Anderton

Tak tu boli všetci od začiatku na nejakých v socializme zakázaných drogách. Od prvej stránky scenáru, až po posledný deň v strižni. Ale na tom vlastne nie je vôbec nič zlé. Ak poriadne šlape a všetci si pritom užívajú, prečo nie. Niekedy to šlapalo ale trochu moc, inokedy zase menej. Taký Jakubisko brával trochu slabšie drogy. Film o živelnom slovenskom duchu, na ktorý dnes už v uliciach našich miest a dedín nenatrafíte. Podstatné bolo, že sa tu všetci cítili ako na Prátri a cítili sa slobodní, pretože sa mali vždy kam vrátiť. No a občas sa tu aj niečo rýmuje....Kováč je paroháč :) "Chcel by som tú vašu dcéru za ženu....Je to ona?....Nie, tú druhú....no tú...Katarínu"...

Nebyť tam tej brutálnej blondýny, dal by som minimálne o jednu hviezdu menej. Takže na vačšinu podvodov potrebujete niekoho rovnako sexy a občas aj nejakú tú poriadnu prípravu, takže nie je to až tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Ale ako sa luxusne naobedovať skoro zadarmo, to môže vyjsť každému blbcovi. Len ak vás náhodou pristihnú, tak to už seriál nerieši. Takže radšej nič neskúšajte.

Dnes už vieme o histórii 2. svetovej vojny všetko, ale vo svojej dobe tento dokument musel mnohých šokovať svojou nekompromisnosťou v zobrazovaní všetkých tých hrôz. Tie desia aj dnes, pretože v prípade holocaustu nemôže žiadna filmová hraná fikcia nahradiť autentický záber dokumentu. Resnais oči pred ničím nezatvára a nabáda k tomu aj diváka. Bohužiaľ nie len toho z roku 1955, ale aj dnešného, pre ktorého je toto obdobie dávna minulosť, ktorá sa už nemôže opakovať. Prečo si to ale stále myslíme?

V súčasnosti podľa tvorcov môžu za násilie u mladistvých povrchné vzťahy, násilné počítačové hry a nedostatok času zaneprázdnených rodičov. Kedysi to bol alkohol v rodine, alebo zlý školský systém, ktorý sa taktiež nevyhýbal násiliu. Je to trochu už klišé, ale keď to funguje a je to aj pravda, prečo nie. Ja si myslím, že aj keby John bol z usporiadanej rodiny a učitelia by mali iba také práva, ako dnes, jeho prerodu by to nemuselo nutne zabrániť. Násilní sme totiž od prírody a viac niektorých vychová ulica, ako inštitúcie typu rodina a škola. Neds by mal byť podľa témy emocionálna bomba, ale niečo mu k dokonalosti chýba. Určite to ale nie je výkon hlavného predstaviteľa. Mne sa páčili niektoré symbolické scény, ako mamča s kočíkom na moste a záverečný prechod popri kľudných levoch. Ich zmysel je jasný ba dal by sa považovať za pointu filmu. Navyše je ale snová scéna s Ježišom, ktorá dusivú atmosféru trochu rozbíja.

V klasicky pojatom životopise by udalosti tohoto filmu boli skresané do prvých dvadsiatich minút a po zvyšok by sme sledovali vzostup najslávnejšej kapely všetkých čias. Johnson sa ale vydala omnoho menej komerčným smerom a ukazuje nám mladosť chlapca, ktorá zaujme neortodoxnými vzťahmi v rodine a frivolnejším (podporujúcim) prístupom oboch matiek ku svojmu synovi, čo sa týka jeho lásky k hudbe. Žiadna z nich nie je ukázaná ako tá lepšia, pretože syna vo všetkom podporuje a ani tá horšia, pretože mu predá gitaru a je na prvý pohľad menej citlivá. Takže ako v živote. O Lennonovej mladosti som nič nevedel a aj preto ma v tomto filme zaujalo v deji úplne všetko. Možno by to chcelo voľné pokračovanie (a potom ešte ďalšie) o slávnych rokoch The Beatles, určite by to malo vačšie opodstatnenie, ako tony stále horších a horších sequelov mainstreamovej produkcie. Samozrejme s tými istými výbornými hercami.

Ťažko povedať, či náš distribútor uviedol tento film do našich kín vďaka festivalovým oceneniam, ktoré Post Mortem utŕžil, alebo videl určitý komerčný potenciál v jeho morbidnosti. Film bude bližší obyvateľom Chile, ako našemu artovému divákovi, ktorý si na nejaký Pinochetovský prevrat z pred mnohých desaťročí možno ani nespomenie. Film o týchto udalostiach neinformuje, ráta aspoň s minimálnou informovanosťou diváka a keďže tu ide o duševný vývoj hlavnej postavy, stáva sa nadčasovým a o tom, kde a kedy sa tieto udalosti odohrali, nie sú až tak smerodatné pre jeho pochopenie. Skôr mi pripomínal vďaka interiérovým scénam, z ktorých sa skoro celý film skladá, ako nejaké dystopické sci-fi z neveselej alternatívnej reality. Hlavná postava pripomína vzhľadom charizmatických zloduchov zo starých hororov a režisér si určite pri nakrúcaní povzdychol, že viac by sa mu do role hodil Klaus Kinski. Pokiaľ hľadáte metafory, tak sa dá porozmýšlať nad akcentom jedla. 70%.

