GTS_PUNK

V živote stratený absolvent vysokej školy Ben (Dustin Hoffman) nachádza útechu v náručí pani Robinsonovej (Anne Bancroft), čo zo začiatku vyzerá ako únik z krušnej reality dní, ale v skutočnosti je iba začiatkom ešte väčších komplikácií, ktoré na Bena čakajú. Film režiséra Mikea Nicholsa z roku 1967, vychádzajúc z predlohy Charlesa Webba, je veľmi dobre zvládnutým mixom drámy a z veľkej časti situačnej komédie. Humorná zložka je vo filme citeľná najmä v jeho prvej polovici, pričom jej dominantným prvkom je práve postava Bena v podaní výborného Dustina Hoffmana, neustále sa dostávajúca do pre neho nepríjemných a nezvyčajných situácií, z ktorých sa snaží vykorčuľovať najlepšie, ako vie, ale zväčša (prakticky vôbec) sa mu to nedarí. V druhej polovici snímka naberá viac dramatickejšie smerovanie a humoru ubúda. Kvalitatívne to však Nicholsovmu dielu určite neškodí. Od začiatku do konca si dokáže držať solídnu úroveň, za ktorú vďačí nielen príbehu, ale aj hereckému obsadeniu a ďalším pridruženým faktorom. Po výpravnej stránke ide o nádherný počin, zachytávajúci v sebe autentickú atmosféru šesťdesiatych rokov v Spojených štátoch, kedy krajina prechádzala spoločensko-politickým prerodom nevídaných rozmerov, ktorých dôsledky do veľkej miery ovplyvnili aj súčasnosť (2022). Do daného obdobia skvelým spôsobom pasuje aj hudba Simona & Garfunkela, ktorá sa nesie naprieč celým filmom, a ktorú možno bezpochyby označiť za jeden zo soundtrackov nabitej dekády šesťdesiatych rokov. The Graduate má zdanlivo všetko, čo divák očakáva od viac než dobrého filmu. Solídny príbeh s vyváženými dramatickými a komediálnymi prvkami, dobre zvolené herecké obsadenie, ako aj "sprievodné" prvky (výprava, hudba atď.) na vysokej úrovni. Hoci Nicholsovo dielo určite nie je absolútne dokonalé, iba ťažko mu možno niečo priamo vyčítať. Má schopnosť diváka zaujať aj zabaviť, čo je najvyššia méta, ktorú sa snaží dosiahnuť každá snímka. A tejto sa to jednoznačne darí.

Možno pomenovať iba jediným slovom - genialita. Šalejúci Argentínci na tribúnach štadióna River Plate nasávali každý kúsok tejto skutočnej hudobnej geniality. Geniality v každom slova zmysle - začínajúc hudbu, končiac snáď predajcom popcornu. Pekelne-nebeský hard rock. Hudba, ktorú nemožno žiadnym spôsobom prekonať. Angus Young a jeho austrálska družina vo forme, v akej by chceli byť aj naši dôchodcovia. AC Blesk DC je iba jeden.

