nemohol naplno prežiť.

Príbeh je o mladíkoch z rodu Nakamoto, ktorí si mysleli, že môžu vzdorovať rodinnej kliatbe, ktorú na nich nikto neuvalil, ale predsa sa jej nikto z ich mužského rodu nevyhol. Týmto scénam nechýba krv, najväčšia je v prológu, kedy otec jedného z mladíkov dobrovoľne prijíma svoj osud bodnutého a zomiera za očistenie svojej duše. V prvej polovici filmu sa venujeme jeho synovi, v druhej najmladšiemu bratovi jeho otca. Prvá polovica filmu tak vyznieva lepšie, ale rovnako ako druhej, jej chýbajú kvalitné dramatické scény. Wakamatsu sa tu vyhýba plnému softcore zobrazeniu sexuálnych scén, ako to robil vo svojej rannej tvorbe. Budoval nimi atmosféru napätia, keď šlo o znásilnenie, štylizoval ich z čiernobielej do farby a robil výnimočnými viac, ako boli. Zameraním sa na konsenzuálny sex zasa dodával filmu viac erotiky v dobe väčšej cenzúry. V roku 2012 už ale o cenzúre nemôžeme veľmi hovoriť a s dostupnosťou pornografie režisér sukničkárove príhody viac menej len naznačoval, bez plného obrazu prepojených tiel. Časť filmu ale pripomína komédiu či paródiu. Náhle priblíženie kamery na Orye, keď divákom hovorí informácie, čo už vedia, rozprávanie sa s fotkou a nečinné prihliadanie vyrastaniu mladého živla bez aktívnej účasti nerobia deju a vážnosti príbehu dobre. Wakamatsuova moderná tvorba ma zatiaľ neoslovila a vzhľadom na jeho film z rovnakého roku o fatalite, tu chýba tá trocha mágie a pár kvalitných dramaticých scén, ktorými sa mohol pýšiť Kaien Hoteru · burû. Dĺžka filmu a rozpovedanie snáď všetkých dôležitých vecí zo životov týchto dvoch mladíkov, hlavných mužských postáv filmu, nerobí dobre intenzite, ktorej chýbajú vyhrotené scény, ktoré by trvali aspoň pár minút. Hlavnou postavou filmu je babica Orye, ktorá ako žena zasvätená Buddhovi nemá okrem svojej nábožnosti, dobrosrdečnosti a schopnosti odpúšťať akúkoľvek významnú vlastnosť, ktorá by podporila dramatickú výstavbu príbehov. Jej neutralita vo svetských záležitostiach nie je niečo, čo by vytváralo kvalitný konflikt, tak potrebný pre úspešný príbeh. Podobnú postavu ale už Wakamatsu dal do centra diania v sedemdesiatych rokoch, takže tu sa niet už čomu čudovať. Tu ale chýbajú oproti staršiemu filmu pinku scény, ktoré dej aspoň oživovali. Ostáva teda niečo nemastné, neslané, síce trochu podporujúce meditáciu o živote, ale inak upadajúce do rýchleho zabudnutia.

Dave Leduc si splnil sen. Vyhodenie z rodičovského domu v Kanade ho naučilo postarať sa o samého seba. Ako vyhadzovač nočného klubu sa nudil, tak stavil na svoj koníček – muay thai. Odišiel do Thajska a Mjanmarska, kde trénoval a súťažil proti väzňom, lebo aj tak to tam funguje. Porazil miestnych šampiónov v leithwei a stal sa neporazeným šampiónom, ktorý historicky ako prvý zahraničný zápasník začínal v červnom rohu. Jeho svadbu vďaka výhre platili miesti a natáčala televízia. Vďaka rozhovoru s Joeom Roganom je dokument dynamický a vďaka záberom zo zápasov akčný a plynie intenzívne.

Hraný/nehraný šok moderátora Stevea Harveyho nad trápnou odpoveďou v šou rozvedený do obludných hororových aj komediálnych rozmerov. Bavil som sa skutočne dobre, po animovanej stránke tiež veľmi originálne a nápadité.

