ScarPoul

Posledná séria o podivnom Larry Davidovi, ktorý nemá rád nikoho a vo svojej primitívnosti sa nezastaví pred ničím. Oceňujem, že sa snažil napraviť finále zo Seinfelda. Tu to funguje o dosť lepšie. Inak je to tradičná ukážka ľudskej hlúposti, vtipu a preexponovanosti. Baví ma to stále. Stále sa nad tým dokážem zasmiať, pretože je to vlastne o starcoch čo sa správajú ako deti. Sú nespoločenskí, uhundraní a neprispôsobiví. To, že sa im občas stane aj nejaká krivda je síce fajn, ale k čomu to, keď im to už aj tak nikto neverí. Za mňa skvelá rozlúčka. Pri niektorých scénach som sa naozaj z chuti zasmial. Už to síce nie je také silné ako kedysi, ale stále je to Larry David. Dôstojné zakončenie jedného z najzaujímavejších seriálov. 12.séria - 80% RIP Richard Lewis:(

Komiks patrí k mojich TOP 5 príbehom na poli žánru vôbec. A keď to začalo chodiť, dal som šancu pilotu, ale nebavil ma. Z odstupom času a po ukončení celého seriálu som sa rozhodol k tomu vrátiť a musím povedať, že som spokojný. Odklon od komiksu je síce výrazný, ale stále si to drží základné piliere, kvôli ktorým som predlohu miloval. A hoci vzťahovo, kauzálne a významovo ideme trošku inou cestou, stále je to výrazne iné, dokonca až artové a aj napriek krvi, nechutnostiam a morálne upadajúcim postavám je Preacher aj správne zábavný a hlavne emočne fungujúci. Niektoré diely sú síce naťahované a určité dejové línie mi prišli zbytočné, ale všetko sa posledným dielom pekne uzatvorilo. Som zvedavý kam sa to celé bude uberať. Masaker anjelov v moteli bol po všetkých stránkach perfektný. 1. séria 80%

Komiks patrí k mojich TOP 5 príbehom na poli žánru vôbec. A keď to začalo chodiť, dal som šancu pilotu, ale nebavil ma. Z odstupom času a po ukončení celého seriálu som sa rozhodol k tomu vrátiť a musím povedať, že som spokojný. Odklon od komiksu je síce výrazný, ale stále si to drží základné piliere, kvôli ktorým som predlohu miloval. A hoci vzťahovo, kauzálne a významovo ideme trošku inou cestou, stále je to výrazne iné, dokonca až artové a aj napriek krvi, nechutnostiam a morálne upadajúcim postavám je Preacher aj správne zábavný a hlavne emočne fungujúci. Niektoré diely sú síce naťahované a určité dejové línie mi prišli zbytočné, ale všetko sa posledným dielom pekne uzatvorilo. Som zvedavý kam sa to celé bude uberať. Masaker anjelov v moteli bol po všetkých stránkach perfektný. 1. séria 80%

V zásade príjemný rozprávačský talent Tig Notaro, ktorú mám úprimne rád. V takej tej svojskej divnosti, čo ale v tomto prípade myslím ako pozitívum. Kúsok s Indigo Girls, je ale skvelou ukážkou jej geniality, timingu a hry s divákom. Za mňa príjemne strávená hodinka.

Primitívna zápletka a prapodivná štylizácia, kde je všetko absolútne nesúrodé. Coena je tu poznať naozaj len v detailoch, ale scenáristicky to tápa. Šteky Damona a Pascala sú preexponované a chémia medzi ústrednou dvojkou chýba. Qualley ale tú južanskú lesbu hrá na parádu. Aj napriek všetkým týmto kritikám sa na to ale dobre pozerá, je to iné, vťahujúce ( hlavne úplne zbytočné sexuálne scény) a má to aj značný nadhľad. Mišmaš žánrov, scén a hereckých kreácií, ktoré by v zásade nemali spolu vôbec fungovať a na nejakej primitívnej úrovni kupodivu fungujú. Nie pre každého. A od jedného z velikánov amerického nezávislého filmu pôsobí toto ako zvláštnejšia variácia na American Pie a tým ako päsť na oko pre všetkých fanúšikov.  Ale zostane to v pamäti. O tom zase nepochybujem.

