0verseer

Všimol si niekto všetky tie pristavené TIE fighters v pevnosti počas toho ako prichádza Tala? Je úsmevné, že ani jeden v závere pri úteku votrelcov nevzlietol napriek tomu, že neboli zničené a nikto dovtedy nevedel o trackeri, ktorý na droida umiestnila Reva. Rovnako úsmevný bol aj prúd vody, ktorý neobratne "naháňal" Obi-Wana chodbou ;) Ten si mimochodom zázračne rozpomenul na svoje zabudnuté jediské dovednosti a sčistajasta už opäť bojuje ako za čias klonových vojen, napriek tomu, že v predchádzajúcich epizódach mal problém čo i len spustiť svoj lightsaber. Od Star Wars nikto neočakáva prepracovaný scenár na spôsob Nolanovho Interstellara, ale zároveň by to nemuselo byť úplne hlúpe. Inak epizóda mala celkom slušné tempo a nenudila, aj keď šablóna neustáleho unášania a zachraňovania princezny začína byť trocha klišé, najmä potom čo podobný motív už využili v prepracovanejšom Mandalorianovi...

Tešil som sa, tešil a až do osudového stretnutia to bolo pomerne dobre rozbehnuté. Najmä príchod Vadera na scénu a vraždenie civilov dodali seriálu konečne temnejšiu stránku. Strach Obi-Wana je priam cítiť. Škoda groteskne pôsobiaceho finále, ktorým v podstate všetko dovtedy dobré behom jedného okamihu vyšumelo do prázdna. To vážne chcú tvorcovia niekoho presvedčiť, že Vaderovi ukradne jeho vytúženú korisť spod nosa jedna rebelka, ktorá ani nie je force-sensitive za pomoci malého ohníka?!

Lepšie ako otváracia časť. Väčšia porcia akcie a Obi-Wan si konečne spomenul aj na to, že existuje The Force. Daiya s "blade-runnerovskou" atmosférou tiež mala niečo do seba. Záver potom poslúžil hlavne ako namotávka na pokračovanie.

Trochu uťahaný štart. V porovnaní s takým Mandalorianom omnoho menej dynamické a zatiaľ tiež bez zaujímavejšej akcie, ale aspoň so snahou postupne budovať napätie. Okrem Ewana poteší aj návrat pôvodného hereckého obsadenia menších postáv, či už Joel Edgerton ako Owen alebo Jimmy Smits v úlohe senátora Organu. Inak miesto nostalgie v podobe pripomenutia starých postáv toho otvárak zase tak veľa neponúkol, tak snáď sa to po tejto rutine v ďalších častiach poriadne rozbehne.

Atmosferická výprava za pomstou v neúprosnom nordickom svete. Eggers cielene hrá viac na efekt ako obsah, ktorý by sa mimochodom pokojne dal zhrnúť aj dvoma vetami. V tomto prípade to však nevadilo. Pomsta je najvďačnejšia zápletka, ktorú možno zrecyklovať aj tisíckrát bez toho, aby nudila, len ju stačí pútavo divákovi sprostredkúvať. A to sa tentokrát podarilo. Potešil divácky prívetivý mix s mytológiou, ktorá film primeranou mierou dopĺňala bez toho, aby sa zvrhol do čisto fantasy úletu. Na druhý raz v bedni to už asi taká sláva ako počas premiéry na veľkom plátne nebude, ale prvý dojem bol vo výsledku bezosporu nadpriemerný… *Edit: Na druhýkrát som si film užil ešte o poznanie viac ako pri premiére v kine, skvelá surová akčná jazda, ktorá bavila od počiatku do konca. Podmanivý soundtrack. Krásne scenérie Islandu. Umné prepojenie s nordickou mytológiou. Pridávam hviezdu navrch na maximum.*

Jeden by si myslel, že Nolan vyťažil z ušatého superhrdinu maximum a Batman už nemá čo ponúknuť. Chyba. Matt Reeves sa musel pochopiteľne vydať vlastnou cestou a nový Batman je budovaný predovšetkým na atmosfére. Temný Gotham potreboval temného hrdinu, a tak Pattinson temer celý čas prechodí s jedným kamenným výrazom (to nie je výčitka) a na tradičné lacné vtípky sprevádzajúce už povinne všetky blockbustery môžete rovno zabudnúť. Tématické zasadenie do noci, v ktorej sa odohráva prakticky celý film perfektne zvýrazňujú občasné oslepujúce zábery reflektorov a svetiel, ktorý pripomenú opomínaný fakt, že netopier je predovšetkým živočích noci. Nápaditej kamere šikovne sekunduje hudobný podmaz (Nirvana potešila). Príjemným prekvapením bolo, že film nestojí na bombastickej akcii a ťažiskom je predovšetkým samotný dej s kriminálnou zápletkou. So širokou paletou postáv Reeves pracuje omnoho lepšie ako Nolan, takže excentrické postavičky na jednej strane dostanú svoju príležitosť a na strane druhej žiadna z nich na seba nestrháva pozornosť na toľko, aby ju odvádzala od deja. K dokonalosti mi tak chýbal len R-kový rating, ktorý si takto ladený film priam pýtal a o polhodinku kratšia stopáž. Nenudilo, ale v závere, ktorý mal byť grandióznym vyvrcholením sa už predsalen pomaly začala dostavovať vyčerpanosť…

"The truth is... I am Iron Man." Začiatok dobrý, s odstupom rokov ale ničím výnimočný. RDJ bola castingová trefa do čierneho, to sú však v podstate v dnešných časoch už všetci superhrdinovia od Deadpoola až po Venoma... Inak ma nenapadá nič, čím by prvý Iron Man v rámci žánru vyčnieval od ostatných komiksoviek. To čo robí, robí dobre, ale len v hraniciach žánrovej rutiny, bez akýchkoľvek riskov a prídatnej hodnoty.

Nočná mora, ktorá zostárla až do (kultovej) komédie...

"Koľko ešte?" Otázka, ktorú som si večer pri sledovaní Don't Look Up položil niekoľkokrát. Aktuálne a trefné zhrnutie súčasnej situácie, na druhú stranu na mňa McKay miestami so svojou spoločenskou kritikou pôsobil až príliš afektovane. Sčasti asi aj preto, že všetky ústredné postavy (s výnimkou Jonaha Hilla) obsadil hercami, ktorých najznámejšie úlohy nie sú spiate s komédiou. Vo výsledku som sa teda za tých dlhých 145 minút schuti zasmial prekvapivo málo. Mnohé situácie totiž vyznejú absurdnejšie a komickejšie v každodennej realite, v podaní autentických prílušníkov druhu homo "sapines". Sledovať tak s odstupom to isté, len zahrané podľa scenára (nekomediálnymi) hercami nie je zrovna výhra. (Ne)prekvapivo autentickejšie potom pôsobili vážnejšie ladené momenty (posledná večera) v znamení záverečnej katarzie, ktorá je prakticky jediným ako-tak originálnym prvkom filmu a pomyselným výstražným prstom, kam to všetko môže jedného pekného dňa dospieť... Sumár: Síce zdĺhavé, ale pekne natočené, realita je však v porovnaní s filmom smutnejšia a našťastie aj zábavnejšia zároveň...

Malý Mr.Mackey, Inception a Freddy Krueger v jednom sne... :)