Real Tom Hardy

Obrovský talent z Arkansasu a jeden z najžiarivejších filmárov minulej dekády Jeff Nichols, ktorý poctivo uchopil atmosféru amerického Juhu a štylisticky silne ju pretavil do svojich diel, sa rozhodol opustiť to, čo mu išlo najlepšie (južanské drámy), aby na stôl priniesol podivnú sci-fi s alternatívnymi svetmi a nejakým malým chalanom, ktorý keď si nedá cez oči okuliare na plávanie, vyžaruje akúsi ohromnú silu, ktorú všetci chcú ovládať. Do nových vôd však Nichols vykročil s veľkými grádmi. Prizval si k sebe všetky svoje tri dvorné dámy – kameraman Stone, skladateľ Wingo a najoslnivejší herecký poklad posledných rokov Michael Shannon (chýbal už len Whigham) – ktoré nastolené očakávania nepodliezli. Pridaj k tomu absolútne orgazmickú x euforickú úvodnú sekvenciu (ktorú si neprestajne púšťam spolu s 'Midnight Special Theme') a máš solídny nábeh byť o niekoľko desiatok minút neskôr hlboko sklamaný. Prijímam však zodpovednosť za svoje očakávania, ktoré pokrivili vnímanie prezentovaného a bez okolkov uznávam, že filmárčina bola kvalitná a Midnight Special bol natočený vynikajúco. To, že musím sledovať chalana, ktorý keď sa pozrie na oblohu tak padajú meteority a z očí mu šľahajú lúče svetla, je už vec druhá... (17.2.2019) (7.2.2022) (16.5.2022) --- "What if I told you that the words and numbers contained in your sermons include sensitive government information that, given the dates you provide, were transmitted solely by satellite through a heavily encrypted format? The decryption and dissemination of which, other than being scientifically impossible, would surely carry punishments of treason that are so severe, the government probably hasn't invented them yet."

Ani neviem, kedy naposledy som bol tak prekvapený filmom. Navyše takým, ktorému som v úvode predpokladal maximálne odpadík. I keď zároveň nesiem istú porciu neistoty voči tomu, či sú dôvodom uvedomelé postupy tvorcov pri tvorbe, alebo len jednoducho vidím viac, ako tam v skutočnosti je. --- Takmer dve hodiny kontrastu medzi minulosťou a dneškom iným než obyčajným spôsobom pokukujúc po všetkých kútoch sociálnej sféry, až mi bolo majoritu stopáže na grckanie. Ten však nie je jednosmerný. Nehovorí, čo je nesprávne, neukazuje odmietavo prstom na "prehrešky" z čias minulých, respektíve kontrast medzi dvoma časovými protipólmi vyznieva skrz dialógy neutrálne. Nutné je však dodať, že nie kvôli nejakému väčšiemu odporu voči minulosti a/alebo silnejšieho vzdoru voči prítomnosti, skôr pomalou, nekompletnou a primárne nie moc ochotnou (a neochotnou) integráciou hlavnej postavy do manierov a spôsobov dneška, čím Senior Year pokojne môžem(e) dištancovať od typickej (Netflixovej) žumpo-tvorby, ktorej jediným účelom existencie je škaredo sa dívať na štandardy minulosti optikou "štandardu" prítomnosti. Jedna z vrstiev príbehu implicitne zobrazuje (ktovie, či uvedomelo), že je úplne jedno, ako sa dnešná spoločnosť snaží tváriť a vykresliť veľký progres (najmä) v sociálnych otázkach, "sectarianism" (pochop úvodzovky, prosím) tu stále je, len v iných formách, ktoré sú nejakým zázrakom akceptované, a stále bude, pretože úplná absencia všetkého kritizovaného je obyčajná utópia. Posledných 20 minút bolo pre mňa a pre hodnotenie zlomových, nakoľko muselo nastať konfrontovanie toho, čo sme posledných 90 minút sledovali, s rozuzlením, v ktorom sa musí ukázať pravá tvár bez implicitnosti. V tej súvislosti si dovolím k hodnoteniu prihodiť jednu hviezdu navyše, pretože vo výsledku sa film musel rozhodnúť pre isté hodnoty, aby si nakoniec vybral iba tie, ktoré mohli a boli relevantne uplatniteľné ako aj v 2022, tak aj v 2002. A to som veru ešte nevidel. --- #1 Úvodná polhodina je svojim spôsobom jedna z prvých, ktorá už aktuálne pracuje s nostalgiou nad prelomom milénia a rannými 00. rokmi a následne sa na obdobie pozerá (z)idealizovane (pozn.: kvôli smerovaniu deja, nie "dobrovoľne"), hoc aj v pomerne slabšej forme. Už s tým pomaly začíname a keď sa za ~10 rokov dostaneme do fázy, kedy sa s 80s/90s nostalgiou bude pracovať tak schopne ako dnes, budem v orgazmickom nebi... ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ (x) (x) (x) (x)

