Arkanoid

Podľa imdb 1969. Dej začína znásilnením ženy skupinou mužov. Jej brat sa na to pozerá s hlavou v povraze. Krutejšie to nemal ani Harmonika. Škoda len, že tvorca dáva svojmu hrdinovi na pomoc scenáristickú barličku. Dej je jednoduchý, s jedným flashbackom, vysvetľujúcim drsný úvod. Režisér si pomáha na zaujatie diváka sexuálnymi scénami aj drsným násilím. Wakamatsuova kamera svojím umelým približovaním na svedka udalosti, ktorý sa nehýbe, tentoraz pripomína staré slovenské TV filmy z Československa. Režisér sa hrá aj s vizuálom, kedy sa v oku hlavného hrdinu odohráva znásilnenie jeho sestry aj po jeho skončení alebo, keď po čiernobielej pridáva v 51. minúte žltý filter kamery. Trvá však len krátko a po ňom ponúka farbu. V roku 1969 minimálne v štyroch filmoch režisér striedal čiernobielu s farbou. Ken Yoshizawa, známy aj ako Moroshita z režisérovho predošlého filmu Rankô, si aj tu zahral hlavného hrdinu, Aria Kebaru. Pri pohľade na jeho rebelskú tvár musíme chváliť režisérov výber, pri pohľade na jeho chrup, čo nezažil strojček (snáď nie kvôli nedostatku peňazí) sa výber potvrdzuje aj povahou herca. Poteší aj príroda okolo políčok, či hudba, ktorá má 3-4 zaujímavé songy na podkreslenie nálady situácií, z ktorých jeden, akoby 2 songy klavíra zmiešané dokopy na podporu prehlbujúcej sa nervozity a znepokojenia, je použitý tiež v režisérovom masterpiece Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku z rovnakého roku. Béčkový dojem priamočiarej pomsty však ostáva a nedovoľuje ísť s hodnotením vyššie.

Film začína, ako inak, cestou do pralesa. Lietadlo pristáva a odtŕha pri tom koleso. Štvorčlenná posádka je ale v poriadku, no nikto v tábore, kde smerovali, nie je. Labyrint stromov je ohromný. Ako prvú brutalitu tu máme súboj pytóna a asi malého varana komodského. Ohlodanú lebku vidíme skoro a rovnako skoro zaznieva jeden zo šialených tónov hudby, ktorá ale svoj najlepší part odohrala u Deodata asi v Cannibal Holocaust. Režisér teraz nevyužíva romantickú hudbu v brutálnych scénach ako to kultovým spôsobom spravil v neskoršom Cannibal Holocaust, ale tiesnivú v napínavých. Ľakačku s domorodcom vidí skôr divák ako postavy. Počet malej skupinky sa veľmi rýchlo zužuje, až skoro vylučuje akúkoľvek nádej na život hrdinov. Dočkáme sa dobrodružstva v džungli aj zabitia rôznych zvierat ľuďmi. Film je slušný, ale chýba mu viac hrozných výjavov a možno lepšie rozprávanie príbehu, found footage, čo ponúka pokračovanie Cannibal Holocaust (ako sa našla found footage až také prepracované nie je). Škoda len, že si Deodato neodpustil animovaný blesk. Príbeh tohto filmu na rozdiel od Cannibal Holocaust je kompaktnejší, ale nevyhne sa určitým odbočkám, aby ukázal ešte viac hrôz či užitočných rád survival príručky. Reálna výčitka je filmovanie scény ku koncu, ktorú si už režisér mohol odpustiť. Jednoducho, ak človek vie, že v rieke sú aligátory, čo mal hlavný hrdina možnosť už niekoľkokrát zistiť, nejdem do tej rieky plávať. Deodato navyše ponúka boj s aligátormi, ktorí útočia len nad vodou, pričom v realite dokážu byť pod vodou 2 hodiny. Bez tých aligátorov by to bolo možno ja na plný počet. Mágia Deodatovho strihu podporená upokojujúcou hudbou je tu famózna, či už je to uvedomenie si vlastného osudu na pozadí príbehu orla a aligátora alebo posledný beh život striedaný s prípravou kanibalskej večere. Hannibal Lecter approved.

