Real Tom Hardy

Kultúrny artefakt 20. storočia, synonymum filmového mainstreamu s ďalekosiahlym a znovu nezopakovateľným dopadom a vplyvom na popkultúru a svet. Na snímke sa v porovnaní s Kubrickovou Odyseou po vzhľadovej stránke zub času neuveriteľne značným kusom podpísal, čo mi však vôbec nevadilo, práve naopak. Ten DIY štýl, vizuál a čaro skutočných kostýmov, rekvizít a kulís je nenahraditeľné a pre mňa jediný dôvod opätovných radostných návratov k pôvodnej trilógii, aj keď fanúšikom ságy Hviezdnych vojen nie som. Prečo historici filmu milujú Wellesov zázrak Občan Kane absolútne viem, prečo drvivá väčšina adoruje prvé Star Wars tiež možno viem. Jedno však viem iste – vidieť to v Amerike v '77, určite by to zadefinovalo môj život tak ako väčšine návštevníkov z predmetnej generácie. Silne zvažujem piatu hviezdu za to, koľko úsilia a filmárskeho umenia (v tomto prípade rozhodne scénografia pred všetkým ostatným) išlo do filmárčiny. A zhliadnuť verziu Project 4K77 = bezpodmienečná povinnosť... (x / x / x / x) (x / x / x) (x) (26.8.2018) (16.9.2018) (21.9.2021) (18.6.2022) --- "Dedicated to the Star Wars fans who love the films but think George Lucas is Satan."

Udalosti, ktoré Gibney podrobne zdokumentoval v štvorhodinovom Crime of the Century, o pár mesiacov neskôr Strong bravúrne zdramatizoval skrz niekoľko časových rovín a desiatky rozličných uhlov pohľadov na tú istú vec – opiát oxy a jeho dopad na spoločnosť. Do Dopesick som okrem záujmu o tému išiel najmä kvôli Stuhlbargovi s vysokým predpokladom zhliadnutia fenomenálneho výkonu a nakoniec som mimo toho (+Keaton & Sarsgaard) dostal jednu z najlepších réžií, akú som videl. Oplatilo sa... "You're using your pain as an excuse not to live."

Po nevídanom úspechu prvého filmu na domácej pôde a vysokému dopytu po pokračovaní sa Balabanov o tri roky neskôr rozhodol dať ľudu to, čo požadoval. Danila, veterán prvej čečenskej vojny, sa po útrapách v prehnitom Petrohrade vydáva do hlavného mesta, aby viedol normálny život a zabudol na svoju bývalú kariéru "nájomného" zabijaka. Moskovská mafia má však dlhé chápadlá a harmonická idylka sa rýchlo rozplynie. V druhej polovici kormidlo prevezme "pracovná" návšteva New Yorku a Chicaga, kyjevská mafia, čierni pasáci a skorumpovaní americkí biznismeni. Vzniká tým pestrá paleta rôznych perspektív na identické témy (napr. patriotizmus, spôsob života, sociálne otázky a dilemy). Z pohľadu zápletky sa jedná o zmes ťažko uveriteľných báchoriek, udalostí a interakcií, ktoré by sa jednoducho stať nemohli (príklad #1: pohľadná televízna moderátorka zrazí chodcu, ktorý zhodou okolností vyzerá jak čistý bezdomovec, vezme ho k sebe domov do svojho luxusného apartmánu s výhľadom na Manhattan, aby ho ošetrila, po pár minútach ho tam nechá a odíde do práce, no a keď sa večer vráti, opýta sa, či je v poriadku, a následne ho prefikne... to akože kde sme? :D). Z pohľadu filmárčiny silné stránky (kamera, štylizácia) aj neduhy (absolútne mizerná práca s hercami, nevyrovnané tempo, neexistujúca gradácia) predchádzajúceho filmu zostali, strih však zlepšený o značný kus. Oba filmy sú ale silné v sociálnych témach, reflektujú nálady a stav ruskej spoločnosti toho času, ktoré zakrývajú za jednoduché príbehy o honbe za pomstou a túžbou po spravodlivosti. Rozhodne dilógia, ktorá stojí za skus. (16.1.2020) (14.6.2022)

Portrét sociálneho úpadku ruskej spoločnosti po páde komunizmu, žumpa, chaos, dekadencia a východný Divoký západ, absencia zákona, bezprávie a beznádej. Kult, štýl, Taxikár po rusky a kľúčový zdroj & pilier inšpirácie pri tvorbe videoherného zázraku menom Grand Theft Auto IV. To všetko a mnoho viac je Balabanov majsterštik Brat. Drsný, drsný však kvôli naratívu a autenticite reálií, nie kvôli účelovej surovosti à la jeho neskorší počin Gruz 200. Scény výroby tlmiča a brokov s klincami do vitrínky. Pred piatimi hviezdami bráni len môj pocit, že viac ako film v kompaktnom celku som sledoval 90-minútovú kompiláciu scén, ktoré navonok na seba nadväzujú, no pri bližšom pohľade mohlo veľké množstvo z nich radšej zostať v strižni. A tie čierne prechody medzi strihom, no hrozné niečo... (12.1.2020) (13.6.2022)

