Fiftis

Budete milo prekvapení asi z 3 častí tejto snímky. Pomerne rýchle zoznámenie sa s postavami do 15 minút, solídne budovanie tajomna v ďalších 40 minútach, kde sa vrstvia jednotlivé javy a napokon efektné ľakačky či až dobre budovaný teror v závere. Sci-fi tu dominuje, horor sa pripája neskôr. Najväčšie napätie prichádza vo finále, ktoré nemusí každý akceptovať, ale ako vyvrcholenie a vydýchnutie si po predchádzajúcich udalostiach sa hodí. Je tu relatívne slušné množstvo klišé a nehororové scény či momenty bez sci-fi môžu vadiť. Nasadenie kamier s nočným videním v polovici filmu je z hľadiska deja vhodné, ale spracovanie ľahko zvádza k porovnaniu s Paranormal Activity a film sa tu stáva dosť ošúchaný. V konečnom zúčtovaní malý, nenápadný, ale na jedno zhliadnutie dobrý sci-fi horor. Nenakrúca sa ich veľa, takže ak máte chuť sa trochu báť a ísť na emzákov, civilných, a nie vybuchujúcich, je tu akceptovateľná alternatíva.

Llewyn vo skvelom predstavení Oscara Isaaca je smoliar plný sarkazmu a inteligencie. Mnohým jeho blúdenie newyorskými uličkami môže pripomenúť arogantného Holdena Caufielda z kultovej novely Kto chytá v žite. Hudba je natoľko výrazná, že sama dokáže uniesť citovú hĺbku príbehu. Llewyn sa síce väčšinu filmu správa ako namyslený hajzel, ale v momente, keď začne spievať, sa jeho bezcieľne potulovanie zastavuje. Namiesto neho vnímame úprimnú bolesť a smútok folkových skladieb, za čo patrí opäť pochvala hlavnému hereckému predstaviteľovi. Rozprávkovú atmosféru naopak privoláva kamera Bruna Delbonnela s typicky hmlistým osvetlením a zvýraznenými tieňmi. Vďaka nemu vyzerá tajomná scéna cesty do Chicaga ešte mystickejšie, ešte osudovejšie. Prehlbuje melanchóliu a jemný humor prítomný v celom filme. Inside Llewyn Davis pôsobí popri iných coenovských dielach bohatých na žánrové experimenty taktiež skvostne. Svojím majstrovským a detailne premysleným spracovaním dokonca vyčnieva.

Nie veľmi originálny scenár sa odráža od sľubného protikladu, že emzáci sú tí kladní a ľudia tí záporní. Animák pre nižšiu vekovú cieľovú skupinu s menšími nárokmi. Útek z planéty Zem je ďalší prípad. Iné trailery vás lákajú do kina a rozhodnete sa ísť na film vďaka nim, tu odhalíte tuctovú záležitosť, kde svieže nápady hľadáte ťažko. Útek to vie od slabšieho úvodu a málo zmení do finále, to musí prejsť veľkou kopou klišé. Tak, ako od Planéty 51 som si čo to sľuboval, tu som si nesľuboval nič, takže ani nič mimoriadne som nedostal. Pri konečnom zúčtovaní jasný priemer. Občas príde zaujímavý emzák, vizuálny nápad či instantný vtip. Ako celok Útek z planéty Zem neprináša veľa nového. Niektorí však môžu byť radi, že je tu trošku akčný, trošku vtipný a celkovo akceptovateľný film.

Ľadová disneyovka na sto percent plní svoju funkciu v iných klasických atribútoch. Vedľajšie charaktery sú mimoriadne podarené na čele s vtipným snehuliakom Olafom, ktorý má len jedinú chybu a to že príde až po 40 minútach. Je skvelý, má podarené jednovetné vtipy, sám si zaslúži extra bod. V rozprávke musí byť povedané, čo je dobré a čo zlé, aby sme vedeli komu fandiť. Na druhej strane dej obsahuje viaceré dramatické scény a vo finále môžete mať pocit, že ste videli prešpekulovaný a bohatý film, pestrý mix rozprávkových momentov, len neboli zhodne rozložené sily. Ľadové kráľovstvo je nadpriemerná disneyovka, ktorá je síce dejovo prešpekulovaná a chýba jej silnejší záporák, no bohaté dianie, vtipné postavičky, kvalitné piesne a výborná animácia sú silné lákadlá.