Videl som 141 min. verziu. Japonsko, 1844. Takashi Miike už od začiatku robí dojem rituálom seppuku, ktorý zobrazuje ako poslednú intímnu a hrdú cestu muža. Peniaze šli okrem skvelej kamery aj do historickej vierohodnosti, tak sa môžeme tešiť aj z tradičných stavieb feudálneho Japonska. Lesy našiel režisér tiež fantastické, žeby sa za ne ani Stredozem nehanbila. Pre fanúšikov chanbary príjemná povinnosť. Okrem samurajských mečov sa tu dočkáme aj šípov, kopijí, drsného zabíjania kameňom (nie tým v šatke), ako aj rôznych zaujímavých taktík a stratégií. Humor je tu maximálne s pijavicami, či v úškrnoch medzi ujom a strýkom v debate o gamblingu, alebo sexuálnych scénach len v dlhšej verzii (tieto nemajú vplyv na dej), ale na 99% je film dráma. Mne sympatickejší film ako Schichinin no samurai svojou akciou aj postavami. Do úlohy Shinzaemona, vodcu zabijakov, by mi pasoval aj Takeshi Kitano, ten mal však v dobe natáčania 63. Neviem, čo filmu vyčítať. Prijal by som možno hlbšie charaktery postáv, ale napriek tomu mi pripadajú vďaka pevnému režijnému zámeru úplné.

Ku dojmu americkej kaviarne chýbajú už len oddelené boxy s gaučami. Nová nevrlá čašníčka nemá svoj deň, ale takej zákernej osobe ťažko priať nejaké pozitívne veci. V priebehu filmu je to však ona, čo spúšťa potrebné dejové línie a vie im dodať zábavu. Úvodné titulky sa tvária skôr komediálne ako dramaticky. Kuchár a čašníčka sa zoznamujú bližšie aj za čudných okolností so stopárkou, čo prebieha krvavo. Je to možno Hasebeho reakcia na Texas Chain Saw Massacre. Desivý zážitok sa snažia zabudnúť terapiou sexom. Nakoniec Hasebe odporúča dosť nebezpečnú sexuálnu úchylku na naplnenie adrenalínového zážitku aj šťastného vzťahu, ale jej prevedenie je divácky zábavné. Ku dokonalosti mi tu chýba hlbšia myšlienka, aj keď krvavé scény sú dostatočne napínavé a tie vzťahovo výborne dramaticky komediálne. Hasebe tu je viac zameraný ako v Okasu.

Wakamatsu začína príjemnou hudbou naznačujúcou flirt a rovno nahou ženou. Niekto si ale nabíja revolver, aký sa používal v nacistickom Nemecku. Režisér najprv ponúkne farbu, aby po skončení úvodných titulkov prešiel do čiernobielej. Hlavný hrdina má na sebe slnečné okuliare, oblek a na ňom baloniak, ktorého rukávy nevypĺňa rukami skrytými pod ním, kráča rýchlo, až by ste mu zverili lúpež banky ako spoľahlivo vyzerajúcemu adeptovi. Veľmi rýchlo zisťujeme, čo je tento človek zač a fanúšikovia badassov môžu byť nadšení. Jeho čin mi navyše pripadá byť v súlade s Wakamatsouvým ľavičiarstvom. Po ňom nastupuje hudba definujúca rafinovanosť v posteľnej scéne so ženou s tetovaním na stehne. Po sexe preruší ticho filozofickou myšlienkou, ktorú jeho známosť nechápe. Po filozofickom zamýšľané sa a duševnom prežívaní hlavného hrdinu sa pokračuje aj ďalej. Kolážou výstrelov a novinových článkov dáva Wakamatsu poznať, že toto nebude film s až tak kvalitnými vražednými scénami, skôr znova skúma násilie a jeho vplyv na postavy, aj keď pri vraždách dbá na ich profesionálne prevedenie. Samozrejme, v neskorších filmoch Wakamatsu ku kvalitnému obsahu pridáva aj vyšperkovanú formu, ale to nie je tento prípad, kde hlavu hlavného hrdinu pred kamerou zakrýva umelecké dielo či preliezka. Tradičný Wakamatsu s jedincom na okraji spoločnosti, ktorý pohŕda ženami. Tento svoj archetyp hrdinu v neskorších filmoch spojil aj s nedostatkom sexu, kedy v násilných zúfalých činoch tento jedinec/jedinci uvoľňoval okrem svojej sexuálnej frustrácie aj sociálnu úzkosť. Tento hrdina síce nie je sexuálne frustrovaný, ale sociálnu úzkosť uňho nájdeme, rovnako ako pýtanie sa dôležitých existenčných otázok. Je otázne, na koľko je tento ústredný charakter filmu reálny. Ovplyvní ho vo filme aj jedna dôležitá ženská postava z prítomnosti, čím padá obvinenie režiséra zo šovinizmu a zahrá sa s ním druhá, ktorá si v posteli potrpí na podriadeného muža. Sexuálne scény tu napriek názvu a režisérovho zamerania majú minimum priestoru, ohľadom zamerania sa na určité chúťky dostávajú sexuálne scény priestor až v záverečnej dvadsaťminútovke, ale opäť len na krátky čas. Wakamatsu si sem prepašoval aj debatu o left wing ultranationalism o Yamaguchim Otoyvi, ale politika, ako vždy, nudí. Po násilných scénach bitia chýbajú obeti opuchnuté časti tváre okolo očí, čo robí mlátenie nedôveryhodným. Obsahovo hodnotný film, ktorý by potreboval viac obsahových a formálnych prvkov na zintenzívnenie príbehu. Fanúšikov svojich existenciálnych drám Wakamatsu poteší, fanúšikov gangsteriek už menej.

