GTS_PUNK

The Damned United alebo ako Vás zášť voči iným a snaha sa im vyrovnať dokáže zraziť na kolená. Doslova. To, že vo svete futbalu si ide každý po krku, o tom všetci vieme. Chcenie mať v tíme čo najlepších hráčov, dosahovať dobré výsledky a vyhrávať trofeje. Sen každého, kto sa motá okolo trávnikov, na ktorých sa po celom svete píše história. Jedna dosť dôležitá časť futbalovej histórie, minimálne tej anglickej, sa začala písať na konci 60. rokov. Brian Clough, Peter Taylor, druholigový Derby County a Cloughovo znechutenie voči Donovi Reviemu z Leeds United - najlepšieho vtedajšieho klubu na Ostrovoch. Všetko sa vyhrocuje pri pohárovom zápase FA Cupu, keď Cloughovi dôjde trpezlivosť a pohltí ho jeho vlastné ego. To ho zaslepene ženie dopredu, vzdá sa všetkého v Derby, vrátane Taylora, nehľadiac pri tom na nikoho iného len na seba a svoju šancu ako potopiť Dona Revieho. Preberá Leeds, no ukrojil si také veľké sústo, že sa cez neho nedokáže preniesť. Polená mu sypú pod nohy hráči, vedenie, fanúšikovia a v neposlednom rade aj on sám. Na to príde po najhorších 44 dňoch svojej kariéry a uvedomí si, že na to, aby niečo vo futbale dokázali, musíte pracovať hlavne srdcom a hlavou, a nenechať v sebe živiť nenávisť voči "lepším". A to bolo neskôr odrazom jeho práce v Nottinghame Forest. The Damned United je film, ktorý by si mal pozrieť každý futbalový fanúšik. Hlavne fanúšik anglického futbalu, aby videl, ako vyzeral poctivý ostrovný futbal s ostrou dávkou rivality predtým, než kluby s históriou skúpili šejkovia z Blízkeho východu a z futbalu sa nestal miliónový biznis, v ktorom dnes "kvalitu" určuje cena a nie to, čo hráči predvádzajú na trávnikoch. Film nezobrazuje priamo až toľko z toho, čo sa dialo na vtedajších trávnikoch, ale ponúka skôr pohľad do štruktúry klubov. Jedinečný a fascinujúci, až máte pocit, že ste s hráčmi Derby County v jednej kabíne alebo s Leedsom na tréningu, na ktorom vládne zvláštna, odmeraná atmosféra. Zmýšľanie manažérov, hráčov, fanúšikov a to všetko okorenené príchuťou podľa skutočných udalostí.

Debutový celovečerný snímok režiséra Stephena Fingletona The Survivalist dokazuje, že slušné filmy so slušným námetom nemusia vznikať len pod taktovkou megalomanských hollywoodskych štúdií s obrovským rozpočtom. Postapokalyptická budúcnosť zasadená do nepoškvrnenej prírody Severného Írska si ten low budget priam pýtala, nemusela pritom vôbec vysvetľovať, čo spôsobilo apokalypsu a aj tak to dokázalo diváka na celých 104 minút pripútať k obrazovke. Naturálne vyobrazenie každodenných činností osamoteného Martina McCanna ako "preživšieho", žijúceho samého pre seba, sa ničoho nebojí. Divákovi možno ukáže aj to, čo by vidieť nechcel, no do storytellingu isté scény skvele pasujú. Jeho "pokoj" na samote u lesa naruší až príchod Milje a Catheryn, ktorý vnesie do jeho života ešte väčšiu neistotu a medzi trojicu, ktorá spolu začne žiť každodennú nedôveru a podozrenie. Nečudo, keď každému z nich ide o prežitie. Milja, ktorú stvárnila mladá a ambiciózna Mia Goth, a ktorú podľa mňa čaká v budúcnosti sľubná kariéra, sa s "preživším" zbližuje viac a viac. Zisťuje, že pôvodný plán zbaviť sa ho čo najrýchlejšie nebude riešením a preto sa rozhodne konať inak, čo má nakoniec možno ešte fatálnejšie následky pre všetkých. A to všetko je postavené na minime dialógov postáv, aj napriek tomu, že zvuk je v tomto filme dôležitou súčasťou. Hlavne povešané plechovky v kríkoch, aby ste vedeli, že sa niekto blíži. Po Fingletonových dvoch krátkych metrážach: SLR a Magpie (ten bol akýmsi predkrmom k tomuto filmu), sa pre ňho The Survivalist javí ako veľmi dobrý odrazový mostík do budúcnosti. Ak bude pokračoval v nastolenom trende obsadzovania kvázi neznámych hercov do svojich filmov, stručných, ale jasných dialógoch a schopnosti gradácie príbehu, bude to pre diváka len a len dobre. Veď The Survivalist mu takto vyšiel - z minima dokázal vyťažiť maximum, nebál sa experimentovať s prehnaným naturálnym zobrazením postáv a ešte to aj umelecky okorenil, viď metafora so zajacom a pasťou. To bola skutočná čerešnička na torte, ktorú by ste v severoírskych lesoch po apokalypse asi nejedli.

