Arsenal83

Typický vyšinutý prejav speváka, ale mimoriadne kvalitná hudba, ako to bolo u The Cure zvykom. Veľká nostalgia, toto sa hrávalo pred 40 rokmi. A dnes vyhráš Eurovíziu, lebo tá sa zmenila ta panoptikum psychických chorôb a obludárium, takže ti stačí rapovať, že si nebinárny... A potom svoju šialenosť prejavíš roztrieskaním trofeje. The Cure tu. Nebinárny kokot tu.

Nedá len opäť zopakovať samotné slová Kataríny: „V Rusku si ľudia zvykajú na despotizmus lepšie než na ktoromkoľvek inom osídlenom mieste na zemi.“ Raj pre psychopatov, ktorí si obliekli pekné háby a peklo pre tých, ktorí im musia slúžiť.

Pre mňa skvelá komédia na multinásobné pozretie. Neošúcha sa, super vtipy bez prehnanej presexualizácie či nadávania a to je dnes už vzácnosť - koľko sa dnes robí komédií bez toho, aby sa tam v kuse nemuselo narážať na pohlavné orgány a fuckovať? Chémia medzi ústrednou dvojicou úplne vynikajúca, cítiť, že si sadli a keď si predstavím, že pôvodne tam mala byť Gwyneth Paltrow tak ma až strasie - ona v sebe ten vtipný šmrnc nemá.

V incestných rodinách asi nič nové ani prekvapivé. Tam sa veľmi ťažko číta pošta, keď ju vlastne nemá ani kto prečítať. Ešte aj starostom v niektorých dedinách je posielať nejaké listy zhola zbytočné.

Kedysi paráda a dodnes kultovka. A určite si na ňu spomínam, ako niečo, čo ma strašilo a v pamäti ostalo dodnes. Ono to ťažko bolo aj zabudnúť, keď  v tom čase boli v predaji ako bábiky vždy len takéto škaredé gumy, ktoré Chuckyho pripomínali. Pamätám si ako by to bolo dnes, ako som im česával plešinu.

Takto si predstavujem umenie. Takto si predstavujem film, ktorému sa na záver dlho až nekonečne aplauduje v stoji. Umeleckosť bez tupého aktivizmu, bez povinných kvót. Len oslava. Oslava života napriek jeho tragickému charakteru. Napriek všetkým bojom, ktorý každý človek musí znášať. Tak vysoko umelecký film, že aj tie nádherné zábery z Alp, aj krásne ladená hudba, sú len sprievodným javom k tomu najkrajšiemu javu vôbec a tým je život. A pritom sa človek na konci len obzrie a povie si: videl tom toľko nešťastia, trápenia a utrpenia a predsa nedokážem pochopiť, ako na konci môžem pociťovať toľko blaženosti.

Hnusné zábery opäť zvyšujú kvalitu inak retardovaného prípadu. Retardovaného doslova a Loj tu dokázal, že je veľmi dobrým hercom, jemu tu retardáciu bolo naozaj veriť, dokonca s podozrením, že to ani nehrá. A opäť justícia úradovala. V podstate zákony sú tu pre vrahov.

Polroka si popíjať pivko v obývačke a ženská mi zatiaľ hnije na balkóne? To musel ten psychopat pod nos použiť snáď 10 kíl čínskej masti. A ten trest opäť nepochopiteľný. Spití recidivisti sa asi bežne môžu vracať na slobodu, aby zas robili zásoby na balkóne.

Samotná vražda nie je tak šokujúca, ako niektoré iné zo seriálu. Ale pozoruhodné sú dve veci. Najprv, že si proste v pohodičke popíjaš pivko v obývačke a zabávaš sa na Lasicovi, zatiaľ čo ti vo vani umiera človek a ty len čakáš, kedy sa tak už stane... A po druhé, ten krásny progresívny mnohouholník. Manžel žije s manželkou a jej milencom... Aj v posteli sem tam spolu bývajú. Čo kedysi úchylárna, dnes už polyamoria, odrazu tak liberálnymi médiami presadzovaná ako niečo úplne prirodzené. Ani netušia, že sa tým vracajú k boľševizmu, lebo prvý slávnym polyamorom bol súdruh Syfilis Lenin, ktorý žil s Nadeždou Krupskou s pohľadom surikaty a ďalšou zarytou boľševičkou Inesse Armandovou 4 roky v jednej domácnosti v tzv. "revolučnom trojuholníku". Takže tam sú korene progresu. Na rozdiel od týchto ale Lenin nepopíjal pivo a nečakal, kým niekto umrie vo vani, on mal na to iných ľudí a vaňu mal rád čistú. A takisto zvyčajne nemal pod čapicou. Ani vlasy.

Jeden z najhnusnejších a najmrazivejších prípadov vôbec. A tu si dovolím povedať, že toto by ani na horor sme nemohli natočiť. Pokiaľ teda nemáte filmársku úchylku typu Pasolini a jeho 120 dní Sodomy v kombinácii s Gasparom Noé. Garaj je v Leopoldove už 30 rokov, avšak zaujímavá informácia: Svokra mu odpustila a navštevuje ho vo väzení... A ako sám po 20 rokoch trestu povedal: "Svoje činy ľutujem a po takmer 20-tich rokoch trestu považujem síce svoje telo za väznené, ale svojho ducha za slobodného. Vo zvyšku života túžim poznať Božiu vôľu, do ktorej sa chcem odovzdať..."