Ešte počas prvej polovice série som mal zapísané niečo v štýle: "49% za bohovsky zrežírovaný, silne štylizovaný seriál s citeľnou atmosférou, poctivo zmáknutou scénografiou a úžasnou kostymérkou, ktorá sa na Rosario Dawson vybláznila do úplného elegantnosťou presiaknutého zblbnutia, až mi mnohokrát bolo z tých jej podmanivých suit-esque outfitov na predýchanie, s kameramanom nezaspávajúcim na vavrínoch a s gafferom odvádzajúcim neskutočnú robotu, využívajúc svetlo vo svoj prospech, či už v scénach všeobecne, ale najmä tých s Rosario, a s nezaostávajúcou hudbou, ktorej prevláda zaujímavá selekcia starého funku, soulu, R&B a rocku? Jediný deficit vidím prakticky v neviditeľnom obsadení mimo hl. postavy, ktoré nezaujalo ani raz a ani jedinou scénou a ak by som chcel byť ultra kritický tak poviem, že tu nebola žiadna zapamätateľná scéna, ba ani kúsok dialógu, a že strih niekedy (rozumej extrémne sporadicky) zakulhal podobne, ako keď pozeráš multi-cam sitkom, no problém je, že bez tohto žiť dokážem. ČSFD par excellence..." A teraz? Teraz sa tým percentám veľmi ani nečudujem. Nič nudnejšie som od druhej polovice už dlho nesledoval, hoci vizuálna stránka stále nad priemerom. Rozkol medzi dvoma a troma hviezdami narušila len slabosť pre Dawsonovej pery a fakt, že nudné spravidla nemusí byť znakom nekvality, ale dôsledkom iných faktorov x)

Zvjaginceva a jeho tvorbu milujem nadovšetko a dlhoročné čakanie na jeho ďalší film What Happens (ak vôbec) skracujú len opakované zhliadnutia predchádzajúcich počinov. A hoci viac zhliadnutí u mňa lásku prehlbuje, Elena je pravým opakom a snímku začínam mať rád čoraz menej. Niekde na pomedzí slow cinema a režisérovho vlastného štýlu sa vynára príbeh o kontraste medzi vysokou spoločnosťou a nižšou spodnou vrstvou (čo nie je typická Zvjagincevova látka, tú majstrovsky zvláda kolega Bykov), medzi obrovským, drevom vykladaným apartmánom v centre Moskvy a chátrajúcej panelovej chruščovke v industriálnom predmestí s výhľadom na betónové veže atómovej elektrárne a pravidelnými výpadkami elektriny s dejom a rozuzlením tak absurdným, že neuveríš, nech sa akokoľvek snažíš. (8.5.2019) (5.2021) (7.6.2022) (25.11.2022)

Obavy zo sledovania seriálu od Hulu, ktorý sa žánrovo radil do cringe comedy, boli zmetené zo stola v rozmedzí úvodných piatich minút, keď PEN15 odštartoval zvukom AOL telefonického pripojenia k internetu, teen magazínom s mladou Sarah Michelle Gellar na titulke a dátumom 01/2000, no najmä momentom, kedy sa rozozvučali bubny a gitara kapely Lit so skladbou 'My Own Worst Enemy,' ktorú keď počujem, zabúdam, že mám už skarhaných 25 rokov. Za týmto pozlátkom nostalgického charakteru sa však skrýva obsah celého seriálu, ktorý mimo spomienkového pohľadu späť na staré časy nemá moc čo ponúknuť. I keď možno ide o jeho jediný výhradný účel. Každá epizóda sa venuje určitým "problémom" vtedajších časov a ich reáliám a prekrýva/spája ich s hlavnou dejovou linkou – ako prežiť strednú a nebyť v nej nepopulárny škaredý stokár. V epizódach a predmetných strastiach sa divák v "správnom" veku dokáže určite nájsť a možno aj viackrát. A hoci neprešlo tak veľa času (neviem, je 15-20 r. veľa?), minulá dekáda znamenala s príchodom nových technológii aj väčšie sociálne zmeny, iný charakter medziľudských interakcií a spôsob života, no dozaista nie je hlúpe povedať, že mladší násťroční dneška sa nenájdu ani v jednej? (x) (x) (x) (x)

