Arsenal83

Príjemný film s možno nudnejším námetom - kto by už chcel adoptovať Číňana, či ich niet už všade dosť? Z romantickej komédie sa stáva skôr taká veľmi jemne dramatická trocha romantika prejavujúca sa u Deschanelovej voľným padaním zbytočných zvrškov hlavne pri bazénoch, veľký humor tu ale nie je. Film pôsobí ako súbor scénok, ktoré akosi uliali do seba a hoci mnohé nemajú s pointou filmu nič a nevedia, čo chcú povedať, stále sa človek dokáže cez to preniesť, pretože hlavná predstaviteľka je vo forme a vo väčšine obrazov.

Tak svojím spôsobom je každé dievča s mušľou, aj keď v dnešnej dobe desiatok rôznych pohlavných identít je všetko možné. Film je trochu nadhodnotený, ale má svoju silu a hlavne výkon Evelyny Steimarovej, ktorá alkoholičku kto vie, či hrala, alebo ju len proste točili za bežného dňa. Tak či ona, s alkoholikom to má triezva obec veľmi ťažké, najmä, ak sú to deti. Ale ak to deti nie sú a nechcete mať s alkoholikom prieky, jedinou cestou je: chlastať s ním. A bude pokoj na zemi. Až do prvého trestného činu.

Vykecávanie sa Lopezky, aké ťažké to mala, aby sa mohla stať multimilionárkou, aké ťažké to dokonca stále má, fňuká aký ťažký život to má a ako len ťažko našla cestu k sebaláske, pritom celá jej kariéra nie je ničím iným len prezentácia ega, narcizmu a sebalásky. Filozofické úvahy s Affleckom boli až na smiech. Večne mladá Jennifer už neostane, lenže to nedokáže prijať a tak s tou omietkovou frizúrou sa Lopez mení už na lupus.

Už plagátik naznačuje, že ide o teplárenské produkty a popis "Ari a Dante svádějí svůj boj s rasovou a etnickou identitou, sexualitou" je ako z nejakej učebnice, ako z progresívnej Biblie. Celý príbeh je len o tom, že dvaja chlapčekovia sa zamilujú, píšu si čosi o masturbácii, ale jeden si stále nie je na istom, lebo však aj tie dievčatá majú pasujúci otvor na čvirika, ale postupne zisťuje, že on to má rád tesnejšie. Medzitým všade zúri homofóbia a aj rodičia len pomaly, ale nakoniec so slzami prijímajú tú radostnú správu, ktorá dnes už automaticky vystreľuje do showbiznisu. Žiaľ, vtedy tie podmienky neboli také priaznivé a tak chlapčekom musí postačiť aj vystískanie sa v púšti grand finále ruka v ruke, čo je krásne romantické, hlavne keď si človek spomenie, čo predtým v tej ruke pravdepodobne držali.

Éra Dracarys má svoje pokračovanie, tentokrát v prekvapivo temnom až hororovom fantasy prevedení, od ktorého som dostal viac než som očakával. Škoda slabého CGI, na niektorých miestach je to vypuklé ako oči Latináka.

Baby I Love Your Way je dozaista pekná pesnička, ale až v prevedení Cenu dostala ten správny šmrn: Ooo, baby, I masturbate, everyday... 😂 Malý festival idiotského humoru v určitých scénkach vyšiel, niekedy úprimne a silno rozosmeje, inokedy sa človek ale pýta: a prečo v tomto tempe nepokračujú? Najvtipnejšie ale je, že John Cena tu oproti Efronovi vyzerá ako skutočný herec.

Ó chvála ti, Pavel1000, ako dokážeš zachraňovať každý film, z 26 000 hodnotení každému filmu dať 5 hviezd, to musí byť silný cit a hlboká analýza, priam kinematografický veľduch. No ale k slávnej Neneh. Kto by nechcel vidieť čierneho Luskáčika, ale nie toho na orechy? Kto by nechcel nájsť v Labuťom jazere ladné vtáky zo Senegalu? Doba pokročila a skutočne, už aj film Čierna labuť môžeme označiť za rasistický, pretože tá labuť vlastne čierna nebola ale naskrz jeruzalemská. Po stáročiach hanebnosti ale konečne nachádzame studnicu neodškriepiteľných talentov od Mali až po púštne oázy Čadu a vieme filmovo tým dezolátom riadne podkúriť pod riťou. Pretože, ako sa z filmu dozvedáme, vo Francúzsku je málo diverzity a samý rasizmus... Vo Francúzsku hej? 😅

Telo má ísť do hrobu zhumpľované, hovorí sa, ale tak toto mi príde už akosi priveľa, drahá Andrea to bolo naozaj len humpy, humpy a kvôli tomu točiť akože životopisný film? Natalia z Germánie svojím výkonom stratila už aj posledné pozostatky akejsi dôstojnosti a už samotná explicitnosť niektorých scén, aj bez jej prítomnosti, je nadprácou celému filmu, ktorý sa mohol v závere, ako som márne očakával, prehupnúť do silnej drámy s posolstvom o živote a jeho zmysle, no ono to neprišlo, ten najväčší potenciál ostal premárnený, záver totálne bezemočný a tak som si odniesol len to, že naša Andrea telo zhumpľovala a prežila naozaj plnosemenný život. Nič viac.

Sorogoyen po dvoch rokoch od krátkometráku bez konca natočil film, v ktorom sme sa mohli tešiť na rozvinutie nervy drásajúcej drámy o stratenom dieťati, no rozvinulo sa to len do neschopnosti v pátraní, do neexistencie testov DNA v druhej dekáde 21. storočia a melodrámy o podivnej láske a film zas akosi nemá uspokojivý koniec. Výkon Marty Nieto v oboch prípadoch ale výborný.

Niekto povie majstrovské dielo a normálne oscara skoro tomu dali, ale nejde o nič iné, ako situačnú vec, kde matka telefonuje so synom a stupňuje pomocou rozhovoru napätie a divák len rozmýšľa, čo sa deje, ako to dopadne a potom sa divák stáva Sokratom, kedy si môže povedať: Viem, že nič neviem. Tento krátkometrák nemá koniec, som zvedavý, či vo festivalovom celovečeráku Sorogoyen ponúkol niečo viac.