GTS_PUNK

Parádne natočená thrillerovo-psychologická snímka pohrávajúca sa s teóriou chaosu, otvárajúca alternatívne svety ovplyvnené relatívne malými rozhodnutiami, avšak s veľkými následkami. Film nám zo začiatku ukáže mnoho scén z Evanovho detstva, necháva diváka rozmýšľať nad možnými scenármi, a až retrospektívne mu skutočne ukazuje, čo všetko sa v každom v mnohých alternatívnych okamihov udialo. Po dvoch-troch denníkových cestách do minulosti ste k filmu pripútaný a neviete sa od neho odtrhnúť, so zatajeným dychom sledujete aké skvelé alebo aké zvrátené a hrozné môžu byť dôsledky činov z minulosti. Malých, mnohokrát možno zanedbateľných činov. Pre budúcnosť však veľkých a fatálnych. Snažíte sa uvažovať, čo by ste urobili vy, aby ste budúcnosť spravili pre všetkých lepším miestom, až si uvedomujete, že pôvodná realita možno nebola ideálna, ale tie alternatívne môžu byť omnoho, ale omnoho horšie. Snaží sa film diváka morálne poučiť, aby konal najsprávnejšie ako vie? Lenže, čo je pre budúcnosť to najsprávnejšie? A ako v budúcnosti budeme vedieť, kde sme v minulosti urobili chybu? Jedine tak, že sa do nej vrátime, niečo zmeníme a uvidíme, či je to lepšie. The Butterfly Effect je pre diváka naozajstným filmovým zážitkom, ktorý možno porovnať len s máloktorým filmom. Svojim jedinečným nápadom a spracovaním je medzi (nielen žánrovými) filmovými kolegami unikátom a niečím špeciálnym. A možno, že sa tým niečím špeciálnym inšpirovali aj tvorcovia Life is Strange, hry, ktorá sa takisto pohráva s teóriou chaosu a alternatívnymi budúcnosťami ovplyvnenými minulosťou. Nezabúdajte, for every action there´s a reaction ...

Opäť veľmi nerád budem musieť napísať, že film s veľkým potenciálom zo seba nedokázal vydolovať možné maximum a tak vďaka svojmu spracovaniu spadne do kategórie priemerných filmov. Aj napriek počiatočnej snahe stavať na schopnosti silnej mentálnej manipulácie hlavnej hrdinky, ktorá dostala svojho priateľa pod absolútnu moc a psychicky ho ovláda, sa dianie niekde po udalostiach na pláži, na ktorých celý film stavia, skĺzlo do spádového žľabu a až do konca sa ním veľmi rýchlo rútilo. Druhá hlavná postava zmizla z obrazu a až na jednu scénu sa na ňom ani do konca filmu neobjavila. To síce môže z hľadiska istého dejového ponímania dávať zmysel, divák si má možno z časti domýšľať myšlienky a pocity tejto osoby, ale tak surovo a nasilu ju vytrhnúť z dejovej linky, v ktorej zohráva vlastne hlavnú úlohu bolo prinajmenšom veľmi zvláštne. Z najdôležitejších postáv nám tak zostane len jedna. Tá zatĺka, o ničom nevie, popiera. Vám sa robí zle, keďže vidíte do jej "twisted" mysle, v svoj prospech hrá všetky "mind games". Celú a úplnu pravdu vie len jej priateľ, ten ju však neudá, na to je pod jej veľkým mentálnym vplyvom - dostala sa mu do hlavy a on nevidí nič iné, len ju. Keď je zavretá v dočasnej väzbe, pravdu dokáže vylíčiť len svojmu otcovi, ten však odchádza ešte pred jej prepustením a hlavná (anti)hrdinka sa vracia do sveta, v ktorom možno nebude vítaná. Obietnica na začiatku veľmi pekne balancuje so stavaním na myšlienke silnejšieho psychologického zážitku, ten sa však časom rozplýva a film spadne žánrovo do priemernej drámy. Do priemernej drámy z ktorej sa dalo zobrať omnoho, omnoho viac.

Napeckovaný koncert hudobného zoskupenia okolo Freda Dursta z legendárneho festivalu Rock Im Park v dobe, keď boli Limp Bizkit na vrchole kariéry. Spoločne s mnohými ďalšími interpretmi z "New Millenium MTV" pobláznili celú jednu generáciu ľudí, čo dokazuje aj tento záznam, na ktorom jasne vidieť, čo s ľuďmi spravia songy ako Rollin´, My Generation alebo Nookie. Vyzdvihnúť musím aj cover Master of Puppets od Metallicy v podaní Wesa Borlanda. Nasaďme si teda všetci baggy pants, red cap, schmatnime do ruky skateboard a vyrazme na Mathews Bridge!