Ayer sa zameral na podrobné zachytenie života ústrednej dvojky. Sleduje ich v akcii i v civile a neustále sa snaží ukázať, ako sa vytvára a pestuje nerozlučné puto dvoch kolegov, ktorí v jednej hodine riskujú život a potom utekajú za svojimi rodinami. V dramatickej rovine je Patrola prirodzená a tlačí vpred osobné príbehy, vedľajšie postavy, vybudované zázemie postáv a nezabúda na otázku morálky, ktorú profesia prináša. Akčná časť Patroly má natočené skutočne sugestívne scény, kde sa to len hemží vybranými anglickými slovami po Fuck či Shit a začne lietať olovo. To už je poriadna napínavá akcia, kde jednotlivé prestrelky nevyzerajú často ako týždne plánované misie, ale sú dostatočne uveriteľné a naplno vám načrtnú, ako sa taká denná akcia v uliciach LA môže odohrať. Celé dianie je posilnené výbornými hereckými výkonmi. Jake Gyllenhall podáva jeden z najlepších a najsústredenejších výkonov. Čo je najpodstatnejšie, výnimočne funguje súhra hlavnej dvojice. Vzácnosť ich fungovania povýši film na vysoké hodnotenia.

Gradácia funguje na jedničku a práve zábery domácej kamery dodávajú šmrnc. Prítomnosť kameramana v deji navyše pôsobí nútene len v niekoľkých málo scénach. Herci sú aj pri debilite svojich postáv "v pohode" a všetko odsýpa bez zásadných zakopnutí. Naviac je svojím spôsobom sympatické, že príbeh nenesie absolútne žiadne posolstvo a hovorí len: "Choďte do toho, keď to stojí za to." V dnešnej hyperkorektnej dobe to môžeme považovať za odvahu. Potom sú tu ale prvky zakorenené už v samotnom námete, napríklad že sledovať partiu sedemnásťročných amerických blbečkov demolujúcich susedstvo skrátka nie je úplne synonymom k "film, ktorý stojí za to vidieť". Hrdinovia, aj keď ich hrajú sympatickí a veľmi prirodzení herci sú idioti na facku a vôbec je to celé také hlúpe a "nízke". Sú to v podstate neopodstatnené poznámky, pretože Project X skrátka nemohol byť iný a vytýkať mu podobné pravdy môže právom vyvolať otázku: "Prečo si sa na to teda pozeral?" Takže áno, uznávam, že pre svoje cieľové publikum môže ísť o celkom pochopiteľnú voľbu, ale na druhú stranu sa patrí podotknúť, že pravdepodobnosť, že do neho patríte, nie je veľká.

Prometheus je režijne veľmi zvládnutý, o tom niet sporu, ako každá Scottova snímka. Atmosféra sprvu rastie a po celý čas všetko vyzerá, ako má. Problém nastáva, keď venujeme pozornosť aj tomu, čo sa na plátne deje. Nepamätám si hlúpejší scenár u mainstreamového filme za veľmi dlhú dobu. Vrátane tých, s ktorými pracujú Michael Bay a Roland Emmerich. Odmietam preto väčšinový hlas, ktorý podľa prvých reakcií poväčšinou tvrdí: "Hlúpe, áno, ale dosť dobre natočené". Všetky vyrieknuté slová kritiky sa mi vyhlasujú len veľmi ťažko. V prvom rade kvôli vynikajúcej trojici hercov na čele, ktorí, chudáci, vydávajú len to najlepšie zo seba. Ale aj kvôli Scottovej réžii, tá sama o sebe rozhodne nie je zlá. Potom dochádza k bizarným situáciám, napríklad že zadržujete smiech pri scéne, v ktorej si hrdinka trhá z tela pupočnú šnúru, oblieka skafander a vyráža zachrániť svet. Alebo že niekoľko postáv heroicky obetuje svoje životy, bez toho aby sme vedeli, čo ich k tomu vedie. Dej sa očividne odohráva vo svete votrelcov, ale úplne chýba jemu vlastný feeling. Pre niektorých bude Prometheus zrejme viac zlý, úprimné nadšenie si ale ani ja neviem predstaviť.