Wakamatsu víta diváka náboženským chorálom, ktorý neskôr ešte využíva. Leje tak, že sa bojíš, že ti natečie do auta, kde bozkávaš ženu. Wakamatsu má rekordne malý počet postáv, v prítomnosti aj minulosti až dve, z toho minimálne jedna je narušený jedinec, tak fanúšikov nesklame ani teraz. Narušenosť tohto jedinca ale nevybočuje od iných šialencov. Z formálnej stránky sa dočkáme krátkej koláže, približovania a odďaľovania hrdinovej tváre v polotieni a zvukov, ktoré nepatria ku danému času a priestoru. Na pozadí sadomasochizmu sa film ale zaoberá vážnym problémom, kde žena šla do vzťahu s mužom, ktorý deti nechce a ona ich chce a myslela si, že sa muž zmení. Režisér sem vsúva aj surrealizmus, no nie je ho toľko, ako v mladšom Gewalt, aj keď je opäť trochu absurdný, žeby sa aj Lynchovi páčil. V o rok mladšom filme Osakareta hakui ma Wakamatsu presvedčil, že na malom priestore to rozohrať vie, len tam charakter útočníka príliš nerozoberal, a vie to aj s troubled minds násilníkmi, ktorých vie zobrať pútavo, ako v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku (1969), Gendai sei hanzai zekkyo hen: riyu naki boko (1969), Jûsan-nin renzoku bôkôma (1978) či Mizu no nai puuru (1982). Tu ma ale až tak nepresvedčil, hlavne po vizuálnej stránke vedel režisér ponúknuť aj lepšie.

Hudba pri produkčnej firme akoby bola na tému spolu pomaly ku nebezpečnejším zajtrajškom. Potom sa hudba mení na celkom príjemnú ku úvodným titulkom a pred koncom prvej minúty sa nám predstaví Aki Shima, pekná žena so zdvihnutou bradou v nehybnom obraze. O pár sekúnd hneď prechádzame ku reťaziam. Modelku zaujme slepec v galérii ohmatávajúci sochu vytvorenú podľa nej a nie je to ich posledné stretnutie. Motívy a témy filmu sú drzé a vzrušujúce, preto sa pozornosť diváka ľahko udržiava. Štúdio je v rámci možností príjemná megalománia. V príbehu zamrzí určitá teatrálnosť, ako ona ustupuje pri stenách s časťami tela a uňho vo warehouse/štúdiu. Nahotu vidíme v sochách, nie na ľuďoch, možno len ich obnažené charaktery. Postavy cením, ale nie až priveľmi. Vzhľadom na obmedzenosť priestoru sa dej dá predvídať a tak až toľko neohromuje. Záver je extrémny, ale nie vizuálne, necháva diváka domýšľať si zrakový vnem, ponúka mu ale pôsobivý sluchový a reagovanie sochy namiesto tela. Film ostáva v mojom povedomí ako nezabudnuteľné béčko, ktoré neviem, či by dokázalo spraviť niečo lepšie.