Film s námetom šikany na škole sa nemôže skončiť inak ako "exekúciou" šikanujúcich, a tak divák na začiatku filmu, resp. ešte pred jeho začiatkom na 95% vie, čo sa bude diať na jeho konci. The Dirties však k celej téme pristupujú úplne inak. Z počiatočného školského filmové projektu sa postupom vyformuje desivá myšlienka preniesť vymyslené dianie z kamery do skutočnosti. Aj keď ... čo pri filme typu "found footage" brať ako film a čo nie? Tento žáner otvára nielen filmárov, ale hlavne divákom úplne iný pohľad na celé dianie a príbeh vytvára omnoho osobnejším a uveriteľnejším, než keby bol natočený "klasickým" spôsobom. A The Dirties vyšiel ako found footage skutočne znamenito. S ničím sa nepáral, námet Vám surovo vyfľusol do tváre, poukázal na morálne dilemy dvoch hlavných postáv, ktoré na konci "videozáznamu" postavili tvárou v tvárou v obrovskej panike do pokľudnej triedy, aby divákovi zamotali myseľ a prinútili ho rozmýšľať, čo sa dialo potom ako počas celého filmu neznámy kameraman stačil na kamere tlačidlo "Stop". A aby divákovi pri titulkoch inšpirovaných filmovými klasikami po rozume behala iba jediná otázka. Urobil to? The Dirties končia veľmi podobne ako snímok Elephant, ktorý bol sfilmovaný na rovnakú tému.

Čo urobí mladá žena, keď nenájde satisfakciu v mužoch? Buďto si zaobstará mačky alebo sa stane lesbou. Hlavná hrdinka tohto francúzskeho snímku, Adéle, sa rozhodla pre to druhé a dokonca sa jej hneď podarilo získať modrovlasú partnerku - skúsenú lesbu, ktorá ju náhodným pohľadom na ulici zviedla na homosexuálnu cestu. K, why not? Námet filmu by aj bol dobrý (hoci skutočnosť by bola samozrejme úplne iná, oveľa strastiplnejšia, ak by sa rozhodla pre "lesbickú dráhu"). Takto nám filmu už od začiatku naservíroval niečo zvláštne. Niečo, čo sa ťahalo ako z chlpatej deky, niečo čo sa nedokázalo za tri hodiny poriadne naštartovať. Dokola to boli dialógy buďto pri jedle alebo dialógy osôb s väčším inteligenčným kvocientom ako má "učiteľka Adéle". Zatiaľ, čo tie boli zabalené do použitej bublinkovej fólie s ktorou nie je žiadna sranda, snaha o zachytenie nefalšovaného lesbického sexu bola výborná. A to nehovorím len pre to, že som muž. Ale wow, tie posteľné scény boli skutočne skvelé, žiadne porno s plastickými "herečkami", tu ste im normálne uverili, že sú to skutočné lesby a utvorili ste si predstavu ako to u skutočných homosexuálne orientovaných žien vyzerá v spálni (alebo hocikde inde). Okrem toho tam však nebolo nič extra, hoc som sa v tom márne snažil nájsť akékoľvek prvky psychológie - tú sondu do Adélinej duše som tam jednoducho nenašiel. A ani do duše nikoho iného. Možno jedine tak Adéline sklamanie zo vzťahu, ktorý toľko chcela, mala a nakoniec ho svojou vinou stratila. Život Adéle mi príde ako veľmi overrated film a jediná vec kvôli ktorej by som mu dal ešte jednu šancu sú tie nefalšované lesbické scény.

Neuveriteľne dokonalá dvojhodinová sonda do histórie jednej malej východonemeckej kapely, ktoré chcela žiť svoj americký sen. A im sa ho nielen podarilo žiť, oni dokonca zmenili jeho definíciu. Na skladbách "Amerika" a "Ich will" som vyrastal a Rammstein mi otvorili dvere do sveta metalovej hudby a preto som veľmi rád, že som mal možnosť zhliadnuť tento skvelý dokument, a sledovať ako R+ tŕnistou cestou dobýjali americký kontinent. Bolo až fascinujúce počúvať legendy ako napr. Marilyna Mansona, Iggy Popa, Stevena Tylera, Chada Smitha, KISS a mnohých ďalších o tom, ako toto šesťčlenné nemecké zoskúpenie zmenilo tvár metalovej hudby a zanechalo na nej hlbokú jazvu okorenenú o pyrotechnickú show, ktorá na hudobnej scéne nemá obdobu. A nám, bežným smrteľníkom, nezostáva nič iné len s nimi súhlasiť a s otvorenými ústami sledovať niečo, čo sa nazýva RAMMSTEIN.

