Anderton

Spomínajú sa tu Bergman a Vláčil, mne ale Drak sa vracia od začiatku pripomína western. Nie je to tým, že by to bol režisérsky zámer, ale keďže sa jedná o knižnú adaptáciu, tak skôr dôkazom, že ľudia a vidiecky život sú všade v podstate rovnaké a odrzkadľuje sa to aj v literatúre. Ako by sa pri ňom nechal inšpirovať Eastwood v Tulákovi zo šírych plání a Drak zase si niečo vypožičal z Červenej rieky. Takže Drak sa vracia môžeme nazvať akýmsi slovenským poetickým easternom. Postavy toho veľa nenahovoria, chlapi sú drsní, vypijú si v krčme, ženy sú na nich závislé, hlavný hrdina je osamelý. Tá poetika je vytvorená kamerou, ktorá akoby sa snažila skryť (pretvoriť) reálny obraz prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva a hudba je potom skutočnou filmovou postavou. Film je pre mňa nehodnotiteľný, nakoľko a prečo sa mi páči, zistím až po druhom pozretí.

Komunizmus bol tiež jeden veľký nevydarený vtip, lenže na rozdiel od Rudolfa nám to nikto včas neprezradil a hra sa pretiahla na desaťročia. Pokiaľ sa budete na film pozerať od začiatku ako na politickú alegóriu, budete sa výborne baviť všetkými narážkami, ktoré sú tak zreteľné, že vtedajšiu gardu musel trafiť šľak, pokiaľ nemáte páru, o čom je reč a budete sa sústrediť iba na dej, budete sa bohužiaľ nudiť. Mladí filmári, zoberte kamery a nejaké tie svetlá a choďte do lesa, aj tam sa dá za pár drobných natočiť zmysluplný artový film. Hlavne, keď sa myšlienky v Slávnosti dajú aplikovať aj na súčasné politické prostredie (no dobre, prekračovanie hraníc máme dovolené).

Ako erotický film je to slabé, za film akéhokoľvek iného žánru sa to považovať nedá. Mohlo to byť slušné porno, ale to nebolo zámerom zrovna týchto tvorcov. Justine sa vlastne vôbec nebráni, iba pokrčí ramenami a nahodí priblblý výraz. Naivita ako v nejakom násilnom 10 minútovom porne na nete. Iba bez toho porna. Podobná blbosť, ako zážitky pani O a ľubovoľná časť Emanuelly. Chlapi v 70tych rokoch možno boli z toho nadržaní.

Pri podobných všetko riešiacich dokumentov určených pre kiná sa vačšinou nudím a po hodine a pol mám pocit, ako by som videl celú sériu nezáživného seriálu. Koyaanisqatsi má naopak tú nevýhodu, že trvá bez titulkov 80 minút a ja som vôbec nechcel, aby skončil. No a to je jediná výčitka a aj dôvod jednej hviezdy dole. Mať to dve hodiny, bol by som nadšený. Tým je povedané myslím všetko, ešte by som doplnil, že mám teraz trochu chaos v tom, ktorý že raketoplán je nám to ukázaný v závere, pretože médiami prepieraný výbuch posádky Challengera sa odohral v roku 1986, pokiaľ sa dobre pamatám. Jednotlivé sekvencie majú skvelú následnosť, gradujú a nie sú iba vyprázdnenou pohľadnicou pre potencionálnych mimozemšťanov. No a pokiaľ máte pocit, že anonymita v dave je výsadou iba generácie virtuálneho sveta, táto snímka je pre vás povinná.

Pokiaľ neodsudzujete melodrámu ako žáner a herecké výkony sú pre Vás alfou a omegou filmu, tak budete mať z Volania mora radosť. Zrozumiteľné a zároveň účinné symboly vo veľkých záberoch mora a prírody "za oknom", doprevádzané veľkolepou melodramatickou hudbou už ale nie sú pre každého. Dobre napísané postavy zase áno. Život môže byť peklom, vyslobodenie v podobe smrti rajom. Desiatky rokov obývaná izba jedným človekom je tým peklom, more za veľkým kopcom, ktorý zakrýva výhľad, túžobným a ťažko dosiahnuteľným vyslobodením. Nie je od veci si všímať, ako v príbehu postupne pribúdajú postavy na vozíčku, celkovo ich tam narátate štyri (jedna iba na moment v nemocnici pred pôrodom), čo môže byť súčasťou Amenabarovho jemného čierneho humoru. Možno sa budete pýtať, prečo je Ramon stále obletovaný príťažlivými ženami, keď viete, že o Vás by sa možno nikto v takomto prípade nezaujímal, ale bez určitej idealizácie medziľudských vzťahov to asi v kinematografii nejde.