Trojčlenná domácnosť. Chlap pod papučou je komický a film by to bez jeho zdanlivej submisívnosti asi ustál. Postavy sú nezaujímavé, dozvedáme sa, že Yumi je mladá študujúca krajčírka a býva s mamou a otčimom. Mama Tomi robí hostess a opíja sa, lebo sa cíti nedocenená. Yumi nemá šajnu o vzťahoch, pýta sa mamy otázku, ktorú by skúsená žena nepoložila. Prológom sa film profiluje ako pinku eiga, pokračuje v scénach pokru medzi otčimom a dcérou, kde sú na kartách sú nahé ženy a kamera si spolu s ním všíma jej nohy. Prvých 10 minút film dômyselne podsúva témy, ako matkina zahľadenosť do seba, dcérina nenávisť k mužom (ešte to nemá byť prečo nenávisť, len videla zlý model vzťahu doma) a otčimove narážky a pokukovanie, ktoré neskôr významne skombinuje. Vývoj udalostí na seba nenechá dlho čakať a dočkáme sa napínavých situácií, ktoré využívajú ďalšie osoby, aj Yakuza, ktorá mieša karty. Ako zástupca Yakuzy prekvapí manažér klubu, mierny profesionál Nozawa, predstaviteľ stredného manažmentu. V sexuálnych scénach sa film neutápa, ako to v žánri niekedy zvykol robiť Wakamatsu, ale okliešťuje ich len na nutné minimum, ktoré využíva na posun deja. Paradoxne sú najviac dramaticky nudné scény matky s dcérou (nie tie v úvode), ich vzťah je najväčším hýbateľom deja, ale dodávajú filmu komédiu. Inak príbeh dômyselne využíva Čechove pušky, na ktorých významy sa je prečo tešiť. Obsahovo výdatný film, ktorému ku dokonalosti chýba vizuálne podmanivá forma. Záver mi nevyhovuje, na môj vkus vyznieva priveľmi feministicky.

Spoilery. Už pri produkčnej firme sa ozve nepríjemný zrýchlený elektronický zvuk akoby cvrlikania a rýchlo trepotajúcich hmyzích krídel. Ideme na záber na sviečku so šokujúcou napínavou hudbou bicích a elektroniky, prípadne slabších húkačiek, z ktorej znova nie je divákovi dobre. Do toho názov filmu a opening credits krvavými písmenami. Pridávajú sa aj ďalšie zvuky spôsobujúce migrénu. Ubehne pol minúty a už záber na prvú postavu nad zemou s perfektne zvládnutým tieňom naženie trochu strachu a uznanlivého pokývania hlavou. Neprirodzené otáčanie nahej ženy pridáva na znepokojení. Klobúk dole pred kreativitou. Domy so strechami v historickom štýle zasa dodajú na kultúrnej zaujímavosti a kráse nepoznaných krajín. Kultúrne inakosti si všímame samozrejme aj vo farebných kostýmoch postáv a zvykoch. Dej je situovaný do roku 1958 s politickou udalosťou anti prostitution act. Podľa googlu bol ale vydaný už v roku 1956. Postáv s to týka tak, že musia prísť o svoje živobytie. Šéf bordelu im ale oznámi šťastnú novinu, a to, že svoje priestory prerobí na turkish bathouse a tak Kamera postavy zobrazuje najprv cez okno. Rozprávajúceho zasa zaberá z rôznych uhlov vďaka pohybu okolo kruhu jeho publika. Kamera sa pritom neváha schovávať za police v priestore, aby dodala záberom strašidelný ráz nebezpečne blízko číhajúceho nebezpečenstva. Yukino, hraná Naomi Tani, chce ako jediná skončiť kvôli jej vážnemu vzťahu. Bordelmama jej vyčíta, že má dlh. Na zväčšenie znepokojenia sa kladie dôraz na zapaľovanie sviečky pri soškách mačky/psa. Za prvých 10 minút tu máme aj Yakuzu, jednoducho tém, žeby z toho iní spravili aj 5 filmov. Bavia klamstvá v rodinnom kruhu troch ľudí, z ktorých vychádzajú kvalitné dramatické situácie. Sexploitation scény vďaka emočnému podkresleniu postáv bavia. Dočkáme sa aj brutality a surovosti, kedy sa odvracia zrak a napätie dá krájať. Na budovanie atmosféry sa dočkáme aj hustých pavučín známych z amerických aj talianskych hororov. Po prvej polhodine sa dočkáme posunu deja o several months later a scéna, ktorá potom ide, hudbou ani obsahom nekorešponduje s predošlým hororovým a dramatickým vyznením filmu. Pinku eiga scéna s komickým zákazníkom veru nie je ono. Jeho výrazy tváre suplujú fillery v anime. Toto je vec, ktorá mi na filme vyslovene vadí. Po polovici filmu som zvedavý, či sa prejaví horor, ktorý bol naznačený len v náznakoch. Prvá polhodina je svojou drámou, postavami, napätím a brutalitou na 100%, potom sa dej zvrhne viac do pinku eiga, kde prevládajú príliš ohromené chlapské ksichty z techník novej zamestnankyne Turkish bathouse, čo dá označiť ako trápne situácie navyše podporené podobnou hudbou, ale kvalitná kamera a perfekcionisticky navrhnuté lokácie sú tam stále. Táto časť má pre mňa hodnotu 50%. Trvá asi 20 minút. Našťastie sa vrátime ku vražde v afekte s množstvom krvi trochu pripomínajúcou splatter. Bohužiaľ sa ale priveľmi ťaží z napadnutí kocúrom, čo film opäť o triedu znižuje, keďže je to dosť smiešny nápad, ktorý sa nedá kvalitne vizuálne previesť. Ale najväčší problém mám so vzniknutým patvarom kocúra a ducha, ktorý rieši situáciu, je to komické, nesprávne gýčové a bez strachu. Patvar navyše nadáva zmysel, lebo zachráni jednu nevinnú obeť a druhú nechá zomrieť. Vizuál v predposlednej minúte síce asi poteší veriacich, ale je úplne nevkusný. Tento film mal na viac.

