MikO_NR_1909

Veľmi svieže, emocionálne vzpružné záblesky medzi charizmatickými hercami len zťažka prekryjú tak trochu vágnu zápletku mystického trojuholníka zúčastnených, ktoré inštinktívne škrípu na minimálnom vyhranenom priestore. V každom prípade som ale onomu neopísateľnom handicapu a zároveň kúzlu Mireille Darcovej podľahol a vedel sa do príbehu zažrať. Preto je aj škodou, aby takto vnútorne silná príbehová kostra sa v riadkoch scenára vykľula k bezmedznej triviálnosti. Ťažko si to vysvetliť, lebo predispozície a mnohé naratívne parametre ako aj tajuplná psychológia sú vo svojich krajnostiach výborné...

Márne sa snažím pobadať alebo aspoň lipnúť tou pravou severskou kriminálnou atmosférou, ktorú na románovej úrovni preslávili Nesbo a spol. Carl a Asad sú vcelku dobrá a zohratá dvojka, majú medzi sebou akúsi zvláštnu protichodnú chémiu, ktorou sa recipročne dopĺňajú. Takisto príbehy sú relatívne mrazivé (bolo by ich treba psychologicky prehĺbiť a nie za každú cenu rozvetviť na nevyhnutné klišoidné rozuzlenia v teréne, ktoré tomu ubíjajú na kvalite) ale postrádajú áčkovú trilerovú kostru, ktorá by jej zvyšovala renomé. Takto tie Olsenove spracovania vyjdú častokrát nazmar.

Tak otrasné a usvišťané scénky sú absolútnou devalváciou tejto relatívne kultovej značky. A o plastickom, vyumelkovanom, počítačovo zostrojenom psovi v limitoch televíznej produkcie netreba ani rozprávať...

Je zbytočné poukazovať na antagonizmus hlavných postáv i zdanlivú tematickú karikaturú, ktorá prislúcha inteligentne napísaným romantickým komédiám. Jednou z devíz filmu pre mňa určite boli skromné očakávania, ktoré Woody pre potreby snímky svojimi vypointovanými bonmotmi ozvláštnil (a toho vykypeného konzervativizmu som sa obával najväčšmi). Ako racionalistický radikál a neverec k Firthovej postave pričlenil väčšinu zo svojich svetonázorových vízií, pričom nijako sa nesnažil (alebo snáď nevynašiel kľúč) k rozlúšteniu kúziel "mesačných svitov" či ľudských hormónov, na ktoré ostáva naďalej prikrátky. Kúzlo mesačného svitu je skromný, sčasti i osobný pomník do Woodyho zbierky, ktorý nikdy nebude patriť medzi autorove najvyhlasovanejšie diela, ale odchádzal som od neho akýmsi zvláštnym pocitom dotknutý. SPOILER: Je jasné, že táto chémia medzi párikom je nezľučiteľná z nejakého dlhodobého hľadiska, ale konzekvencie z ich unáhleného rozhodnutia ostávajú vo hviezdach, KONIEC SPOILERU. Pre žánrové potreby i to, čo diváci očakávajú, je rozuzlenie nevyhnutné, predvídateľné, ale jej esencie k dopracovaniu sa do tohto stavu sú svieže a plné skutočne trefných hlášok a poznámok.

Zatiaľ márne hľadám "normálnu" rozprávku z neterkinho USB kľúča animákov, ktoré som si prekopíroval na PC. A ani neľutujem, že som vyrastal v "normálnejšom detstve" alebo "normálnejšej dobe", bez týchto sugestívnejších a čudáckejších "príbehov". Teda no, na Cartoon Network seriálový SpongerBob ešte vzbudzoval istú nemohúcnosť a predstavoval skôr krátke skeče a zostrihy bez pointy, ktoré jeho divák ani neočakával. V plnom, 90 minútovom formáte je to do oka bijúce.

Z dnešného uhla pohľadu asi hrozné pozlátkové klišé a mnohé scenáristické postupy vám dajú na predobraz, že Katharine po roku 1940 skutočne zostala v nálepke vyčerpanosti a vyprázdnenosti svojich postáv na najnižšej možnej miere a málokto sa odstotožnil od takýchto jej rolí. V prípade šarmantného muža, akým je (teda bol) Grant bolo jednoduchšie využiť dôvtip a svoje schopnosti od problémov spojených s týmto typom strastí. A samozrejme, bláznivý Hollywood vo svojom šíku vám nepovie, že v reáliách sa preberanie partnerov uskutočňuje oveľa cynickejším a drastickejším spôsobom. No lenže, dialógy a entuziazmus zúčastnených v Holiday je skutočnou ozdobou. Situačné gagy sú tak vypointované, že nejde hodnotiť inak. A musí vás pozitívnou arómou naladiť, iba ak by ste boli doživotným trubirohom.

Akokoľvek sú takéto parodické úlety trefné svojou angažovanosťou a spôsobmi zosmiešnenia určitého kultu, o to viac by mali dbať na metódy, ktoré z nich smiešnymi robia. Nehovoriac o takom originálnom matadorovi, akým Kaurismäki bezpochyby je.

Polanského vyvrcholenie voľnej "trilógie" napínavých trilerov z prostredia bytu. Nájomník je prakticky v podobných rigoróznych vypätiach naordinovaný stiesňujúci príbeh rozkladu osobnosti, ako Hnus či Rosemaryino dieťa, avšak jeho autor dokáže z podobnej vody vyčarovať vrcholnú dávku skľúčenosti a originálnych nápadov, ako by do takéhoto námetu šiel po prvýkrát. Výborne funguje prostredie pripomínajúce svojou mystikou Okno do dvora a Polanskeho zmysel pre narušenie statiky všednosti, ktorá má z dlhodobého hľadiska určujúci vývoj. Dlhší priebeh lepšie diváka na jeho psychologickú hru adaptuje, výrazové prostriedky viacznačne prechádzajú do krajností a prehlbujú vnútornú participáciu na jeho pravidlá hry. Nájomník je takpovediac dielo šachovej partie, ktoré si pohráva s hlavným hrdinom a končí neočakávaným, dvojzmyselným ťahom šach-mat.

Opradená šablóna o neviditeľnej, o to však tajomnejšej a poctivej služobníčky, ktorá očarila svojho pána, hoci ten sa prvotne zapodieval dámami, ktoré ho v živote sklamali. Samozrejme, vidina divadelnosti je tu značná, Hitchcock ale dokázal veľmi šikovne využívať melodramatickú rovinu v rovine obrazu a to mimoriadne citlivo, lineárne a priečne. Dokonca aj medzitituliek je tu naprosté minimum a veľa sa spolieha na kontext, ktorý má divák pochopiť.

Hej, vtípky o zhadzovaní byrokracie v ČSSR sú jednak prelomom roku 1989 disfunkčné alebo vplyvom udalostí znefunkčnené a po druhé, film je ťažkopádny. Pracuje s nie tak jednoduchým scenárom a postavy sa napriek ich karikaturistickým obsesiám, kde sa tvorcovia i oni samotní snažia všemožným spôsobom ich samých zhadzovať a ironizovať, vyvíjajú sa. Žiaľ, bezzubosť pri podávaní akýchkoľvek posolstiev je očividná a nedá sa zmyť.