Znova pri tomto filme platí, že kedysi by som v tom dokázal nájsť silnejšie prepojenia a byť voči príbehu empatickejší a chápavejší. Ale v zásade sa jedná o uvedomenie si toho, že v spoločnosti musíme mať rôzne masky pre rôzne situácie a ľudí a pritom zabúdame byť sami sebou. Obrovská mindblowing informácia, tentoraz vnímaná cez pohľad dvoch teenegeriek. Džun Ičikawa ale pristupuje k látke s láskou a hravosťou. Film nenudí, je plný krásnych momentov a atmosférických záberov a celý sa nesie vo veľmi uvoľnenom duchu. Síce bez gradácie, drámy a silnejšej scény, ale ako chybu to nepovažujem. Síce som z daných tém vyrástol a radšej si prečítam Murakamiho alebo Osamu Dazaia, ale bolo to príjemné ohliadnutie sa za dobou, kedy som podobné úvahy mal aj ja, a bral som ich, podobne ako ústredné hrdinky, smrteľne vážne.

Jediné čo mi tu vadilo bola línia s matkou. Inak sa jedná o veľmi vyspelú satiru s perfektných Wrightom. Zamýšľanie sa nad umením a hodnotou je tu tak trefné až to bolí. Hlavne v rámci súčasných amerických trendov. Scenár je veľmi vyspelý a krásne pracuje aj s emóciami aj s humorom. Zároveň to celé pôsobí trošku smutne. Manifest o tom, ako sa hodnotné umenie vytráca. Jeden z tých filmov, ktorý je krásnym zrkadlom k africko-americkej kultúre a ku kultúre ako takej. Bez pátosu, inteligentné a so silnými scénami. Takto má vyzerať film o umení. Na oscara to asi nie je, ale bavil som sa.

Dve postavy, ktoré medzi sebou nemajú absolútne žiadnu chémiu, sa snažia dostať na kolená zlú organizáciu v nefunkčnom digibordely. Vaughn bol kedysi filmový vizionár. Vyzerá to tak, že tým dňom je koniec. Argylle je prvoplánový, absurdný a zaseknutý v čase. Takéto veci mohli fungovať 20 rokov dozadu. Vaughn sa vykráda a robí to tak okato, že to stráca štýl a originalitu. Finálny tanec vo farbách je veľmi zlý. Nehovoriac o korčuľovaní na rope. To, že to trošku pripomína rezanicu z prvého KIngsmana je na zaplakanie. Chýba tomu sofistikovanosť. Zmysluplné charaktery. A nadhľad. Berie sa to príliš vážne. Snaží sa to pôsobiť ako štýlová jazda, ale je to skôr uťahaný digidôchodca. Prepojenie so svetom Kingsmanov je zlý vtip. Dve hodiny pozerať na niečo čo nemá dušu je v dnešnej dobe štandard, ale u tvorcov, ktorý kedysi dokázali rozosmiať, dojať a pobaviť je daná vec na zaplakanie. Obrovská strata času a sklamanie.

Aj napriek tomu, že je to vlastne film o čakaní na prvú menštruáciu ( takže cielovka veľmi nie som) tak nesklamal. Neviem čím to je, ale je to už v poradí druhý film od Kelly Fremon Craig, ktorý je citlivou sondou do duše mladých ľudí. Vôbec nie hlúpe. Emočne vyvážené. Dojímavé, veselé, vtipné a hlavne úprimné. Je tam veľmi veľké množstvo vecí, ktoré prichádzajú so sebauvedomením a som veľmi rád, že skutočná dráma je len v tom, že si niektoré postavy k sebe snažia nájsť cestu. Práve tá úprimnosť z toho robí niečo viac. Bez hluchého miesta, s peknými momentami a uveriteľnou a milou hlavnou hrdinkou. Svieže a naozaj príjemné. Hansa Zimmera som tu vôbec nepostrehol.

Nejako som viacej veril Odyssei strachu v podaní Ari Astera než Lanthimosovej ceste po sebauvedomení - či už sexuálnom alá Henry Miller alebo intelektuálnom alá Freud. Psychoanalýza a postavenie ženy v spoločnosti od narodenia po dospelosť prechádza rôznymi etapami a hoci Emma Stone herecky zobrazuje každé jedno zastavenie bez najmenšieho zaváhania a s obdivuhodnou odovzdanosťou, vo výsledku je film až tak výrazným mixom rôznych žánrov, vtipov, metafor, obrazov a sexuality, až som zostal úprimne zaskočený. Chápem o čo tvorcom išlo. A určite tomu neupieram kvality. Podľa hodnotení je jasne vidieť, že film sa skôr páči. Mňa to bohužiaľ divácky minulo. A v poslednej časti s Chrisom Abbottom som sa dokonca pristihol ako sa nudím. Extravagancia, ktorá je zaujímavá práve svojou otvorenosťou, ale nevidím v nej potenciál aby sa stala klasikou alebo míľnikom. To isté si ale určite povedali tí, ktorým minulý rok všetci vychvaľovali Everything Everywhere all at once, pričom tam pre nich nebolo nič, čoho by sa mohli chytiť a čo by mohli oceniť. Ja to mám tento rok bohužiaľ s Poor Things. Pre mňa najslabší Lanthimos.