Dráma režiséra Kar-wai Wonga z roku 1990 prenáša svojím príbehom diváka do Hongkongu šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Hlavnými protagonistami príbehu sú muži a ženy, pričom Wong vo filme kladie dôraz na zachytenie komplikovaných vzťahov, ktoré medzi nimi existujú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že snímka vďaka svojmu námetu príliš nevyčnieva z radu a stráca sa na poli tisícov tematicky podobných filmov. Ak by v nej išlo vyložene iba o zachytenie komplikovanosti vzťahov medzi mužmi a ženami, potom by bolo možné o filme takýmto spôsobom naozaj hovoriť. Režisérovi Wongovi sa však darí aj zdanlivo stereotypný príbeh v tomto prípade premeniť na pozoruhodný počin, ktorý však nie je výnimočný pre príbeh ako taký. Silnou stránkou tohto diela je totiž najmä jeho atmosféra. Hongkongská výprava šesťdesiatych rokov zasadená do prevažne nočných a daždivých podmienok si dokáže diváka veľmi rýchlo získať. Vťahuje ho priamo do stredu diania a sťaby neviditeľnému duchovi, ktorý sa nachádza s protagonistami v jednej miestnosti, mu umožňuje sledovať od začiatku k neúspechu predurčený vývoj vzťahov medzi nimi. Z Wongovho filmu zároveň cítiť dusno - a to vďaka interakciám medzi postavami, ktoré v ňom vystupujú, ale aj pre takmer stále prítomný dážď v jednotlivých scénach. Vyniknúť celkovo skvelej atmosfére, ktorá vzniká kombináciou spomenutých faktorov, pomáha takisto aj pomaly pôsobiace príbehové rozprávanie. Zatiaľ čo pri iných filmoch by práve táto pomalosť mohla byť vnímaná ako negatívum, v tomto prípade snímke pomáha, pričom pocitovo ako keby predlžovala jej celkovú minutáž. Spomedzi hereckého obsadenia dokážu najväčšmi zaujať Carina Lau, Maggie Cheung alebo Andy Lau. Ah Fei jing juen by mohol byť nevýraznou drámou o mužoch a ženách. Vďaka kombinácii skvelej atmosféry a výpravy je však snímka režiséra Kar-wai Wonga kvalitným dielom, ktoré sleduje neschopnosť a nešťastie ľudí nájsť vytúžené miesto nielen vo vzťahoch, ale aj vo svete ako takom. Hongkongská dráma pôsobí na širokom filmovom poli veľmi nenápadným dojmom, ale určite stojí za to ju vidieť. A vy ste čo robili minulý rok 16. apríla o tretej popoludní?

Na tom, že Steven Spielberg patrí k najväčším majstrom v histórii filmového umenia, sa pravdepodobne zhodne väčšina divákov a milovníkov kinematografie. Ako však hovorí príslovie, aj majster tesár sa niekedy utne. A jedným zo Spielbergových utnutí je aj jeho sci-fi počin z roku 2001, ktorého ústrednou postavou je detský robot David (Haley Joel Osment). Vo svojej podstate tento film predstavuje upravenú verziu klasického príbehu Pinocchia s pridanými sci-fi prvkami. Takmer dve a pol hodiny trvajúca snímka sa preto z veľkej časti snaží cieliť na divácke city. Robotického Davida Spielberg v príbehu poľudšťuje a ukazuje jeho lásku k "mame" Monice (Frances O'Connor), ktorá v žiadnom prípade nemizne, a to dokonca aj po mnohých, mnohých rokoch. Filmu nemožno uprieť jeho snahy ukázať rôzne podoby ľudských čŕt a vlastností, ktoré tu nie sú cudzie ani robotom, či viaceré filozoficky ladené úvahy o živote, smrti, pozemskom aj posmrtnom bytí. Problémom Spielbergovej snímky je však skutočnosť, že podstatná časť jej deja jednoducho nedokáže diváka adekvátnym spôsobom naplno zaujať. A ani tak preto, že by bola vyložene zlá, ale preto, že v jej príbehu chýba čosi výraznejšie. Samozrejme, film disponuje dobrým námetom, ktorý dokáže rozvíjať a pracovať s ním, ale to ešte automaticky neznamená, že je z diváckeho pohľadu dostatočne atraktívny. Napríklad veľká časť deja, v ktorej robot David putuje divočinou, pričom stretáva ďalších jemu podobných, vo svete so silným cyberpunkovým nádychom, nie je takmer ničím, čo ponúka, zaujímavá. Z príbehového hľadiska je pochopiteľné, prečo sa vo filme nachádza, ale divácky nenadchýna a prispieva k zníženiu celkového diváckeho dojmu. Čo sa hereckého obsadenia týka, nemožno naň písať oslavné ódy, ale takisto ani byť vyložene kritický. Prakticky nikto, dokonca ani hlavný protagonista Haley Joel Osment, ktorý do svojej postavy prenáša množstvo emócií, nijak zvlášť nedokáže zaujať, čo v podstate korešponduje s príbehom, respektíve filmom čoby celkom. A.I. Artificial Intelligence, vychádzajúci z predlohy Briana Aldissa, sa, ako sme už uviedli, v mnohom ponáša na príbeh Pinocchia. Z celkového hľadiska ide o film, ktorý dokáže na jednu stranu zaujať viacerými pozoruhodnými myšlienkami a cieliť na divácke emócie, ale na stranu druhú ich "pochovať" spracovaním. A keďže spracovanie vníma divák naprieč celou snímkou, práve to sa v konečnom dôsledku výrazne podpisuje na jej kvalite, respektíve dojmoch, aké zanecháva.

