Slepá bestie

Pygmalionizmus či statuofília - sexuálna závislosť na sochách sa tu stretáva s materským oidipovským komplexom chorobnej závislosti matky na synovi. A s únosom atraktívnej modelky, ktorá má tvoriť model tentokrát pre slepého sochára. Unesená správne vytuší možnosť úniku tým, že naruší vzťahovú väzbu medzi príliš starostlivou mamičkou a jej milovaným synáčikom. Tým, že sexuálne odlúdi synáčika mamičke. K náprave oidipáku príde. Síce extrémnym spôsobom, ale predsa.  Ale čo potom? Môže sa dlhoročný spôsob prejavovania citov k neživým veľkorozmerovým sochám zabezpečený do značnej miery opičou láskou matky k potomkovi, zmeniť zo dňa na deň v čistú normálnu lásku? No nemôže. Na jednej ani druhej strane. Logicky ostáva len dekonštrukcia. Umenia i života. Výtvarne uhrančivé, psychologicky jednoduchšie, no v zásade logicky končiace dielo. S prihliadnutím k japonskej obsesii sebazmárnením. 71% (31.05.2021)

Pokleslý žáner erotického thrilleru/hororu, v ktorého centre pozornosti trvalo zostáva obdivovaná a idealizovaná krása ženského tela (v našich končinách v kombinácii s detektívnou zápletkou zastúpený vo forme gialla, v Japonsku naopak v špecificky zvrhlom j-exploitation) dostáva v rukách Jasuza Masamuru kontúry komornej tragédie až antického nádychu. Stredobodom príbehu, odohrávajúceho sa v pomyselných troch aktoch (expozícia, zoznámenie s postavami a položenie základných kameňov rozprávania, ďalej vonkajšia premena hrdinky a v závere absolútne prevrátenie vzájomných relácií) je vzťahový trojuholník medzi modelkou, slepým umelcom a jeho matkou. Zrejme sa nevyhnem zrovnaniu s klasickým Peeping Tom Michaela Powella, s ktorým Blind Beast zdieľa umelca so skrytými psychopatickými sklonmi, ktorý pretvára svoje vízie ženského tela, ktorého taje sú mu odoprené, do formy vizuálneho umenia (v tomto prípade sochárstva). Jeho vzťah k ženám ako neznámemu územiu sa stáva priestorom pre vypustenie nahromadenej nenávisti a odporu k rodičom a svojmu údelu, ktoré pretavuje do umeleckej činnosti. S podporou vlastnej matky však táto forma sebarealizácie prekračuje spoločensky únosnú mieru a stáva sa hrozbou pre objekt záujmu - unesenú modelku. Filmu dominuje tradičná dramatická dejová výstavba, ktorá stupňuje vyššie povedané, pôsobivá vizuálna stránka (väčšina deja sa odohráva v temnom štúdiu plnom skulptúr partií ženského tela) a nespoľahlivý rozprávač, ktorým je samotná hrdinka. Tá totiž v priebehu razantne mení postoj nielen k únoscovi, ktorého si omotáva okolo prsta, ale aj jeho motívom a osudu. Film vrcholí v záverečnej 20-minútovke, ktorá je bizarne experimentálnym (celý film je pojatý ako žánrový experiment a bádanie na neznámom poli, ktorého metafora je zosobnená v konaní antagonistu) výbuchom perverzie a dokonalým zrkadlovo obráteným odrazom predchádzajúceho príbehu. Dôkaz, že traja herci, minimum natáčacích priestorov a na prvý pohľad jednoduchý a predvídateľný dej v tradičných mantineloch môžu v správnych rukách vytvoriť niečo nezvyčajné. Subjektívne mi chýbala snáď len väčšia miera násilia (resp. jej priamejšie a explicitnejšie zobrazenie, ktorému sa skvostná kamera vyhýba) 80% (22.08.2014)

Ateliér vizuálne veľmi esteticky nasnímany. Nechápem, prečo by umenie dotyku malo byť zvrhlé. Slepý ľudia namiesto oči využívajú hmat (, na tom predsa nie je nič zlé). Takže v dôsledku je to to isté, ak ide o nahé sochy. Po 3/4hod. to už začalo byť patetické. Takzvané zvrhlé chúťky mi pripadali nanajvýš smiešne, herečka akoby dostávala nespočetné množstvo epileptických záchvatov za sebou. "Zvrhlé" potreby uspokojované žene mužom ako v Ai no corrida, bohužiaľ už bez hĺbšieho zamyslenia. Ďalší snímok, považovaný za erotický. Erotika v spodnej bielizni? Mínus pre mňa aj bolo, že mi to ani prinajmenšom nepripadalo hororové. Možno v 70.rokov boli evidentne veľmi prísne kritéria, snáď keby som to videla o pár rokov skôr, mala by som rovnaký názor. (08.09.2011)

Tohle mi nesedlo. V podstatě je to jen drama tří postav na minimálním prostoru, které se postupně mění v tragédii, aby v posledních dvaceti minutách rádoby šokovalo jak erotikou, tak především sebedestruktivní obsesí. Bohužel téměř bez krve (na to, co se tam dělo), za to s pořádnou dávkou přehrávání od obou hlavních protagonistů. "Řízni mě, prosím! Bodni mě! Víc, hlouběji! Aaach...!" Nevim no, ten závěr je už hodně mimo. (12.07.2017)

KOMENTÁŘ MŮŽE OBSAHOVAT NÁZNAKY SPOILERU. Michio je amatérský sochař, který má sen stvořit své vrcholné umělecké dílo, a proto unese úspěšnou fotomodelku Aki do svého velice bizarního ateliéru, aby mu stála modelem. I když spáchá zločin únosu, v podstatě to myslí dobře. Je to takový ňouma a balík. Žije jen se svou matkou, která velice nerada vidí, jak se čím dál tím více sbližuje s Aki. Aki s Michiem totiž mistrně koketuje a flirtuje, tak aby ho obloudila a dostala se na svobodu. Při jednom nepodařeném pokusu o útěk je však smrtelně zraněna michiova matka a Michio Aki zavře ve svém temném ateliéru a nemilosrdně ji znásilní. Přesto nebo možná proto se Aki, která postupně přichází v temnotě ateliéru o zrak, do Michia zamiluje a celý film spěje k velice šokujícímu, ale docela čekanému závěru, kdy je požitkářská láska obou mladých lidí ultimátně naplněna. Je sice pravda, že závěrečný šokový efekt je poplatný své době, ale věřím, že v roce 1969 to musel být pro diváka nepěkný zážitek. Je zvláštní, že jsem se ani chvilku nenudil, i když ve filmu hráli jen tři herci a odehrával se v podstatě (až na začátek) jen ve dvou místnostech. (27.03.2006)