Počin, ktorý stál na prahu všetkého, čo teraz v rámci kampusových sex-teen komédií poznáme. Počin, ktorý zvizualizoval na filmovom páse excesy amerického dekadentného univerzitného života, ba čo viac, je zásadným a zlomovým bodom v jeho imitácii naprieč nasledovnými troma dekádami, 20 rokov predtým, než ho aktualizovane vykreslila séria American Pie, ktorá má aj tak všetky svoje korene inšpirácie zapustené práve tu, v diele ranného Johna Landisa, ktorý bol zároveň už v top forme. Jednoznačne referenčný bod a benchmarkový film, ktorý otvoril dvere všetkým po ňom nasledujúcim zvrhlým vysokoškolským dobrodružstvám alkoholom presiaknutej mládeže s jediným cieľom na obzore. Čísla na IMDb hovoria za všetko – 548 connections: 422 referenced in / 87 featured in / 27 spoofed in (a tiež je, neprekvapivo, aj v mojich komentároch najviac odkazovaným filmom zo všetkých). Animal House nebol len kult, ale rovno náboženstvo a John Belushi jeho bohom. A to, že dnes snímka vyznieva obstarožne a kritizovať ju podľa dnešnej optiky a štandardov je asi rovnako irelevantné a zbytočné ako drbnuté články takéhoto typu... (x) (x) (x) (x) (17.5.2020) (10.2020) (1.2021) (9.2021) (6.5.2022) (24.5.2022)

Jedna z najnudnejších hojne zmedializovaných udalostí, ktorá sa udiala v Amerike za posledné roky, dostala po žmýkačke niekoľkých dokumentov a jedného filmu televízneho razenia aj svoju seriálovú verziu od najslabšieho (z veľkej osmičky) hráča na streamovacom trhu, stokárov z Hulu. Výsledok mohol byť len tak dobrý ako slabý je príbeh samotný. Ten pojednáva o dvojici nie príliš bystrých, zaláskovaných tínedžerov. Mladý Conrad dostával raz za rok od otca na frak rukou, od starého otca slovami. Pokúšal sa zabiť pri rozvode rodičov, pokúšal sa zabiť, keď mu dedko poriadne verbálne naložil, pokúšal sa zabiť, keď mu to na párty s balením dievčat moc nešlo, sporadicky ládoval do seba paracetamol až kým sa nepredávkoval, aby nakoniec cestu zakončil štýlovo s citalopramom, zatvorený v aute na parkovisku pred Kmartom vdychovať oxid uhličitý, simultánne povzbudzovaný cez smsky svojou životnou láskou Michelle Carter, vďaka ktorej tu ale na druhej strane bol pravdepodobne o 2 roky dlhšie, než by bol bez nej, o čom sa už ale moc nehovorí, všakže? The Girl from Plainville sa retrospektívne díva na ich vzťah, jeho počiatky, križuje ich s aktuálnym dianím a snaží sa maľovať obraz rozpoloženia oboch z nich. Problémom seriálu nie je "filmárčina" a ani žiadne z jej aspektov. Tá je veľmi solídna a častokrát prekvapí, či už zaujímavou réžiou, strihom a kamerou, alebo niektorými dobre vyzerajúcimi scénami (ranný beh cez uličku v predmestí plnú veľkých listnatých stromov). Rád by som tiež vyzdvihol kostymérku, ktorá odviedla kvalitnú prácu pri výrobe/imitácii autentických outfitov, ktoré Carterová počas procesu nosila, no najmä Elle Fanning za vierohodné stvárnenie Michelle a jej správania v súdnej sieni, kde bolo replikovaných mnoho (aj tých malých) gest, ktoré som si z nejakého drblého dôvodu počas reálneho procesu všímal :D Cením taktiež, že konzultantkou produkcie bola Erin Lee Carr. Ako hovorím, problémom nie sú tvorcovia a ich schopnosti či kompetencie. Kameňom úrazu je jednoducho len/iba téma a príbeh samotný, ktorý nemá čo ponúknuť a tu je ešte k tomu natiahnutý na 6 zasraných hodín... Sledovať neodporúčam, keď už, tak maximálne len HBO doku I Love You, Now Die. A prečo som to teda vlastne pozeral? Veľmi jednoduché – chcel som sa zasmiať a komédie mi nešmakujú.