Anime štúdia Zexcs, vychádzajúce z rovnomennej mangy Shūzōa Oshimiho, s názvom odkazujúcim na najznámejšiu zbierku francúzskeho "prekliateho" básnika Charlesa Baudelaira, predstavuje temnú psychologickú drámu o manipulácii, láske a hľadaní miesta vo svete, z ktorého niet zdanlivého úniku. Hlavný hrdina Takao Kasuga, zamilovaný do spolužiačky Nanako Saeki, sa po istých udalostiach dostane do "spárov" inej spolužiačky - tajomnej a uzavretej Sawy Nakamury. Tá s ním uzavrie "kontrakt", podľa ktorého musí Takao robiť všetko, čo mu prikáže, inak vyzradí jeho tajomstvo. Na ploche trinástich epizód tak má divák možnosť sledovať postupnú psychologickú premenu Takaa pod vplyvom Sawy. Na prvý pohľad možno až zdanlivá hlúposť v správaní sa postáv manipulovaného a manipulujúcej sa naprieč dejom seriálu pretvára, pričom odhaľuje ich v skutočnosti oveľa väčšiu komplexnosť, odzrkadľujúc veľmi dobre zvládnutú autorskú prácu s postupným budovaním a vývojom charakterov. Psychologické a emočné prvky, ktoré spájajú postavy Takaa, Sawy, ale tiež Nanako, sú najsilnejšou časťou tohto anime, pričom si diváka dokážu naplno získať a viacerými scénami mu takmer až zastaviť dych, obzvlášť ak v kinematografii obľubuje výraznú drámu a psychológiu. Príbeh so sebou neraz prináša ťaživé až nepríjemné momenty, za ktorých na prvý pohľad badateľnými vrstvami sa v skutočnosti ukrýva oveľa komplikovanejší svet nevypovedaných ľudských trápení, nútiacich diváka klásť si otázky, či vlastne obeťami nie sú všetci. K celkovému zvýrazneniu už tak dosť nepríjemnej, ale z diváckeho pohľadu dokonalej atmosféry, prispieva aj netradičná, avšak vizuálne pútavá rotoskopická animácia, založená na prekreslení dopredu natočených záberov so skutočnými hercami. Mimochodom, niekoľko z týchto záberov je možné dohľadať na internete, pričom zachovanie podobnosti so skutočnosťou v animovanej podobe je naozaj skvostné. Navyše, takáto animácia umožňuje hodnoverné zachytenie aj jemnej mimiky, takže emócie, ktoré postavy prežívajú, sú o to viac zvýraznené. Atmosféru v prípade tohto anime do veľkej miery dotvára aj práca so zvukom a ambientnými tónmi, ktoré znejú naprieč epizódami. A to nehovoriac o záverečnej skladbe, ktorá ešte znásobuje celkový pocit nepríjemnosti a divákovi sa takpovediac dokáže dostať pod kožu. Aku no Hana je seriálom o manipulácii. Na prvý pohľad. V skutočnosti je seriálom s komplexným a smutným príbehom s rovnako komplexnými a smutnými postavami. Aku no Hana je zároveň nedokončeným skvostom s obrovským potenciálom. Anime adaptácia z roku 2013 je totiž iba tretinou z celkového príbehu Oshimiho mangy. Záverečná epizóda síce naznačuje, ako sa bude dej vyvíjať ďalej, ale na jeho realizáciu v praxi nikdy nedošlo. Bohužiaľ. Aku no Hana, aj nedokončená, je napriek tomu skvelým príbehom z japonského malomesta, zo strednej školy, zo životov poznačených samotou a prázdnotou v temnej špirále, na ktorej dne kvitnú kvety zla.

