saladín.

Jediny film, z ktoreho ked som isiel z kina som plakal. Svet nemiluje geniov, drvi ich.

Genialne zábavná persiflaz a zaroven anticipacia popkulturnych trendov. "It Was A Mercy Killing, You Know". *UND* thus, new wave was born.

Menim hodnotenie. Napriek celkove kostrbatemu podaniu najma postav sa v zavere zacnu diat veci, ktore sa odputavaju od knihy a mieria niekam do stratosfery. Ocean ako boh. No, za Natashu McElhone v ciernovlasom vydani, why not.

Mimoriadne zaujimavy kusok s efektne ponurou a kafkoidne depresivnou vizualnou strankou ktoru umocnuju skylight filtre a sepiovita bezfarebnost a s nejasnym vyznenim, ked sa ako matrixova pseudorealita (?) prezentuje farebne a sucasne Polsko. Alebo je to inak? Postavy prezivaju svoju sebaprezentaciu v hre-sne, vsetko ostatne šedne do tienov. Zaver sa da interpretovat aj ako oslobodenie od hernej zavislosti. Znepokojivy sen, ktoreho viditelny dej ide proti tomu co sa deje pod povrchom.

Lehka krme v Eastwoodovom podani: zivy, zabavny a duchaplny sled momentiek z driemajuceho aristokratickeho Juhu ocami "nasho cestujuceho", to vsetko si este stazuje kombinaciou viacerych zanrov a ono ten (zdanlivy) zlepenec napriek tomu velmi dobre funguje (tipujem ze aj preto ze sa moze opriet o udajne rovnako vtipnu a kvalitnu kniznu predlohu). Velmi sarmantne. Velmi dolezitou sucastou celku su dialogy, takze kto lovi z originalneho znenia kazde druhe slovo nech to skusi na prvykrat inak.

Co ma dostalo bolo to odzbrojujuco priame a pritom zmierlive podanie NEVINNOSTI doby, tak ako v maloktorom pocine vobec. Nikto nie je hodnoteny a vsetci su pritom vykresleni bez prikras, dobro i zlo je v kazdom, rozhodnutia - samy o sebe chvalyhodne ci pochopitelne - vedu v realnom svete k netusenym koncom. A ten zaver, ultimativna spravodlivost je zaroven desivym zlom. "Never thought I would die like this".

Fascinujuca sonda do inej doby a ineho sposobu myslenia, zurocenie Viscontiho slachtickeho komplexu az na vecnost. TA JEDINA SLZA NA KONCI.

Jeden z maximalne otravnych pokusov Hollywoodu o "maly Umelecky film", co este umocnuje maximalne otravne rozbita dejova struktura. A nie, nezachranuje to Penn ani del Toro. Za takto vypocitavy a neuprimny rezisersky kalkul nula sympatii.

Zatial co z ostatnych Kurosawovych filmov kypi zivot, z tohto sala mrazivy chlad. Asi najfantastickejsich prvych 20 minut (hudba, obraz, atmosfera) ake som mal tu cest zhliadnut za dlhu dobu, a z navstevy u zleho ducha to zlo az fyzicky citit. Rozpravka, ktorou zavarite emocne vyrovnanemu 6-rocnemu dietatu na detskeho psychiatra. A niektore sceny (umyvanie ruk) som mal problemy zvladat aj ako dospely. Kurosawa tu stavil na preciznost oproti svojmu obvykle rozmachlemu epickemu stetcu, a to niekto nemusi rozdychat.

Formalne dokonale s desivou postavou Johna Hustona ale tak nejak mi z toho cisi chlad filmoveho cvicenia.