"Yeah, I was a proud American. Not anymore. This country has taken everything from me." Zrušiť na jednu noc zákony a povoliť všetko? Chorá myšlienka, ktorá by kriminalitu po zvyšok roka absolútne neznížila. A vôbec už nie na nejaké historické minimum. Ale dobre, pristupujme k tomu ako k filmu a pozrime sa na myšlienku "Nových otcov-zakladateľov" a zavrime sa so Sandinovcami v dome, v momente keď začne "Očista" a vonku začnú znieť tie nechutné sirény. Onedlho si pustíte do domu neznámeho človeka, po ktorom idú psychopati v maskách a zájdu až tak ďaleko, že sa vám dostanú do domu a začnú loviť aj vás. OK, nápad ujde a do chvíle, kým "čističi" nevytrhnú domovné bezpečnostné systémy ma film celkom slušne bavil - postavy v dome prežívali svoje vnútorné dilemy voči "Očiste", a až keď im niekto išiel po krku, tak na ňu začali meniť názor a zistili, že asi taká sranda to nebude. Do tejto chvíle to naozaj bolo fajn, na také 4*, ale akonáhle "čističi" vbehli dnu (inak mali fajn masky, trošku mi pripomenuli masky zloduchov z New Police Story) tak to začala byť nudná priemerná akčná vyvraždovačka zo Seagalových filmov. A keď sa ku koncu na scénu dostali aj tí stereotypní susedia z amerického predmestia a pomohli Sandinovcom, aby nakoniec uskutočnili ten "nečakaný plot twist", tak som už vážne mal dosť. Z mierneho filmového nadšenia sa stal priemerný zážitok, ktorý končí mojim 3* hodnotením. Očista bola pre mňa jednorázová záležitosť, ďakujem, zbohom!

Posledná show NXT TakeOver v roku 2015 rozmetala Londýn a vďaka famóznym zápasom a elektrizujúcemu britskému publiku bola dôstojnou rozlúčkou s končiacim kalendárnym rokom. Produkt NXT mesiac po mesiaci rastie, naberá na popularite a wrestleri po celom svete ho označujú ako " A place to be", ktorým bezpochyby je.

"She thinks I’m using a fake name. Like Gene Simmons or Mother Teresa." Po viacerých žánrovo ťažších filmoch som chcel pri niečom vypnúť mozog a iba si, takpovediac, užívať a nehľadať vo filme nejaké ťažké psychologické súvislosti. Tak som siahol po Juno s mojou obľúbenou Ellen Page, a tak mi bolo jasné, že ma tento film určite nesklame. Moje očakávania sa hneď po pár minútach potvrdili a pri viacerých vtipných hláškach hneď na začiatku som sa skutočne bavil. Film nepoužíval žiadne z tých otrepaných vtipov alebo trápnych gagov, ktoré sme všetci videli už najmenej 482x. Humor tam bol svieži a veľmi príjemný, postavený na vážnej téme tehotenstva branej s maximálnym nadhľadom. Zaujímavá bola aj sorta postáv, či už samotná, skvelo zahraná Juno (Ellen jednoducho zahrá všetko), jej introvertný frajer bežec, s ktorým im to naozaj pasovalo alebo aj ten predavač v obchode na začiatku bol vynikajúci. A nemôžem zabudnúť ani na Katrinu De Voort, ktorá sa síce mihla iba v jednom zábere, ale pobavila ma snáď najviac z celého filmu. Juno je veľmi sympatická oddychová záležitosť a ak neviete, čo by ste si pozreli a nemáte náladu na nič ťažké, dajte tomuto snímku šancu. Neoľutujete.

Tých 100+ minút stopáže filmu mi prešlo veľmi rýchlo. Až moc. Možno preto, že sa veľmi ľahko dalo vžiť do príbehu a medzi študentov, keďže prostredie bolo veľmi podobné našim školám. Či už typmi učiteľov alebo problémami triedy. Som študentom, takže som sa len utvrdil v tom, že "high school drama" je všade podobná, ale pritom veľmi rozdielna. Vo filme som zbadal svoj obľúbený motýlí efekt, keď odchod jedného pedagóga, resp. príchod druhého spôsobil strmhlavý zvrat dramatických udalostí v triede. Dianie v predtým pravdepodobne bezproblémovo fungujúcom triednom spoločenstve sa otočil o 180° a vyústil do tragickej udalosti, ktorá triedu postupne rozdelila na dva súperiace tábory a naštrbila vzťahy medzi spolužiakmi. Väčšina triedy sa zrazu začala búriť proti nemčinárovi a triednemu profesorovi v jednom ktorého obviňovali zo samovraždy ich spolužiačky. Postupne sa však zo všetkého stala spleť slov, obvinení a napadnutí, do ktorého sa zamotali úplne všetci. Aj niektorí z tých, ktorí "vzdor voči nefungujúcemu systému" zo začiatku podporovali, si neskôr uvedomili, že obviňovať niekoho, koho v skutočnosti ani nepoznajú, nie je správne. A to, že zodpovednosť za smrť spolužiačky nesú svojim spôsobom vlastne všetci, došlo neskôr aj ostatným, potom čo sa celá škola začala obviňovať medzi sebou navzájom. Skvelo to bolo vidieť v scéne, keď riaditeľka školy povedela Tadejovi, že Sabina bola adoptovaná, a on si v tej chvíli uvedomil, že isté veci, ktoré predtým povedal, mohol niekto iný chápať inak ako ich myslel. Na poslednej hodine si trieda s tým, koho obviňovali najviac, profesorom Zupanom (inak veľmi podobný Trojanovi), v dusnej atmosfére všetko vydiskutovala a pomaly sa každý rozišli na svoju vlastnú cestu životom. Razredni sovražnik je dielom ukazujúcim to, že slová sú mnohokrát omnoho nebezpečnejšie ako zbrane a môžu vyústiť do udalostí, ktoré nieto vrátiť späť.