Už to bude zopár piatkov, čo som Slasherovi vyplakával v pošte nad absenciou akýchkoľvek komplexných dokumentov venujúcich sa prvej vojne v Perzskom zálive, ktorá, berúc do úvahy, aká bola dlhá, konvenčná a tzv. full-scale medzi dvoma veľkými regionálnymi mocnosťami, kde sa používali aj moderné zbrane, býva dosť opomínaná a zabudnutá, primárne kvôli tomu, že stojí v tieni nasledovných dvoch, najmä tej tretej, i keď som prvotne hľadal príčinné dôvody inde, a síce v nedostatku video-archívnych materiálov. Slasher, prirodzene, môjmu smútku plne rozumel a ekvivalentnou mierou nad touto skutočnosťou taktiež povzdychol a riekol, že snáď někdy. Čo čert nechcel, prešli dva roky a britská OR na stôl vytasila vyše trojhodinový, pozoruhodne podrobný pohľad na prvé vystrkovanie rožkov niekdajšieho irackého a iránskeho panovníka. Monštruózna 200-minútová stopáž sa skladá takmer výhradne z archívnych záberov, z ktorých kvality, detailov a výpovednej hodnoty mi častokrát zostávali vráta dokorán otvorené. A trúfnem si povedať, že mnoho z nich doteraz nevidených. Dokopy sú poskladané úžasne, umne a chronologicky bezchybne, až vytvárajú dojem, že sleduješ historický film a tou osemročnou cestou krvi a smrti ideš s "protagonistami" (rozumej s Husajnom a Chomejním :D) postupne od začiatku až po koniec. Objem materiálov je kolosálny a že na doku makalo 6 strihačov sa už veľmi ani nečudujem. Prizvané bolo tiež obrovské množstvo aktérov minulosti, od reálnych medikov a tankistov, ktorí sa bojov zúčastnili, cez veľké ryby ako vojenských direktorov, poradcov vládcov, ministrov až po šéfa saudskej rozviedky a samotného zakladateľa Iránskych revolučných gárd. Tento doku je tak pôsobivá a obdivuhodná práca až nemám slov. Odpadol som. --- Toto keby pokračovalo ďalšími troma hodinami o invázii na Kuvajt alias druhej vojne v Perzskom zálive a potom ďalšími troma o tej tretej a záverečnej, kde sa spísal osud moderného Iraku, v rovnakom formáte a štýle ako doteraz, tak som, dámy a páni, chlapci a dievčatá, v čistom nebi! Zrejme preto som hneď za týmto strávil znova 5 hodín v Once Upon a Time in Iraq x) (x / x) (x)

Z prístavných častí Long Beach a industriálnych oblastí Los Angeles je možné cítiť zápach rýb, vôňu spáleného benzínu x kriminálu a počuť lodné trúby, rachot ťažkej priemyselnej techniky a uspávanku michiganského osemvalca alias bájnej Shelby GT500 "Eleanor" (v skutočnosti "len" 1967 Mustang Fastback), ktorá sa nespútane preháňa slnečným Mestom anjelov v neskonalo za vlasy pritiahnutej, takmer polhodinovej naháňačke, ktorá je menšou reminiscenciou nad a svojou absurdnosťou len zlomkom z Halickiho počinu, jeho splneným snom zo '74. Snímka je v jadre typická bruckheimerovka vyhýbajúca sa neatraktívnym zbytočnostiam a zdĺhavým pasážam, preferujúca priamu akciu a dramatizáciu pred autentickosťou, vďaka čomu väčšine bez problémov zachutí. Taktiež je na pomery iných filmov o zlodejoch áut relatívne viditeľne štylizovaná, čo tiež dotvárajú dravé tóny Trevora Rabina. Pochváliť treba selekcie vozítok, skladieb, no predovšetkým obsadenia, vrátane vedľajších postáv (najmä Delroy Lindo) a perfektného využitia prostredia južného L.A. ako kulisy. Sixty Seconds je moje detstvo & dospievanie (zároveň sa ale naň dívam priaznivo aj bez nostalgických okuliarov, čo je čistý paradox...), ku ktorému poviem len jedno – soundtrack a autá, autá a soundtrack. --- ♪♫ / ♪♫ / (x) I'm missing Jerry Springer / Johnny B / (x) (∞2005-2014) (25.2.2017) (4.5.2017) (11.6.2020) (2.8.2020) (5.9.2021) (21.12.2021) (23.12.2021) (21.5.2022)

David Ayer po rokoch tvorby policajno-gangstersko-kartelovských krimi drám vymenil vôňu nezriedených narkotík, slnko a palmy Los Angeles za mračná, blato a odporné reálie druhej svetovej vojny. Časy, kedy si bol v 30-tonovej oceľovej škatuli v bezpečí pred peklom vonku, sú už dávno preč a "raj" sa zmenil na chladnú, tmavú a špinavú kobku beznádeje. Inak tomu nebolo ani v prípade Fury. Dvojhodinová heroická režba, naplnená pátosom až po okraj, naprieč bahnom tretej ríše smerom na Berlín, takmer 100 minút snažiaca držať sa ďaleko od všemožných žánrových konvencií, aby sa následne vrhla do náručia vlhkých snov Hollywoodu úplne absurdným spôsobom – tridsaťminútovým finále o tom, ako celý prápor Waffen-SS nedokázal zneškodniť jeden imobilizovaný Sherman tank. Škoda reči. Štyri hviezdy aj tak, pretože si kvôli záveru nemienim kaziť zážitok... PS: Skľučujúci klaustrofobický obraz pobytu v tanku možno ešte lepšie ako tu vykreslil izraelský Levanon. --- ♪♫ / She'll let you fuck her for a chocolate bar / SS battalion singing (x) --- (30.10.2014) (12.2014) (11.2016) (17.3.2017) (6.2017) (13.11.2017) (7.2018) (4.2019) (12.2019) (18.5.2022) (9.12.2022) (30.11.2023)