ancientone

pamätáte si komiksy na zadnej strane časopisu Kamarát?

Ten hmatateľný pocit špinavosti.

Jak je to hrozné, tak je to smiešne. A Wheatley to tak zamýšlal, aj keď v zámernej campovosti občas zbytočne tlačí na pílu. Tie štyri žánre "Akční / Sci-Fi / Thriller / Horor" treba hneď na úvod doplniť o "komedie".

Only in Ohio. 50s v 90s štýle. mám na to nekritický crush. Nie je to ani zďaleka dokonalé, ale fičí to na strašne silnej charizme odkazov, dotiahnutého vizuálu, výberu hercov a herečiek.

Travis Jodorowsky. Filmovo je to také bežné opičenie sa po psychedelických vzoroch. V celkovom kontexte tvorby Travisa Scotta je to ale fajn doplnok na dotvorenie jeho persóny psychedelic-hiphopovej/trapovej ikony. Je v tom sebastrednosť, póza, trochu povrchnosti, hra čisto na efekt, ale aj tak sa na tom príliš dobre vezie.

Dejiny sa snažia svoje osobnosti zarámovať a (obrazne povedané) balzamovať ich odkaz. Kirchhoff sa tento proces snaží nabúravať a relativizovať.... a je z toho premýšľavý, v československom kontexte veľmi moderný dokument, kde cesta je cieľom. Všetci ľudia budú bratia sa javí ticho a nenápadne, ale skrýva veľa vrstiev a majstrovské zachytenie procesu premýšľania v obrazovej skladbe. Nevyhýba sa slepým uličkám, nezodpovedaným otázkam, produktívnej extenzívnosti v premýšľaní nad svojou témou (témami) a... v konečnom dôsledku ukazuje, aký nadľudský výkon je spätne rekonštruovať ľudskú tvár niekoho, kto sa stal moderným mýtom. Pokorné majstrovstvo.

Toto som odkaldal od prváku na gympli, čiže presne 10 rokov... a som rád, že som si s tým počkal. Z naratologického hľadiska, vďaka hĺbke a šírke informácií, budovania sympatií k záporákom a obmedzení sa na priestor ponorky, ktorý z toho robí zároveň vizuálne dychberúcu skúsenosť. V čisto obrazovej rovine je Ponorka takým malým manifestom sily pohyblivých obrazov. Klaustrofobické jazdy naprieč interiérom ponorky, potemnelé svietenie a hra s objektívmi do seba nasakujú odkazy na podzemie Langovho Metropolisu, aj na estetiku fotografií zdieľajúcich ducha tvrdých pomerov robotníckej triedy Lewisa Hinea (čo so sebou prináša aj sofistikovane vložený sociálny podtón samotného filmového obrazu). Výsledný produkt je drsná, chladná, kovovo-plechová estetika s mimoriadnym senzuálnym efektom.

Von so svojím barbarstvom - k pred-renesančnému, klasickému Hollywoodu mám prevažne dosť vlažný vzťah. Do monentu, keď sa v ňom angažujú spisovatelia a dramatici, ich literárne predlohy, alebo scenáre. A Misfits sú esenciou tohoto úkazu. Film, v korom si užívate pomalé, miestami takmer stojaté tempo kvôli miere ponúknutej introspekcie. Millerov scenár preniká do postáv, Mettyho kamera zasa s rovnakou koncentráciou študuje prostredie, v ktorom sa pohybujú. Výsledkom je kombo pôsobivej archaickosti a nerezovej nadčasovosti - vizuálny genius loci prostredia a portrét postá s univerzálnou platnosťou.

Moebiusovský dizajn, Willis a Jovovich, skeče čo prepájajú každodenný život so vzdialenou budúcnosť a demaskujú jej... civilnosť. Všetko ostatné dobehlo pohlcujúce prepadlisko histórie. Pre mňa osobne fenomén toho druhu filmu, ktorý mi ako celok úplne nesadol, jednotlivé segmenty však milujem. A nedostanem ich ani z mysle, ani z pozadia smartphonovej obrazovky.

Perfektné lokácie, úžasný soundtrack, divné rozhovory, obskúrne postavy, signifikantný vizuálny štýl... len škoda, že všetky tie elementy spolu pôsobia ako zostrih dejových vsuviek do videohry, medzi ktorými by sa ešte malo dačo diať, ale veľmi sa nedeje. Osemdesiatklová americká kultovka, o ktorej by sa dalo povedať, že si pýta remake, ale tým by stratila veľké čaro svojho zeitgeistu. A z toho vzniká veľmi prekérna situácia. Každopádne dôležité vykročenie smerom k "punkovému manifestu". Ten však lepšie dotiahol  Derek Jarman.