jedna_vrana

 „Nemluvme o smutných věcech.“ „Pak ale není o čem mluvit.“ „Jsi nasranej? Sirotci jsou pořád nasraní.“ „Dobře, já mámu, tátu mám, ale taky jsem vlastně sirotek. Osamělost, to je ten problém. Ale nezapomeň, že jsi svobodnej. Svobodnej! Na to nezapomínej!“ Neapol, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v pamäti dospievajúceho Sorrentina – magické vône, zvuky, Maradonna a jeho kontroverzný gól počas talianskeho šampionátu v r. 1986 a Neapol nakoniec vyhral. Vlny obmývajúce brehy prístavu a svetlá v diaľke. Prebúdzanie sa erotiky. Prvá tragédia, ktorá nemilosrdne vtrhne chlapcovi do života. V tomto filme je toľko motívov, že je ťažké ich menovať. To asi nie je potrebné. Film vo vás evokuje pocit, že ste boli aj vy pri tom, keď sa v mladom Paulovi (tu ho predstavuje postava Fabietta) zrodila láska k filmu a predsavzatie, že bude režisérom.

Olive (Frances McDormand) hrá protivnú ženu. Možno aj vy sa občas takto cítite – máte v danej chvíli problém vydržať sami so sebou, idete si na nervy. Lenže ona sa takto správa celý život. Ku každému – k synovi, k manželovi. Je pár svetlých chvíľ, keď sa jej rozžiari iskra v oku – vo chvíľach, pohľadoch a rozhovoroch s kolegom Jimom O'Caseym. Následky jej povahy sú predvídateľné a budúcnosť – je vôbec nejaká budúcnosť? Napriek tomu vás film prekvapí nielen záverom, ale aj celkovou atmosférou, vývojom postáv. Frances McDormand je herečka, ktorej postavy súčasne nenávidíte a súčasne milujete. V priebehu štyroch častí začínate chápať, aké je ľahké odsúdiť kohokoľvek bez toho, aby ste poznali úplnú pravdu. Takže sme do filmu vtiahnutí ako ďalšia prizerajúca sa postava.

Po filme nastal pocit sklamania a premárneného času. To som od filmu s Tomom Hanksom naozaj nečakala. Aj keď podobný pocit vo mne zostal po filme „Správy ze světa“. Je to nudná sci-fi rozprávočka, ale mala som pocit, akoby bola vyskladaná zo scén z mnohých príbehov apokalyptickej budúcnosti, čo som už videla. Film postavený na jednom hercovi a jeho zvučnom mene, kde úplne zlyhal scenár. Niektoré momenty sú bezzubé a neuveriteľné, hrajú sa na niečo, čo nakoniec nedostanete. Výborne zahral pes Goodyear. Robota Jeffa navrhujem zošrotovať.

Max: "Dej pokoj, já už jsem přispěl." Posledný film Jeana Gabina, ktorý zanechal divákom po celom svete nezmazateľnú spomienku. Herec, na ktorom sa dal postaviť celý film. Pokojný, priamy pohľad, nebolo treba veľa slov, stará škola. Tento film pripomína časy, keď na nás gangsterské filmy pôsobili vtipne a zanechávali pocit, že pobyt za mrežami a policajné naháňačky sú vlastne veľmi zábavné. Celé je to o hre na mačku a myš - a vy logicky fandíte záporákom. Nie je to inak ani v tomto filme, spolupráca hercov je výborná a nechýba ani zápletka o láske z mladosti a vtipné vyvrcholenie príbehu.

Doyle Lonnegan: „Váš šéf je dobrý hráč, Mr. Kelly. Ako to robí?“ Johnny Hooker: „Podvádza.“ Gangsterka, ako sa patrí. Kraľuje jej dvojica Robert Redford – Paul Newman. Komédia profituje z individuálneho šarmu Newmana a Redforda a silnej chémie medzi nimi. Výborne vykreslené charakterové postavy, dobové kostýmy, hudba a zápletka, ktorá zamotá hlavu. Redford je hlavným ťahúňom filmu – švihák s krásnym pohľadom, jeho postava je viac rozvinutá. Newmanova rola je o niečo menšia, ale scéna, keď si prvýkrát zahrá karty vo vlaku s Lonneganom – od opileckého výstupu, smrkanie do kravaty, cez nesprávnu výslovnosť jeho mena až po samotnú kartová partiu! Filmová lahôdka s výborným záverom.

Rozprávka o dvanástich mesiačikoch mi veľmi pripomína detstvo, lebo sme ju mali na klasickej gramofónovej platni a ako deti sme ju počúvali s otvorenými ústami. Tento „odvar“ bol pre mňa iritujúci. Veď povedzte? Keď si predstavíte macochu, nemala by to byť osoba, z ktorej zlo vyžaruje? Nemala to byť hysterická a afektovaná nevlastná maminka! (Veronika Žilková sklamala). Karel (ako vysnený ženích) mal mať akú-takú auru a vzbudzovať túžbu po vydaji u všetkých diváčok rôzneho veku. Lenže on pôsobil skôr ako Pecivál. Ešteže to zachránili tí Dvanásti mesiačikovia, aj keď aj v nich bolo viac humoru, ako hlbokej múdrosti, ktorú mali v rozprávke predstavovať.

Party „Pocta kráľovskej výsosti Alžbete II. k 92. narodeninám“ sa ťažko opisuje a hodnotí. Potešili však hlasy mnohých spevákov – Tom Jones, Sting, Jamie Cullum. Netuším, ako „Her Majesty“ vníma súčasné hudobné štýly. Ale Británia je Británia, oni to vnímajú inak (mohli sme vidieť, keď sa pýtali detí na ich kráľovnú).

Phil Burbank (obzerá si papierové kvety): „No dobre. Nie sú purpurové? Zaujímalo by ma, ktorá slečinka to vyrobila?“ Zaujímavo poňatý príbeh o dvoch bratoch, kdesi v Montane okolo r. 1925. Sú rozdielni, ako biblickí Kain a Ábel. Keď do príbehu vstúpi ženský prvok – Rose, veci sa ešte zhoršia. Phil sa naváža do jej syna Petra, ale veci sa vyvinú inak, ako by divák spočiatku predpokladal. Krásna scenéria neúrodnej krajiny, kopcov, lúk a koní, ktoré tu chýbať nemohli. Od filmu s westernovým nádychom by ste mohli čakať prestrelky, krv, ale film je založený na ponore do ľudských vzťahov podčiarknutý hudbou (dominovalo violončelo). Benedict Cumberbatch v úlohe Phila je skvelý, zlovestnú atmosféru svojej postavy zvládol bravúrne.

Sonda do Mekiho života, ktorá kĺže po povrchu a nepovie vám veľa nového. Poteší, neublíži, nenudí. Chronologicky naservírované suché fakty o spevákovi, ktorý si zaslúžil hlbší ponor.

„Už jste byl uvězněnej?“ „Ne.“ „Všechno je jednou poprvý, co?“ Filmy z väzenského prostredia nesú veľa spoločných znakov, ale toto dielo je výnimočné. Väzenie je odstrašujúce miesto, kde si slabší jedinec vytrpí svoje. Sean Bean je autentický, tiež postava väzenského dozorcu Erica McNallyho (Stephen Graham) je napísaná a zahraná dôstojne. Film je o vine a treste. O dôsledku vlastných rozhodnutí. O vnútornom prežívaní a boji so sebou samým. Je plný smútku a bolesti. Dostanete predstavenie, po ktorom sa budete zamýšľať nad životom. Každý má vymeraný čas, rozhodnutie, ako nestrácať minúty, je na nás.