V roku 2013 sa manga Aku no Hana Shūzōa Oshimiho dočkala svojho anime spracovania, ktoré diváka uchváti predovšetkým svojou rotoskopickou animáciou. Bohužiaľ, príbehovo sleduje iba približne tretinu manga predlohy. To však neplatí v prípade filmového spracovania z roku 2019, ktoré dramaticko-psychologický príbeh o Takao Kasugovi (Kentaro Ito) a komplikovanom dianí v jeho blízkom okolí rozpovedá od začiatku až do konca. Pravda, v pomerne svižnom tempe, ktoré bude predovšetkým zo začiatku divákovi, ktorý čítal pôvodnú mangu, vadiť. Divák si totiž bude všímať všetko, čo snímka vynecháva, respektíve si prispôsobuje. Postupne sa však dramaturgia "utriasa" a film sa dostáva do primeraného tempa, ktoré však opäť zrýchľuje až v závere. Ten síce z príbehového hľadiska zachytáva všetko dôležité a dielo ako celok uzatvára, ale v porovnaní s mangou pôsobí neuveriteľne uponáhľane. Je však pochopiteľné, že film si nemôže dovoliť rozoberať všetko do najmenších detailov. Divák môže mať tiež "problém" s hereckým obsadením. A to z dvoch dôvodov. Prvým je samotné hranie niektorých protagonistov, ktoré miestami nepôsobí veľmi presvedčivo, ale v konečnom dôsledku, našťastie, nenarúša snímku ako takú. Druhým dôvodom je postava Sawy Nakamury, respektíve jej predstaviteľka Tina Tamashiro, pri ktorej chvíľu trvá, než si na ňu divák zvykne. Opäť však ide najmä o pohľad diváka ovplyvneného anime či mangou. Aku no Hana vo filmovej podobe predstavuje dielo kontrastov. V niečom dokáže prevýšiť svoju predlohu, respektíve anime spracovanie, inde za oboma výrazne zaostáva. Jedno je však isté. Ak si zoradíme všetky tri spracovania Oshimiho diela, to filmové bude v každom prípade na poslednom mieste. Napriek tomu však nejde o snímku, ktorá by bola nutne zlá, to nie. Samozrejme, má svoje "muchy", najmä čo sa dramaturgie týka, ale v konečnom dôsledku ide o pozerateľný priemerný počin, ktorý má šancu zaujať predovšetkým diváka, ktorý sa so "značkou" Aku no Hana predtým nestretol.

Tretie pokračovanie tejto nie veľmi vábnej série podľa knižnej predlohy autorky Veronicy Roth sa opäť zameriava na "staré známe" postavy, s ktorými už divák pretrpel dva predošlé filmy. Hlavní hrdinovia, ktorí sa postavili na odpor nastolenému systému, sa tentoraz rozhodnú utiecť za veľkú stenu oddeľujúcu ich od zvyšku sveta. V túžbe, že tam vonku nájdu lepší svet, však zistia, že nie všetky veci sa majú tak, ako si ich predstavovali. Hodnotenie týchto takzvaných "Hunger Games" typov filmov je pomerne zložitou záležitosťou, niekedy ťažšou než ich samotné sledovanie. Jediní, kto si ich užijú naplno, sú zrejme iba fanúšikovia knižnej predlohy, zatiaľ čo pre všetkých ostatných sa už po tretíkrát jedná o zdanlivo nekonečné dve hodiny strávené v nepríjemne vyzerajúcom sci-fi univerze s gýčovitým príbehom. Ten totižto v podstate kopíruje nielen dejové línie iných filmov podobného typu, ale z časti recykluje predchádzajúce dve časti vlastnej série. Zas a znovu stavia hlavné postavy, predstavované ako akýsi hlas revolty, voči systému. A to všetko len s malými obmenami, ktoré však nezainteresovaného diváka aj tak nebudú baviť, pretože celkový príbeh tejto série snáď už ani nemôže byť nudnejší, hoci si treba na rovinu povedať, že práve tento tretí diel vychádza oproti jeho dvom predchodcom snáď najlepšie. Našťastie pre diváka v ňom príbeh plynie pomerne rýchlo, nemá až tak veľa hluchých miest a dokonca aj postavy pôsobia výrazne sympatickejšie. Či snáď menej otravne? Asi skôr to druhé, ale to nie je až tak podstatné. Hlavné je, že príbeh už diváka nenudí k smrti, čo je snáď pri každom filme dobrým znamením. Napriek tomu, že možno považovať túto časť za výrazne kvalitatívne lepšiu oproti ostatným, ako samostatný celok je to stále veľmi chabé sci-fi, žánrovo