Anderton

Klasické polizzioteschi, že už to viac ani nejde. No a kto iný tu mohol stvárniť hlavnú úlohu, než Gian Maria Volonté. Ten môže byť v tomto žánri raz zloduch a inokedy jediný kladný hrdina príbehu. Tu stvárnil to prvé, i keď ide skôr o životom unudeného pragmatika, ktorý stratil radosť zo života a stal sa absolútne bezcitným manipulátorom. Šťastie mu to ale neprináša. V tomto smere je najlepšia scéna s apatickou manželkou, vtedy vám z neho bude skutočne zle, ale na druhej strane sa v ňom môžete proti vlastnej vôli aj nájsť. Problém tkvie ale, ako tu už bolo spomenuté, v úlohe polície, respektíve absencii reálneho vyšetrovania. Akoby to bolo celé iba na dvoch novinároch, z čoho jeden má moc ako vedúci redaktor a druhý je len radový pisálek. Politické demonštrácie dobre vykresľujú atmosféru doby, s prípadom ale príliš nesúvisia, ak si odmyslíme fakt, že celý humbuk okolo rýchleho vyriešenia prípadu súvisí s voľbami. Konštatovanie, že masy sú ľahko manipulovateľné, je samozrejme nadčasové a do logiky deja umne zakomponované. A tam znova dobre poslúži spomenutá scéna s manželkou. 70%

Aferim mi pripomenul napríklad staršie juhoslovanské filmy cca 70 rokov a to svojim sviežim humorom a kombináciou odľahčenosti a dramatickosti. Ale lepšie bude asi prirovnanie k starým klasickým westernom. To preto, lebo z nejakého dôvodu som mal pri Aferimovi pocit, že nesledujem historický film z roku 2015, ale som svedkom histórie. Toto nedokážu ani súčasné westerny, ktoré jednoducho ten feeling autentickosti vyvolať nedokážu. Pôdorys je podobný práve jednému z nich, Slow west, a ak ten sa mi veľmi páčil, tak Aferim musím ohodnotiť ešte vyššie.Pokiaľ máte radi bulharský Kozí roh, toto je film pre vás.

Kedysi nemali problém štúdiá venovať poctivú námahu akémukoľvek žánru. Romantický film si zaslúžil najšpičkovejšie obsadenie, krásne exotické exteriéry a prepracovaný, vtipný scenár s dialógmi, ktoré presne sadli vhodne vybraným hlavným predstaviteľom. Nie je to špička žánru ako asi pre mnohých, ale vrele doporučujem dnešným konzumentom tuctových romantických jednohubiek, aby si rozšírili obzory a siahli tak potom po omnoho kvalitnejších predstaviteľoch tohto žánru, aké sa točia dnes.

Vydarená reklama cestovky na dovolenku, respektíve trvalé presťahovanie do Afriky. Noiret sa v tejto divočine zbláznil a niet sa mu čo čudovať. Po tom, čo sem prišla aj jeho manželka Deneuve, ju čaká podobný osud. Jeden z tých filmov, pri ktorých si človek nostalgicky zaspomína na večery s rodičmi v 80. rokoch, keď mu dovolili si s nimi pozrieť nejaký francúzsky film v telke. Inak síce možno nič moc, ale de Brocovi sa občas podarilo vykúzliť buď pekný okamžik (spoločná večera), alebo zachytiť podstatu manželskej krízy. Záverečná scéna je potom doslova krásna. Chápem, že ľudia nad 50 si povedia, že dnes to už nemôže byť ono, že my nemáme také silné herecké idoly, medzi ktorými by to tak na plátne iskrilo a keď sa tí dvaja objímajú, tak je to pre staršiu generáciu esencia krásy kinematografie.

Skutočný obraz francúzskej kolonizačnej politiky, kde žlč v tele ale zvyšuje najmä sprievodný komentár. Kvality snímky tak vnímame skrz to, že tento krátky dokument bol nakrútený v roku 1950, bol tým pádom revolučný a pre svojho tvorcu znamenal veľké problémy. Samozrejme ide aj o kúsok, ktorí by si mali pozrieť všetci, čo vidia v západnej politike, v každej jej epoche, iba pozitíva.

Áno, správne, horor to nie je. Na druhej strane sa tu ale smerom k záveru objaví jedna ľakačka, pri ktorej som skoro vyskočil na plafón. Som rád, že sa nejaký chlapík rozhodol nakrútiť film o tom, ako prežíva neskorý tridsiatnik rozchod so ženou svojho života. Alkohol, nočné mory, strata chlapského statusu. My v rokoch samozrejme vieme, že chlapi takéto situácie zvládajú asi horšie než ženy a pri opätovnom stretnutí s ex nie je hrdina sa s ňou schopný baviť bez toho, aby si neodpíjal z piva. Metafora v podobe monštra nie je úplne najšťastnejšia, ale napríklad tie dvere v tomto smere fungovali skvele. Každopádne ide o hustú indie amatérsku záležitosť, takže treba vedieť, do čoho idete. Len škoda, že hlavný hrdina je už na pohľad tak nesympatický.

Chcel by som raz mať dcéru ako Sophie a mať s ňou vzťah ako Calum.

Čo sa vtedy možno stalo, mi je bohužial úplne fuk, takže vyššie hodnotenie už z tohto princípu nemôžem dať. Ani napriek hviezdnemu obsadeniu a Hoffmanovej zápche, ak si dobre spomínam:). Alebo ju mala Agáta?

Páchateľ, respektíve páchatelia, si to skutočne dobre vymysleli, ale to nestačí ani na chorého Poirota, ktorý sa vďaka zvýšenej teplote už lúči so životom. Nakoniec je táto komediálna linka to najzábavnejšie na celej epizóde. Aj keď teda voči tomu, ako Agatha túto story vymyslela, nič nemám. Proste solídny nadpriemer, chcelo to ale možno trošku dlhšiu stopáž a lepšie využitie prostredia ako stvoreného pre vytvorenie takmer až hororovej atmosféry.

Moja prvá "suchetoirotovka", takže je pre mňa ťažké porovnávať, navyše som nečítal žiadnu knihu o tomto belgickom Holmesovi. V podstate som dostal to, čo očakávam od televíznej zábavy, na objektívne hodnotenie však treba minimálne 5 dielov. Ťažko však pochybujem, že by sa to aj po postupnom návyku mohlo vyrovnať takému Columbovi.