Je fajn vidieť film, odohrávajúci sa v Izraeli a nezaoberajúci sa primárne I-P konfliktom. Je tiež fajn vidieť film, odohrávajúci sa v Izraeli a zaoberajúcim sa problémom rasizmu medzi bielymi a čiernymi. Je fajn, keď naopak film čiernobiely nie je a ukazuje aj nešváry etiópskych prisťahovalcov. Hľadanie svojho miesta vo svete je na živote to najťažšie a keď vám to neuľahčuje ani prostredie, môže to z Vás urobiť buď trosku, alebo človeka morálne veľmi silného a odolného. Ako skončí Shlomo, nebudem prezradzovať, pretože tie dve a pol hodiny čakania za to určite stoja. Je trochu paradoxné sledovať film, kde počúvame v origináli francúzštinu a postavy by mali rozprávať hebrejsky, vďaka výborným hercom (vždy spoľahlivý Roschy Zem, všetci traja predstavitelia Shloma a ďalší) si na to po pár minútach zvyknete.

ER nie je správa o stave európskej únie, ale film, ktorého obsah je našťastie pre diváka radostnejší a príťažlivejší. Ak by nevznikalo tak málo vesmírnych klaustrofóbnych sci-fi, ak by každý z nich prinášal niečo nové a neotrepané, tak by som bol z Europa report sklamaný. Lenže ak vidím takýto nový film raz za pol roka, tak mu musím odpustiť aj pomerne naivne podané posolstvo, ktoré je síce v poriadku, ale táto schéma už bola použitá viac krát a nebola ani pointou, ani posolstvom filmu. Tu sa jedná o obetovanie pre vyššie ciele a ak by nám to nebolo v závere doslovne povedané, asi by na to každý prišiel sám a cítil by sa múdrejší. Ešte sme nevideli predstavu filmárov, ako vyzerá zatiaľ jediný objekt našej sústavy, kde predpokladáme prítomnosť vody a tým pádom aj možného života, takže pohyb po povrchu Európy musí byť pre fanúšikov sci-fi príjemným osviežením.

O tomto malom klenote vojnového československého filmu som dodnes nemal ani poňatia a som nesmierne rád, že som naňho narazil. Sequens natočil film o atentáte na Heydricha veľmi prehľadne, čo sa týka aj politiky a zoskupil ho troch odlišných častí, čo tiež umožňuje sa divákovi lepšie zorientovať v historických reáliách (ja som podrobnosti o atentáte vôbec nepoznal) a získava tým film na poriadnej gradácii. Sequens si tu obľúbil Brzobohatého v obkľúčení a bez šance a tak si to spolu zopakovali v Pěníčkovi a Paraplíčku. Toto je rozhodne záživnejšia forma získavania historických faktov ako zo stredoškolských učebníc, takže by som film doporučoval ako povinné školské predstavenia pri preberaní zásadných domácich udalostí druhej svetovej vojny.

Oveľa účinnejšie, ako napísať ľubovoľný komentár k filmu a oslavovať herecké výkony všetkých zúčastnených, by bolo zmieniť niekoľko bonmotov, hlášok, narážok a sarkastických komentárov, ktoré boli vo filme vyslovené, aby si divák urobil predstavu, o aký film sa jedná. V roku 1988 sa podarilo natočiť politicky angažovaný film, ktorý snáď predpovedal fakt, že o rok dva nato už bude sloboda slova bežným javom spoločnosti. Alebo si možno kádre, čiže svine, ktoré sú vždy pritom, keď sa niečo deje, neprečítali scenár, respektíve nevideli film. Ja som sa najviac zasmial na fóriku, keď sa jeden z účastníkov párty divil faktu, kde vzal Kňažko banány. Tento glos by mohol viesť pár rokov predtým tento film do trezoru a dnešná mládež ho už bohužiaľ vôbec nepochopí. Tak nakoniec sa otrepane vrátim ešte k tým hereckým výkonom, jedná sa o Kňažkovú životnú úlohu. Ako kapitán "FC Barcelona v ústave" uspel.

Tak Páni, kluci, moc ste mne nebavili....Tento film som videl prvý krát až teraz, v čom vidím najvačší problém môjho chladného prijatia. Detská klasika, ktorú každý videl a tak si uložil do pamate jej prvé zhliadnutie v nízkom veku, keď sa dokázal identifikovať s hlavnými hrdinami a tak pri každej scéne pri každom opakovanom zhliadnutí cíti ten neopakovateľný nostalgický pocit, ktorého som bohužiaľ ušetrený. Film je zameraný na presné vystihnutie doby, v ktorom sa odohráva, v kontraste s figúrkovitosťou až karikatúrnym zobrazením jednotlivých dospelých postáv. Vidíme ich tak detskou optikou. Dej sa postupne vyvinie až v záverečnej tretine, keď film dostane aspoň nejaký spád, ale o ňom Páni a kluci nie sú. Ja som očakával vačšie dobrodružstvo, ako lezenie po rebríku do riaditeľne.