výrazne zaostávajúce. V knižnej podobe môže pôsobiť inak, na filmovom plátne to však dobré nie je ani zďaleka. Ak sa chceme vyhnúť neustálemu porovnávaniu, tak potom je príbeh slabý a nezaujímavý, podobne ako je to vlastne v prípade všetkého ostatného. Herecké obsadenie nedokáže diváka presvedčiť o svojich kvalitách, pričom nejedna z postáv môže pôsobiť až nesympatickým dojmom. V podobnom negatívnom duchu by sa dalo hodnotiť aj ďalej a to sa netýka iba príbehu či hercov. Za zmienku stojí minimálne vizuál a CGI grafika, ktorá v niektorých pasážach filmu pôsobí až amatérskym dojmom a ešte viac sa podpisuje na jeho klesajúcej kvalite a dojme, ktorý zanecháva u diváka. Allegiant nevyznieva zle, ale iba v prípade, ak ho budeme porovnávať s jeho dvoma sériovými predchodcami. Ak ho však budeme hodnotiť ako samostatný film, jedná sa o pomerne nezaujímavé dielo, postavené na príbehu, ktorý ocenia zrejme len fanúšikovia série či knižnej predlohy. Pre všetkých ostatných divákov toho tieto dve filmové hodiny neponúkajú veľa a každý bude určite rád, keď sa objavia záverečné titulky. Aj tento snímok je tak dôkazom toho, že rýchlo napísané knižné série, ktoré sú ešte rýchlejšie pretavené do filmovej podoby, u väčšiny divákov úspech nežnú. Zas a znovu tak táto séria vyznieva podpriemerne a najlepšie divák urobí, ak sa jej vyhne úplne. Zaručene o nič svetoborné zo sci-fi žánru nepríde.

Na prvý pohľad obsahovo jednoducho koncipované road movie režiséra Wima Wendersa z roku 1974 pred divákom odhaľuje svoju obsahovú jednoduchosť aj na pohľad druhý. Ku v popredí stojacemu novinárovi Philipovi (Rüdiger Vogler), ktorý nebol v USA schopný napísať ani čiarku o svojom putovaní krajinou, sa neskôr pridáva deväťročná Alice (Yella Rottländer), ktorú má dopraviť späť do Európy. Putovanie, ktoré v tejto forme Wenders divákovi ponúka, je nielen reflexiou onoho putovania samotného, ale aj hľadaním zmyslu v hľadaní cieľa. Alebo možno aj nie. Dívať sa na Wendersovo dielo a hľadať v ňom pointu, hoci je, ako sme už uviedli, obsahovo jednoduché, také jednoduché nie je. Nájsť v ňom skutočnú podstatu sa môže javiť ako výzva, preto je možno lepšie vnímať ho ako snímku bez hlbšieho významu, pričom za najvýraznejší aspekt v rámci nej, ako v mnohých iných road movies, možno označiť cestu, na ktorej sa postavy ocitajú. Táto cesta - výprava - tým pádom slúži ako prostriedok a pointa. V rámci tejto "dvojúlohy" totiž nielenže zastáva svoju primárnu podstatu, ktorou je tvorba prostredia pre príbeh, ale zároveň je miestom, kde sa postavy snažia nájsť odpovede. Priamo či nepriamo si kladú otázky (význam písania, hľadanie starej mamy a iné), pričom dúfajú, že práve mestá (a miesta), v ktorých sa nachádzajú alebo do ktorých smerujú, im tieto odpovede poskytnú. Nedarí sa im však ich nachádzať a preto musia putovať ďalej, čím Wenders kladie oveľa väčší dôraz na cestu než na samotný cieľ. Obzvlášť aj preto, že nielen divák, ale ani postavy netušia, čo má cieľom vôbec byť, respektíve kde sa má nachádzať. Putovanie (rozumej príbeh) samo o sebe na tom z hľadiska diváckej atraktívnosti nie je najhoršie, rovnako dobre funguje aj výpravy ako samostatný, očistený element, v ktorom pulzuje autentická atmosféra sedemdesiatych rokov 20. storočia. Pozitívne možno hodnotiť aj chémiu medzi dvojicou hlavných protagonistov. Tá funguje napriek tomu (a možno práve preto), že je medzi nimi značný vekový rozdiel a každý nazerá na svet odlišnou optikou. Alice in den Städten býva niekedy označovaná ako žánrová klasika. Či ňou skutočne aj je, to si musí ujasniť každý divák sám. O tejto Wendersovej snímke sa však dá povedať, že ide o zaujímavý, ale skôr priemerný kúsok, pri ktorom zaujme viac jeho forma než obsah v spojitosti s ťažkou označiteľnou pointou.