Pohľad na vznik a budovanie českej odnože Antifašistickej akcie. Divoký začiatok 90. rokov v znamení punks/ anarchisti vs. skinheads, budovanie ideálov jednej aj druhej strany, ľavice aj pravice, po páde železnej opony a prílevu nových názorov, značiek a smerov do krajiny, kde história nedovolila podobné udalosti vtesnať do viacerých dekád ako tomu bolo napr. na Britských ostrovoch. Ľudia v Česku si za desaťročie museli superrýchlo vybudovať názor, ohraniť sa voči určitým myšlienkam, smerom a istým skupinám a nemohli dať priestor kritickému mysleniu. Po divokých 90-kach prišlo z časti k ustáleniu oboch táborov a AFA namiesto toho, aby náckom oponovala každý týždeň na demonštráciách, začala ich systematicky monitorovať a namiesto hromadných stretov, si vytipovávala jednotlivcov. V podobnom trende to pokračuje dodnes, aj keď o úspešnosti možno polemizovať. Narážam v tomto prípade na priame akcie, monitoring je stále na kvalitnej úrovni. Keďže dokument vznikol v roku 2012 nemohol sa zamerať na súčasnú utečeneckú krízu, s ktorou sa na scéne okrem starých tvári vynorili aj mnohé nové, krajne pravicovo orientované postavičky typu Konvička a spol. 161>88 je dokumentom, ktorý skôr oboznamuje verejnosť s činnosťou Antifašistickej akcie. Aj keď je "práca" AFA vyobrazená pútavo, určite by nebolo na škodu vytvoriť aj niečo, čo by išlo priamo proti postavám pravicovej scény, a kľudne nie len v Česku. Na Slovensku ich máme takisto požehnane.

Odvážny snímok, ktorý sa nebojí ukázať aké ľahké je sfanatizovať davy a vtlačiť ľuďom do hlavy myšlienky, ktoré by ich normálne možno ani nenapadli. To, čo sa na začiatku týždňa začína ako nevinný seminár o autokracii sa deň po dni mení v ideologicky zaslepenú mašinériu, valiac sa rýchlo vpred. Doslova ako die welle. Profesor Wenger, ktorý by mal študentom pomáhať skôr s rozvíjaním kritického myslenia a na seminári ich poučiť o nebezpečnosti autokracie, resp. diktatúry, rozbehol presný opak. Predtým viac-menej rozhádaní študenti sa začínajú navzájom rešpektovať, "uniformovať" a šíriť svoju propagandu pomocou nálepiek a sprejov pod rúškou tmavej noci. A to aj napriek tomu, že na začiatku týždňa by všetci boli proti niečomu takému. Ale teraz už je neskoro. Sfanatizovane idú proti každému, kto ide názorovo proti nim. Divák má pri sledovaní toho, čo sa deje pocit, že (takmer) všetci sa museli načisto zblázniť, pričom ich celý fašistický projekt dokonale vykryštalizuje pri záverečnej scéne v auditóriu. Pri počúvaní Wengerovho prejavu Vám behajú po chrbte zimomriavky, až do chvíle, keď povie, že práve tomu, čo začal, sa chcel vyhnúť. Všetci prítomní študenti majú pocit, že sa jedná o "zlý" vtip, hlavne Tim nedokáže zniesť pomyslenie na to, že je všetkému len tak koniec. Divácke zimomriavky sú späť a gradácia Timových činov spôsobí, že vami prejde mráz, šok a akési znechutenie navzájom. Rovnako tomu je aj na konci, v najsilnejšom zábere filmu, keď Wengera odvádzajú v putách, pričom ho sledujú zraky všetkých navôkol a ich pohľady značia nad jeho postavou ortieľ. Die Welle je naozaj silným snímkom, o to viac, že bol natočený v Nemecku, v krajine, kde o fašizme nechcú počuť a hanbia sa za ňho. Mal by byť odstrašujúcim príkladom toho, že akékoľvek hnutie v dnešnej dobe balancuje na tenkom ľade a ľahko môže skĺznuť do priepasti, z ktorej nieto úniku. Hlavne po morálnej stránke. Z histórie by sme o tom mali byť poučení, no je tomu naozaj tak?

