Anderton

Podfukári sú ako kúzelnícky trik. Tvária sa navonok veľmi chytro, vyzerajú megalomansky, ale keď je trik prezradený, tak si poviete, že to bola dosť blbosť a okometujete to slovami "a to je všetko?". Bohužiaľ áno. O pozadí tajomného spolku, o ktorý by tu malo ísť predovšetkým, sa toho veľa nedozvieme a o motivácii hlavného chytráka úplné minimum, ktoré bohužiaľ na osvetlenie celého toho humbuku nestačí. Ak je pointa šokujúca, tak musí byť aj divák a nemal by iba pokrčiť plecami s tým, že to sa dalo predsa čakať, pretože z možných variant je to asi najvačšia blbosť. Možno chceli scenáristi poukázať na súčasný stav nenažraného kapitalizmu, ale pokiaľ by nás mal obhajovať takýto tím a takýmito prostriedkami, tak to radšej uprednostním štrajky a protesty.

Už po stý krát sa mi potvrdilo, že o niektorých filmoch je najlepšie vopred vôbec nič nevedieť. Myslím tým absolútne nič. Iba si pozrieť hodnotenie a žáner. Pretože až potom môže byť človek mierne šokovaný dejovými zvratmi a celkovou stavbou scenára, ktorý je celkom originálny a zaujímavo si zahráva s tým, kto je vlastne hlavná postava príbehu. V tomto prípade je to zložitejšie, pretože sa vlastne nejedná o jeden príbeh, ale viacero a nie sú rozprávané na preskáčku, ako sme si už stihli za posledných 15 rokov zvyknúť. Potom mi ani nevadilo, že režisér si nie je stopercentne istý, čo chce presne povedať, ako má jeho film vyznieť a že po 140tich minútach by mal byť divák o niečo viac emocionálne zasiahnutý celou touto scenáristickou konštrukciou plnou dôležitých postáv so známymi ksichtami. Čudujem sa, že taký Ray Liotta, z ktorého tu ide hrôza až na strechu, nebol ešte naverbovaný do pokračovaní Expendables.

Miesto na výslní sa na prvý pohľad tvári ako napínavý romantický triler, čím uspokojuje aj diváka, ktorý nemá záujem vo filme hľadať niečo viac. Na ten druhý a ďalší je to ale hlavne kritika spoločenských konvencií, pretože keď si preberieme situáciu, v ktorej sa Cliftova postava ocitla, tak za ňu nemôže ani jedna, ani druhá žena, čiastočne si za ňu môže sám, ale dostali ho do nej najma nezmyselné spoločenské doktríny (je zakázaný vzťah na pracovisku, dôležitosť spoločenského postavenia). Je zaujímavé sledovať a rozmýšlať, ako George vníma novú krásku vo svojom okolí, keď ju vidí iba v drahých šatách a drahom aute a či je príčinou jeho lásky k nej predstava života v luxuse, alebo jej krása. Stevens nepristupuje k postavám ako k prototypom, Taylor aj Winters hrajú mladé ženy z rozdielnych spoločenských vrstiev, ale sú zobrazené iba ako normálne zamilované dievčatá, najma v prípade bohatej dievčiny som rád, že nie je zobrazená ako jednorozmerná rozmaznaná pipka. Ak sme z noiroviek zvyknutí, že za nitky častokrát ťahá žena, tak tu je príčina nešťastia ukrytá podstatne hlbšie.

Parádny napínavý triler, kde to "skoro vyšlo". Pointa je rovnako vydarená a cynická, ako celý film a občasné a niekedy aj časté suché hlášky. Tie sú nakoniec na filme tým korením, ktoré tomu dodáva poriadnu chuť. Ulice New Yorku 70tych rokov sú na rýchlu jazdu policajným autom ako vyšité a omnoho viac cool, ako celý nedávny zbytočný remake. Ten prvý z 90tych rokov som nevidel a asi to ani nemá zmysel. Treba si ale dať bacha na to, že ak máte radi Hectora Elizonda, tak tu je extrémne nesympatický. "Nebudeš veriť, čo sa stalo....Ja uverím všetkému....Uniesli vlak....Tak tomu neverím...".

Pri podobnom type novej vlny by snáď tápali a možno aj zaspali aj samotní Goddard s Truffautom. Lenže my, čs diváci aspoň vieme, o akej dobe film rozpráva a spoznávame tváre celej hereckej smotánky. Takže pokiaľ vás film nebude baviť a pôjde mimo vás, berte ho ako prehliadku slávnych cameo úloh. Neviem, či nechcem dať dve hviezdy, ale vďaka scéne, kde sa Kačer s Brejchovou zabávajú a vchádzajú do miestnosti, kde stará žena lamentuje nad chorobným stavom svojho muža, prikláňam sa k trom. Je to síce inteligentné a po filme sa vám niečo v hlave rozleží, ale Schorm nielen že nenadbieha divákovi, on sa mu snaží utiecť. Koľko divákov ho aj dobehne, je otázne. Žeby to chcelo ešte v budúcnosti jedno pozretie?