3 ženy, vyzerajúce sa o seba postarať v feudálnom Japonsku, skontrolujú zbrane padlých po boji a znalecky študujú, ktoré sú ešte užitočné. Pri boji, ktorý pozorujú, poteší mužská nadutá povaha, odmietajúca sa vzdať. Samozrejme, že sa ukáže, že žien je v skutočnosti 7, žiadny recruitment sa vo filme nekoná, ukazuje sa rovno súdržná skupina, kde jednotlivé hrdinky spoznávame menej ako v Kurosawovom filme. Sú banditky spojené s väčšou mužskou skupinou a obe pohlavia bandy využívajú rôznych ľstí na dosiahnutie úspechu pri svojom povolaní. Pri sexuálnych scénach Hasebe je kamerou od páru meter alebo pol metra, možno bližšie, aby na pár sekúnd rýchlym strihom prepol na zábery vzdialenosti dvoch či troch metrov a zase sa vrátil na dlhšie bližšie. Ďalej strihom kontrastuje meditáciu jedného z banditov a jeho omm počas orgií kamarátov, čo sú pár metrov od neho. Pri drsnejšom sexe zase ponúka bližší záber striedaný so vzdialenejším a obohatený o tmu, ktorá trvá pár sekúnd a potom sa prepne späť na scény a asi má dodať scénam viac napätia. Tmu (čierne okno filmového pásu) využíva aj pri scéne mučenia. Divák je na túto tmu už zvyknutý, tak mu nepríde čudné, že nastane práve nájazde z brucha zmučeného tela ženy na partie pod ním a svetlo nastáva už pri cudnej časti tela, nohách. Štylizovanie sexu je tu asi najprepracovanejšou a najvýraznejšou zložkou filmu. Režisér s nebojí brutality, ukazuje ju napríklad šípom do oka. Film ale zlyháva v podstatnej veci pre žáner, a to v boji skupiny proti skupine, tu ozaj nie sú kvalitné scény alebo dobré nájazdy kamery. Kamera priamy boj ani veľmi nezachytáva, uhýba len na sekanie jednotlivcov mečom, pričom nevidíme, koho sekajú, radšej chce ohromovať spŕškami takého množstva krvi ako v splatteroch. Na davové scény jednoducho treba mať aspoň peniaze a trocha talentu tiež neuškodí. Čo sa zase filmu z tohto obdobia nedá uprieť, je surovosť vzťahov mužov a žien, ktorá mi príde vykreslená celkom dobre. Film poteší aj krásnymi interiérmi v 25. minúte. Rytmickosťou hudby pomocou bubnov a iných nástrojov robí režisér zase napínavé scény, ktoré tak napínavé zasa nie sú. Moderná hudba už ku filmu veľmi nepasuje. To visenie muža a ženy z konáru za chodidlá bol sex? Lebo sa mi nezdá byť pravdepodobné pri polohe dole hlavou, aby mužov krvný obeh zároveň pri sexe fungoval, ako má. V rozdelení postáv dobrá a zlá strana nie je, sú len strany viac či menej sympatické a uznávajúce viac či menej častí všeobecného morálneho kódexu. Škoda ale nedostatočného podkreslenia postáv, ich strety by boli zábavnejšie a napínavejšie. Najviac asi pobaví vodca banditov Taro s jeho smiechom, s ktorým spolupracuje skupina neohrozených bojovníčok.