Film režiséra Yoshiakiho Tokitu, vydaný v roku 2014, predstavuje časozberný dokument, v ktorom autor sleduje 26 rokov života Tomomi Maruyamy na ceste za jej snom stať sa zverolekárkou. Dokument dejovo začína v období základnej školy a postupne si všíma etapy Tomominho života, ktoré končia až v prítomnosti, kedy je už Tomomi dospelou ženou s vlastnou rodinou, ale najmä zverolekárkou, ktorá sa špecializuje predovšetkým na hovädzí dobytok. Tokitaov dokument nepredstavuje z pohľadu filmového prístupu ničím výnimočné dielo, celkovo ho možno hodnotiť ako kvalitatívne priemerný počin. Diváka však dokáže osloviť časozberným prístupom pri zachytení Tomominho príbehu, všímajúceho si jej rokmi silnejúcu túžbu splniť si sen a dosiahnuť vytýčený cieľ. Zaujímavý je takisto pohľad zblízka na prácu veterinára z viacerých uhlov. Režisérovi sa zároveň týmto bližším nazeraním darí do dokumentu vnášať akýsi ľudský aspekt, ktorý túto prácu zobrazuje predovšetkým ako poslanie. To so sebou neraz prináša aj nutnosť robiť náročné rozhodnutia, na čo snímka takisto poukazuje. Yume wa ushi no oishasan predstavuje dokumentárny film, ktorý vznikal naprieč štyrmi dekádami. Hoci z kvalitatívneho hľadiska zvlášť nevyniká, po obsahovej aj výpravnej stránke má čo ponúknuť a diváka dokáže zaujať. A to nielen preto, že sa zameriava na pre bežného človeka pomerne izolovanú pracovnú oblasť, ale tiež preto, že ukazuje, že ak má niekto v živote sen, ktorému všetko podriadi, môže sa mu splniť.

Ringový návrat CM Punka po siedmich rokoch, debuty Ruby Soho, Adama Colea a Bryana Danielsona, účasť japonských legiend Satoshiho Kojimu a Minorua Suzukiho, fantastické chicagské obecenstvo a nabitá zápasová karta, ktorú pre seba ukradol Steel Cage Match o tag teamové tituly medzi Lucha Brothers a The Young Bucks. All Elite Wrestling ponúkol neuveriteľne nabitú šou, ktorá musela zavrieť (či skôr, právom, otvoriť od úžasu) ústa aj tým doteraz najväčším skeptikom. Tony Khan a spol. 5. septembra 2021 v Chicagu dokázali, že AEW je momentálne wrestlingová destinácia číslo jedna, a dúfajme, že ňou ešte dlho ostane, pretože práve takto má vyzerať profesionálny wrestling. O All Elite Wrestling: All Out 2021 možno právom hovoriť ako o jednej z najlepších (ak nie najlepšej) wrestlingovej PPV šou minimálne poslednej dekády, na čom sa okamžite jednohlasne zhodla široká wrestlingová verejnosť. Tlieskať v stoji a sňať z hlavy všetky klobúky nestačí. Presne tu opäť ožíva láska k profesionálnemu wrestlingu.