Brian Dennehy ukazuje od začiatku full frontal, full side a full back. Potom začne vracať. Našťastie Brucho architekta ponúka omnoho vkusnejšie symboly, ale najdôležitejšia je tu kamera a jej úžasná kompozícia záberov. Symboly tu nemusia mať nutne jednoznačný výklad, ale asi viacerých napadne asociácia medzi bruchom, ktoré prináša smrť a bruchom, ktoré prináša život, alebo falický tvar obeliskov a architektovou neschopnosťou uspokojiť svoju ženu. Greenaway týmto filmom urobil pre Rím toľko, čo Fellini so Sladkým životom. Len škoda, že nie je tento film natoľko známy. Je to také klasické snobské umenie, ktoré veľa ľudí odsúdi ako nudu, lenže na rozdiel od mnohých "umeleckých" pozérov Greenaway si je toho vedomý a jedná sa tak o veľmi sebavedomé snobské umenie. Netreba zdôrazňovať, že sa jedná o životnú úlohu Briana Dennehyho. Aspoň čo sa týka hľbky postavy a jeho výkonu.

Kulisy sú kúzelné, atmosféra temná, herecké výkony nekonečne teatrálne, masky vydarené a metafory ľahko čitateľné. Takže čo viac si od 80 rokov starého hororíku želať. Asi viac napatia, lepšie tempo príbehu a menej pátosu. Ale bolo by to potom ešte ono? Nie je práve naivita podania v kombinácii s revolučnými myšlienkami, ktoré tieto staré diela ponúkajú práve to, prečo si k nim nachádzajú cestu dnešní fanúšikovia hororu? Kvôli strachu a zakrývaniu očí White zombie a jej podobné filmy predsa nepozeráme. WZ je inteligentné a brakovo naivné podobenstvo zároveň.

Absolútny prototyp klasickej situácie pre dramatický film, ktorá môže nastať počas vojny. Pre diváka veľmi atraktívny (dilemy typu zabiť či nezabiť, pustiť či nepustiť, žena medzi troma chlapmi), umocnený ešte odľahlosťou prostredia, v ktorom sa odohráva a malým množstvom postáv. To potom stačí vybrať iba skvelých hercov a filmárske víťazstvo je vybojované. Na postavách ako jednotlivcoch vidíme obraz zkazonosnosti celej vojny a môžeme si živo predstavovať, ako to vyzerá všade navôkol. Štokholmský syndróm fungoval aj v slovenských horách medzi najvačšími nepriateľmi.

Ja by som Jasmínine slzy nenazval ani tak novým filmom Woodyho Allena, ako novým filmom Cate Blanchet a Allen akoby ani nechcel svoj štýl drať do popredia, podstatný je výkon hlavnej predstaviteľky. Niečo podobné som kedysi cítil pri Stella Dallas od rovnako osobitého Kinga Vidora. Samozrejme je znalému divákovi jasné, že keď vstupuje nejaký pár do bytu a je tam párty, tak je v Allenovom filme a džezík jemne doplňuje znova dialógy, lenže v tomto prípade to bolo často v kontraste s tým, čo postava cítila a rovnako je to aj s dialógmi jednej skupiny ľudí v jednej miestnosti, ktoré vyvolávali v kinosále smiech a Jasmine v druhej, z ktorej pocitov nám bolo ťažko. Takže pre mňa sú Jasmínine slzy film kontrastov Allenových trademarkov. Dôvodom, prečo som natoľko spokojný je ale fakt, že film je kanonádne konverzačný, chytí hneď od začiatku a ženie sa pomerne rýchlo vpred a divák nemá šancu kontrolovať čas. Pokiaľ tento film berieme ako artový, tak je to dosť ojedinelé pozitívum. Jemná kritika by sa mohla týkať určitého zaškatuľkovania postáv na jednej strane ako snobov, ktorí sú bez výnimky povrchní a na tej druhej ako jednoduchších ľudí, ktorí sú vykreslení ako citovo vyzretejší. Pokiaľ ale Allen chápe tak dobre smer vývoja medziľudských vzťahov v 21. storočí a má pritom pomaly 80, tak klobúk dole pred jeho vyhýbaním sa dobiedzajúcej senilite. Už sme ju u neho pár krát zažili.

Cat Ballou je dnes skôr takou netypickou westernovou raritou, na ktorú sa už nedá pozerať bez nadhľadu. Ak ju budete brať ako tú raritu, ktorá možno ešte fungovala v 80tych rokoch, tak sa môžete celkom priemerne pobaviť. Najma na Lee Marvinovi. Pokiaľ vám jeho kreácia nebude pripadať skôr trápna. Alebo si film pustite, ak ste veľkým fanúšikom Jane Fonda a nestačí vám si prezerať jej dobové fotky na nete a potrebujete ju vidieť v pohybe. Ako taká hodinku a pol trvajúca oddychovka to celkom ujde.