Teoréma je napriek svojej zložitosti a zašifrovanosti symbolov relatívne divácky prístupné dielo. Môžete sa baviť aj vtedy, ak sa vám tieto metafory nebude chcieť lúštiť. Toto je podľa mňa jeho najvačší klad a v rámci staršieho európskeho artu je to pomerne ojedinelé. Môžete ho dokonca brať ako komédiu, plnú vtipných momentov, ktoré majú len tak mimochodom myšlienku. Je to ale samozrejme presne naopak. Je zaujímavé sledovať, pokiaľ o filme vopred nič neviete, akým smerom sa bude postupne uberať a neskôr sa baviť porovnávaním spôsobov, akým sa postavy budú vyrovnávať so svojim precitnutím. Náboženstvo, nezávazný sex, umelecké vyjadrenie a vzdanie sa materiálnych hodnôt, toto akoby režisér dával na rovnakú hodnotovú úroveň. Tým sa Pasolini vydal na pomerne kontroverznú cestu a čudujem sa, že inokedy tak otravná cirkev ostala tentokrát ticho (aspoň o ničom takom neviem).

Ja sa nečudujem, že súčasnému divákovi môže pripadať Rozsudok trochu nudný a stopážou mierne prestrelený. Môžu za to seriály typu Bostonské prípady, ktoré podobné súdne prestrelky zvládnu za polovičný čas. Lenže pre mňa znamenajú viac dlhé pohľady na Paula Newmana a Charlotte Rampling, ktoré povedia o téme viac, ako husto konverzačné seriály. Film pokladá okrem iného otázku, či má človek dať prednosť spravodlivosti a pravde, alebo právnickému, formálne správnemu hľadisku. Túto dilemu riešila v závere porota a myslím, že rozsudok každého diváka bol na konci jednoznačný a nenašila by sa, okrem nejakého suchého právnika, žiadna výnimka. Mimochodom Charlotte Rampling tu má krásne vlasy ako Jacqueline Bisset a dosť ju pripomína. Na Lumetovi sa mi páči, že týmto filmom akoby priamo obžaloval právny systém USA za prehnitý a skorumpovaný. Vzhľadom k faktu, že sa nejedná o prvoplánovo komerčný zábavný produkt, ktorý by mal na polarizácii oboch strán stáť.

V niektorých vyčerpávajúcich komentároch už bolo napísané úplne všetko, takže ja len doplním zopár mojich pocitov. Hirošima je aj film plný kontrastov a niekoľkých paradoxov. Je tu kontrast lásky a utrpenia, osudy jednotlivcov a národa, v závere umocnené pomenovaním hlavných hrdinov názvami svojich miest, zábery prázdnych mestských priestorov a hromadné scény, minulosť a prítomnosť, kontrast mladých tiel milencov a spálených a zohavených tiel obetí bombového útoku, v osudný deň pre Hirošimu bolo vo Francúzsku krásne, najdôležitejším je ale kontrast života a smrti. Postavy paradoxne nachádzajú lásku vďaka vojne, herečka miluje iba nepriateľov, Nemca a Japonca. Japonec stratil v Hirošime celú svoju rodinu, ale nachádzal sa na bojisku, takže prežil. Podľa dialógu vo filme tak mal šťastie. Hirošima, moja láska je podobne, ako niektoré filmy novej vlny značne ukecaný, ale ani zďaleka nie doslovný. Skôr naopak.

Tajomný mních mi pripadal výpravnejší a rýchlejšie ubiehajúci, ako nedávno videné Mŕtve oči Londýna, pretože sa do Londýna aj pozrieme a užijeme si viac exteriérových scén. Stále je to ale pre mňa také malé guilty pleasure, ktoré nedokážem brať vážne a užívam si ho ako nostalgickú záležitosť. Mne na Wallaceovkách nemeckí herci a nemčina skôr prekážajú, ťažko sa mi vžíva do anglickej atmosféry, ktoré musia mať ich predlohy. Ono to občas vyvolávalo vo mne pocit, že sledujem nejaký klasický nemecký erotický retro film. Je potešujúce, že záverečné odhalenie vraha je pomerne nečakané, tipnúť si, kto to z mnohých podozrivých je a prečo vraždí, nie je tak jednoduché, ako by som od podobného typu filmu čakal.