Mladá žena v pekných šatách v hypnotickom slowmotion chodí po platí so lnečníkom. Ďalej chlap s naloženým ruksakom na jednom pleci ide v zime na vlakovej stanici. Okolo je sneh. Dostáva sa na spomínanú pláž, kde sneh nie je. Vyvracia misku cestovín, čo práve zjedol. Vo vlaku si spomína na to, ako uteká v podchode. Flashback: dvaja mladí muži nervózne, hádavo čakajú pred podjazdom a sú nepokojní z toho, kde je Yoji. Ide ku nim dodávka s policajtami, tú jeden z nich prepadne a druhý utečie. Yokio Todo je obvinený z ozbrojenej lúpeže a útoku. Dostal sedem rokov a odmietol udať komplica. Po odsedení si trestu ide navštíviť Koheia, ktorý ušiel z miesta činu. Ten mu dá svoj mesačný zárobok a prosí ho o odpustenie. Yokio sa ale neprišiel pomstiť, chce ale vedieť, kde je Yoji, ktorého nápad bola lúpež, inak niečo spraví jeho žene. Kohei mu teda dá tip a Yokio dá časť peňazí od Koheia jeho žene. Scéna je dramaticky silná. Yokio pokračuje v pátraní na ostrove Oshima. Vo flashbackoch sa vraciame ku jeho väzenským príhodám, kedy za drzé reči dostal ľadovú sprchu od dozorcov a jeho spolusediaci Riuychi kvôli trestu za zastanie sa ho zomrel. Ďalší cellmate Masakazawa chce zabiť dozorcu, no Yokio preberá vedenie a vraví, že vyrovnajú skóre, keď sa dostanú von. Ide sa ospravedlniť Ryuichiho mame, ktorá to znáša dobre a uľaví sa jej. Na ostrove nasleduje ženu v šatách so slnečníkom, ktorá obsluhuje v Yojiho bare. Jej mágia vyprcháva pri pohľade na jej zväčšené pery, neprítomný pohľad a celkovú nezaujatosť pri dianí okolo nej. Jej obsluha je tam vinou obrazu hypnotická, tiež Yokiovo dokazovanie Yojimu, že nepotrebuje lyžicu a zje všetko len ponorením úst do taniera. Ku násiliu nepríde, Yoji ho odprosí na pláži. Yokio chce spať v jeho posteli, s čím o nesúhlasí. Nakoniec ale pristane. Poteší pohľad na bazén v červenej. V ňom sa preháňa ona. Neprítomne nahá leží na posteli a Yokio s tvárou na jej brucho naliehavo vyfukuje. Wakamatsu prekvapivo prináša aj surrealizmus. Yokiovi sa sníva, že Yojiho žena pred ním ide vo sovjích bielych šatách so lsnečníkom po čiernej, lávovej pôde posiatej zelenými kríkmi a zrazu pred ním zmizne a on sa v panike obzerá. Pri slowmotion sa tento sen zdá ako mágia. Po zobudení sa mu krásna mladá žena mizne pred očami a v izbe ho čaká tučná babička, čo ho navigovala. Nikto neeviduje zmenu barmana. Wakamatsu prebúrava 4. stenu tým, že jeden zo zákazbníkov si príde sadnúť na bar, hovorí o nukleárnej kríze a spolu s femme fatale filmu pozerajú do kamery. Ide však viac menej už len o pomrkávanie na diváka znalého režisérovej skoršej tvorby. Yukio zrazu chápe, že Yoji nepriešiel kvôli žene a svoju femme fatale si bedlivo stráži. História sa ale opakuje. Tam, kde sa Yokio dostal vyhrážaním sa, Masakazu použije bitku a žena v bielych šatách mu ukazuje cestu. Wakamatsu tak krásne uťahuje všetky nitky Chekhov’s guns, ktoré si vytvoril. Yokio zrazu nechce dodržať svoj sľub spoluväzňovi. Makasazu je nejaký čas jediný triezvy chlap odolávajúci čaru Riky, ktorá bez jediného slova a aktivity robí z chlapov podpapučníkov a snaží sa z toho kamaráta dostať. Škoda len, že bar nemá väčšiu charizmu, tiež sny väčšiu intenzitu, poprial by som si aj lepšie herecké výkony, aj keď sú obstojné. Potešia teda len dramatické scény, ktoré sú vydarené s Yukiom vonku aj vo väzení.