Silná túžba vidieť Jasona Batemana v rýdzej dráme splnená (ten sa skrz Ozark ako herec/režisér/producent absolútne znovuzrodil) a jeho filmografia skladajúca sa takmer výhradne z komédií kolísavých kvalít bola obohatená o tento atmosférický diamant, ktorý z nejakého dôvodu všetci prirovnávajú k istému (objektívne najlepšiemu všetkých čias) seriálu z pera Vincea Gilligana. Rodinná púť naprieč všetkými vrstvami organizovaného zločinu nádherného amerického Stredozápadu, od rozpadnutých barov, omočených motelov a prašivých striptízových klubov cez odbory, stajne, heroínové farmy a mafiu v Kansas City až po mexický kartel, kasína na vode a prvú ligu – vrcholnú politiku na najvyšších miestach. Púť podtrhnutá famóznymi výkonmi, skvostným a schopným obsadením, no hlavne produkciou s víziou, rozumej ľuďmi za kamerou, ktorí presne vedeli, čo od seriálu chcú, a kompetentným štábom, ktorý želané doručil. Fenomenálna kamera, vždy so sebou nesúca tmavomodrý filter, náležite dotvárajúca pochmúrnosť jazier v Ozarku, lokálne známych aj ako redneck riviéra. Temné inštrumentály Dannyho Bensiho a Saundera Jurriaansa, bez ktorých by aj tá najprepracovanejšia štylizácia vo výsledku vyšla polovičná (#1 tak podstatne dôležitý faktor ako napr. v prípade T Bone Burnett x True Detective / #2 viacročné čakanie na finálnu sériu mi skracovalo nepretržité počúvanie melódie záverečných titulkov druhej epizódy druhej série, ktorá tiež poslúžila aj ako náhradná droga na zmiernenie absťáku z čakačiek). Všetko zviazané dokopy pevnou, no zároveň dynamickou, obmieňajúcou sa réžiou, ktorá sa drží v mantineloch stanovených pravidiel, no zároveň nevyznieva jednoliato, aj keď rovnakú štafetu estetiky, vizuálu a štýlu predáva z epizódy na epizódu. Triumfálny seriálový počin, ku ktorému sa vrátim aj tretíkrát... ♪♫ Inštrumentály / ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ / Koment k 4. sérii / How's your wife? / Run the Jewels / "Life is parallel to Hell, but I must maintain..." (S1 27.6.2019 / 1.4-11.4.2022) (S2 19.7.2019 / 12.4-19.4.2022) (S3 7.4.2022 / 21.4-22.4.2022) (S4P1 25.4-26.4.2022) (S4P2 29.4.2022)

Zatiaľ čo prvá polovica finálnej série beží v relatívne zabehnutom tempe, tá druhá sa, čiastočne & podľa očakávaní, trhá z reťazí, hrá sa s diváckymi očakávaniami, nebojí sa zamiešať stránky scenára, zdôrazňuje a podpisuje dôležitosť práce Bensiho a Jurriaansa na soundtracku, ale v prvom rade ponúka prvotriednu a mimoriadne znamenitú seriálovú tvorbu, vrátane absolútne strhujúco zrežírovaných epizód, najmä prekvapivým adeptom menom Robin Wright (včítane rež. debutu Laura Linney) a o prínose J. Batemana sa nemusíme ani baviť. Ozark uzavrel z režisérskej stoličky opäť on a ten rozdiel bol kurva badateľný aj bez ohľadu na to, že posledná epizóda rovná sa kulminácia. Znova detaily v každom zábere, malé veci, ktoré dokopy tvoria brilantne snímaný celok. Presne ten, ktorý milujem(e) od úplného počiatku. Bravúrna robota. A Nelson konečne dostal viac priestoru, wohooo! PS: So samotným ukončením ako takým veľké nadšenie nezdieľam, nebolo by však pekné kvôli niekoľkým posledným minútam haniť celú sériu a znižovať zaslúžené hviezdy. PS2: Hudobná knižnica série a seriálu plus hudobný vkus Ruth v podobe starožitného hip-hopu sladkou a šťavnatou čerešničkou na torte. Lebo keď začal v ôsmej epizóde hrať opus 'N.Y. State of Mind' z prelomového albumu Illmatic, každému muselo byť jasné, čo bude nasledovať... <3 ♪♫ / ♪♫ Inštrumentály / ♪♫ / Koment k seriálu / Run the Jewels (S4P1 25.4-26.4.2022) (S4P2 29.4.2022)