Keď sledujeme príbeh Ralfa, záporáka z počítačovej hry, ktorý sa po tridsiatich rokoch dostáva do krízy stredného veku, pretože ho ostatní nemajú moc radi a začína púť za životnými pravdami, máme možno dojem, že ide o dospelý námet. Ale ono zdanie klame a je to aj pre deti. Originalitu síce nahrádza popkultúrnymi odkazmi - znalci PC hier si prídu na svoje, inovatívny dizajn lepšou technológiou a príbeh veľmi okato kopíruje Toy Story, ale to ľahko hodíme za hlavu a užijeme si tú príjemnú retro atmosféru vo svete, ktorý je radosť sledovať. Našťastie sa disneyovskí animátori nepokúšajú o paľbu vtipov ako v prípade Na vlásku. A to je napokon najpríjemnejšie, čo si možno od takého filmu priať. Celá snímka stojí skôr na jednotlivých momentoch a kusých nápadoch než na celkovom príbehu, ten ale dobre drží pohromade a až na pár momentov nepôsobí otravne poučne. Ralf nie je veľmi originálny, ale je príjemné ho sledovať. Disney každopádne ponúka zrejme najpríjemnejší animák roku 2012.

Skupinka negerských pilotov si prejde druhou svetovou vojnou, aby svetu dokázala, že aj ona zvládne bojovať za "svoju krajinu" je tým jediným, čo sa v tejto snímke stane. Všetky postavičky sú tak dané, tak nudné a tak neživotné, až to zaráža. Skrátka sa tu lieta, hovorí do vysielačky, skáče padákom a rieši sa rovnoprávnosť. Všetko z toho veľmi sterilne a chladne. Považujem navyše až za bezcitné a nedôstojné, že snímka popisujúca najhroznejší konflikt ľudstva sa za celú svoju stopáž odváži pochovať jedinú postavu. Pričom to vydáva za najhrôzostrašnejšiu a najdesivejšiu vec, akej boli všetci prítomní svedkami. Akým spôsobom má taký film splniť tvorcom vytýčený a niekoľkokrát proklamovaný cieľ priblížiť vojnu, keď ju svojím melancholickým patolízalstvom zľahčujú a ignorujú jej skutočné rozmery? Film je tak prázdny, že sa nejde baviť o ničom inom, než koľko zarobil a aké sú na neho reakcie. Jeho dej, postavy i forma sú tak sterilné a smrtiacim spôsobom nudné, že sa im len ťažko venuje pozornosť. O hviezdičku viac, že sa na súboje v oblakoch krásne dívalo a na CGI ste si ani nespomenuli.

Ak chcete poriadny muzikál, hľadajte inde. Ak si chcete vychutnať pár starších rockových hitov, tak musíte hľadať inde. Ak ste dúfali, že uvidíte kvalitný film, tak ste tiež vedľa. Bohužiaľ sa naplnili moje skryté obavy a samotný začiatok ma dosť znechutil. Zrejme som mal vydržať dlhšie, ale to sa cez plytký popovo-muzikálový rozjazd nedalo. Okolo rocku to hádam počas prvých 20 minút prešlo vo veľkej vzdialenosti a ešte so zavretými očami a zapchatými ušami. Soundtrack by som celý obmenil. A rozhodne by bolo z čoho vyberať, to čo sa nakoniec dostalo do filmu je trochu smutné. Ani obsadenie tento prepadák nezachránilo. Dej je tak stupídny až to bolí a nechápem na čo nalákali také slávne mená ako Tom Cruise či Catherine Zeta Jones, ktorá je tu mimochodom zúfalo trápna. Malina roka.