Wakamatsu zaujme už prvým záberom – autom idúcim jasným dňom a opustenou cestou ku kamere v rozmazanom obraze. V aute ide mladý pár rozmarných Japoncov. Preháňajú sa po austrálskej ceste a on, Tatsuya si z nej správne robí srandu. V hlavnej úlohe Masaya Kato, známy z neskoršieho Kitanovho Brother. Vizáž polodlhých vlasov mi ho robila skoro nespoznateľného. Ami ale nie je namyslená, chytá sa aj manuálnej práce a pomáha im dohovoriť sa po anglicky. Fotia si celebritu pristávajúcu na pumpe vrtuľníkom a nasadajúcu do pripravenej limuzíny. Toto máme pred úvodnými titulkami. Idú do nočného mesta, kedy on v obleku a ona v šatách vstúpia do pravej austrálskej krčmy mimo ich cenovej kategórie. Nevraživé pohľady a rada priateľky odísť tvrdohlavého Tatsuyu neodlákajú zažiť pravú domácu atmosféru, napriek nekomfortu, čo cíti. Úspešne objednáva a platí pivá preňho neznámej značky, keď zo zadnej miestnosti na nich dočiahne bitka dvoch už trochu podgurážených chlapov, ktorá zahŕňa okrem pästí aj škrtenie dlaňami. Úspešnejší je tu ten rafinovanejší a inteligentnejší, nie silnejší a trestá Tatsuyovo fotenie bitky prepleskom a ukradnutím foťáku, na čo Tatsuya radšej berie priateľku a odchádzajú preč. Atmosféra sa pri scéne krásne mení do temnej aj vďaka hudbe. Takú ešte režisér nemal. Na hoteli prepadnú pár dvaja bieli agenti s tým, že dostali echo o japonskom páre, čo predáva kokaín. Tatsuya jedného z nich nešťastnou náhodou zabije a dostáva doživotie. V aute, čo preváža väzňov sa o neho pohádajú parťáci Mario a Jim a Tatsuya bez dostatočnej znalosti angličtiny sa usmieva a nevie, čo ho čaká. Prehliadku zubov, dlhých vlasov a análneho otvoru robí lekár v jednych rukaviciach za jasného dňa na dvore pred všetkými väzňami, takže tí môžu dopredu vedieť, do čoho idú. Tatsuya ide čelom proti prvej šikane na obede, na čo sú všetci vyplynovaní a dozorca pošle Tatsuyu nie samotku, na ktorej už je, ale na samotku vo zvieracej kazajke. Úplne bezvýchodná situácia však nenastala, na také sú diváci zvyknutí až v neskoršom väzenskom seriáli Oz. Tatsuya nachádza ochrancu v Jasperovi, ktorý mu pomáha neprísť o panenstvo. Wakamatsuovi tu nehrá jazz, aj sa totálne vyhol čiernobielej. Zo svojej niekdajšej formálnej stránky skôr upustil a prepol sa do komercie. Máme tu ale nahnutú kameru a ku nej napätú hudbu, ale nie je japonské WiP. Ami prenasledujú agenti kvôli filmu v kamere. Ona ho samozrejme nemá, podarí sa jej ujsť a nájde chlapa, ktorý ho zobral. Ten sa javí ako správny pomocník v núdzi a dokonca jazdí na Forde, čo ich ochráni pred skorumpovanými policajtami a ich strieľajúcimi pomocníkmi. Wakamtsu si tu strihol ako tak uspokojivú akciu, ktorá končí bohužiaľ hlúpo, a to veľkým výbuchom auta. Režisér sa zaoberal bombovými atentátmi, no nečakal som, že prvý výbuch od neho uvidím v komerčnom filme a v akčnej scéne. Po mladom japonskom páre ide bohatý Japonec, ktorý nafingoval svoju smrť, no oni ho náhodou odfotili.  Ide o exploitaiton, ale bodnutie do nohy ako také nevidíme, len vytekajúcu krv. Rozpočet bol predsa len wakamatsuovský. Útek dvoch chlapov za pomoci ďalších dvoch chlapov je priam zázračný, lebo sa im vyhnú všetky guľky a pravdepodobne aj dozorcom. Jediní, kto to schytáva, sú do úteku nezapojení väzni, ktorí sa chcú chopiť svojej šance, no dozorcovia si pocvičia mušku. Rovnako zázračný je aj útek pred policajtami, ktorý postavili roadblock. Máme tu tak carsploitaion, čo som u Wakamatsua doteraz nevidel. Záverečná prestrelka sa skladá z piatich kladných postáv, dvoch vrtuľníkov, nejakého auta alebo áut a roja motorkárov. Veľkoleposť vidí každý režisér inak a tiež inak každý producent, čo drží kľúče od kasy. Exploitaiton so správnymi hodnotami, postavami, s ktorými sa dá stotožniť, nijako neurazí, pobaví, ale extra nezaujme. Príjemné béčko.