Akčňák zo starej školy, ktorý neotáľa a do akcie nás vrhne už po úvodných štyroch minútach. Red Dawn v čase vydania vyznieval a z istej perspektívy bol pre mnohých aktuálnym, dnes pôsobí naopak úplne absurdne (a aj tak stále o hodný kus menej ako jeho remake). Milius pracoval s paranojou a témami studenej vojny pomerne umne a s istotou sa mohol spoľahnúť na neoblomný americký patriotizmus v srdciach cieľovky. Spojené štáty napadol Sovietsky zväz spolu s Kubou a Nikaraguou, výsadkári bez akýchkoľvek problémov obsadili väčšinu územia. vrátane malých mestečiek v Colorade. Hŕstke mladých sa podarilo v zápale boja utiecť do hôr, odkiaľ podnikajú partizánsku vojnu proti okupantom a po večeroch si v kotlíkoch ohrievajú Campbell's polievky a sŕkajú Coca-Colu. Najväčším paradoxom ale je, že toto mi ako rušivý element vôbec nepripadalo a neobťažovalo ma. Čo ale áno – konania hl. postáv vyzerajú až príliš koordinované, absentuje nejaká väčšia panika, chaos, zmätok a chyby z ich strany. Ciele a plány mali veľmi smerodajné a jasné, agresora aj ostrieľaných operatívcov dávali dole akoby nič. Každopádne, mladý Sheen a Swayze v ansámbli potešili, kamera tiež. Film mal krásne zrnitý obraz, dobrú atmosféru, cit pre detaily, technika obstojne imitovala tú sovietsku, Brežnev na obrazoch v kanceláriách, národné hymny... Sledovanie určite nezamrzelo a aj napriek relatívnej spokojnosti nabudúce pri chuti na rovnakú tému zvolím radšej "overenú" austrálsku žumpu menom Nemilosrdní, ktorá ma aj napriek väčšej miere absurdity, hlúposti a nelogickostí aspoň reálne bavila. A asi rovno aj zajtra...

Lahôdkový dokument spätne pozerajúci sa na istú formáciu s jedinečným zvukom, ktorá v poslucháčovi sonicky zarezonuje tak, ako žiadna iná. Dvorný fotograf (nielen) Cypress Hill, Estevan Oriol, sa rozhodol otvoriť archívy a zobrať nás na zadymenú jazdu deväťdesiatkami naprieč "východným" Los Angeles a Cypress Ave a vďaka obrovskej náloži archívnych záberov je z toho vskutku jazda. Doku je tvorený podobne ako predchádzajúci Oriolov počin LA Originals – zachytáva éru, stavia pomník a deklaruje hmatateľný dopad tých dnes už legendárnych, pomalých asymetrických unikátne znejúcich beatov, pretože keď začne hrať 'How Could I Just Kill a Man' či 'Insane in the Brain' (a vlastne čokoľvek z ich diskografie), hra sa skončila... ♪♫

Na otázku, ako si predstavujem dokonalý film o druhej svetovej vojne mimo frontovej línie, bez dlhšieho váhania odpovedám – Der Hauptmann. Tretia ríša na sklonku vojny v čiernobielej vízii zúfalstva a beznádeje režiséra Roberta Schwentkeho, ktorý sa konečne po prvý raz autorsky prebudil a precitol. Herecký výkon Maxa Hubachera, z ktorého mrazí, spustošený bezprávny nemecký vidiek plný rabovania a vrážd, celok podtrhnutý chladivou zimou a monštruóznym, industriálne znejúcim, ba až desivým hudobným podkresom Martina Todsharowa. Aby toho nebolo málo, v snímke absentuje akýkoľvek mizerný herecký výkon, všetci do jedného si idú svoju vlastnú ligu a z prejavov/prednesov je cítiť autoritu. Po rovných 100 minútach však prichádza zlom, kedy sa zo sledovaného stáva úplne iný film (myslené v zlom, podotýkam), čo ale pri zostávajúcej dĺžke stopáže až tak moc nevadí, aj keď je z nej (aspoň u mňa) cítiť nejasnosť a pomerne slabé uchopenie deja v porovnaní s tým, čo sme videli doteraz. Tých posledných pár minút ale môžem seriózne oželieť... ♪♫ (14.9.2018) (9.1.2019) (17.12.2020) (7.4.2022) (13.12.2022) (25.11.2023, vďaka Grco za big screen x) (27.11.2023)

Ulietavať si v roku 2022 na WWE nie je práve najjednoduchšie, najmä teda kvôli jasnému smerovaniu celého produktu na detské, ehm, pardon, mladšie publikum a malých amerických školopovinných bastardov. No sledovať samotného Vinca McMahona uvádzať do Siene slávy legendu a ikonu menom Mark Calaway alias The Undertaker (plus 10-minútový Vincov prejav, 9-minútové ovácie v stoji & vokálne besnenie divákov a nakoniec monštruózny 43-minútový Takerov prejav) bola zatiaľ jedna z tých najkrajších vecí tohto roka. A na konci jeden raritný, reálny a úprimný úsmev. Ten môj.