Polstoročia starý pohľad na úplne odlišný západný školský systém, ktorý by sa nám mal javiť ako úplne cudzí a na vek dokumentu dnes už aj zastaralý. No ale čuduj sa svetu, pri sledovaní tohto, vraj kultového dokumentu z prostredia philadelphskej strednej školy som až tak veľa rozdielov nevidel. Dokonca aj po päťdesiatich rokoch a v úplne inom zavedenom školskom systéme vystupujú do popredia rovnaké, alebo prinajmenšom podobné témy ako na Northeast High School, rovnako ako žiacke pohľady na vzdelanie a budúcnosť či vyobrazenie vzťahu študent-učiteľ. Zaujímavo sa pozeralo aj na zábery, na ktorých väčšina žiakov znudene počúvala výklad vyučujúceho, sem tam medzi sebou prehodili nejaké to slovo alebo pozreli na hodinky. To bolo všetko, čo mohli na hodine robiť, narozdiel od dnešnej doby, keď má pri sebe každý smartphone a na sieti je 24/7. Na týchto záberoch bolo krásne vidieť rozdielne kontrasty rozdielnych generácií oddelených dobou "len" 50 rokov. Veď v ponímaní času to nie je nič, a pritom sa toho tak veľa zmenilo. Jediné, čo sa na strednej škole pravdepodobne nikde na svete nezmení budú študenti - každý z nich je svojim spôsobom jedinečný a pritom sú si všetci tak veľmi podobní. A je jedno, či sú to študenti v roku 1968 v USA alebo v roku 2016 na Slovensku. A možno to je práve to, čo chce High School divákovi povedať.

Stephen Fingleton sa v tejto dramatickej krátkej metráži nebál experimentovať s témou, o ktorej toho zas tak veľa natočeného nebolo - s voyerizmom. Nevšednú záľubu hlavného hrdinu stavia proti morálnemu dilematu, keď sa na stránkach, ktoré navštevuje začnú objavovať snímky jeho dcéry. Dá si prácu s tým, aby zistil, kto je záhadný uploader obrázkov, aby ho vypatrál a aby na konci zistil, kto to vlastne bol a akú úlohu zohrával v živote jeho dcéry. Slušná krátka metráž, 3 + 1 hviezda za vyobrazenie postavy Liama Cunninghama a jej záverečnú metamorfózu.

Do filmu som sa pustil s tým, že dráma s Ellen Page nemôže byť zlá. A zlé to nebolo, len som absolútne nepochopil, čo sa nám týmito zloženými fragmentami snažil Bruce McDonald povedať. Vážne, celú dobu, celých 80 minút stopáže filmu som sa snažil nájsť nejaký "záchytný bod", ktorý by dával ako tak zmysel. Jediné dve také pasáže sme mohli nájsť na začiatku a na konci, týkajúce sa Traceynho brata. Všetko medzi tým bolo akési, akési ... neviem preto ani nájsť správne pomenovanie. Prinajmenšom zvláštne, depresívne vyzerajúce a úlomkovito nedávajúce žiaden zmysel. Prišlo mi to ako určené pre ľudí, ktorí fičia na tvrdých drogách. Jediní oni by v tom vďaka drogovému opojeniu možno našli nejaký zmysel. Každopádne mám z toho celého zmiešané pocity. Na jednu stranu potešila the best actress of our generation, Ellen Page ako Fourty Below Zerowitz, ktorej skutočne nerobí problém vžiť sa do akejkoľvek role a na plátne vždy podá bravúrny výkon. Na druhej strane mi nesadol zvláštny storytelling (aj keď myšlienky o deťoch, ktoré sa stanú koňmi a o mŕtvom dievčati, z ktorého vznikne med, boli prinajmenšom na zamyslenie), sorta vyobrazených postáv a ani experimentovanie s viac zábermi naraz. Človek nevedel na čo sa sústrediť a pozeralo sa na to dosť chaoticky, možno tak chaoticky ako na videoklip Seven Nation Army od The White Stripes. Ale to už som sa nechal trošku uniesť. The Tracey Fragments by aj mohol byť zaujímavým psychologicko-dramatickým snímkom, keby vyriešil inak dobre myslený storytelling a zábery vyobrazoval klasickým spôsobom. Takto je jediným pozitívom na filme Ellen.

Už predtým, než som si pustil film, som vedel, že ma žiaden filmový zázrak nečaká. Nemal som o snímku žiadne ilúzie a urobil som dobre, pretože na konci by som bol pravdepodobne sklamaný. Takto som ho videl aspoň bez negatívnych emócií. Ale postupne. Už začiatok naznačil, že celý dej bude plynúť veľmi rýchlo - hlavný hrdina Leo Davidson sa akousi časovou búrkou dostane 600 rokov dopredu na planétu obsadenú vyvinutými primátmi. Tie, ako neskôr zistí, pochádzajú z jeho materskej lode, ktorá tu stroskotala. V lodných denníkoch bolo povedané, že sa primáty zdokonalili po mentálnej stránke až tak, aby prevzali vládu (čo je samozrejme hlúposť, za 600 rokov by u žiadneho druhu nemohol nastať taký evolučný posun ... ale dobre, bol to film). Dej, ktorý sa odohráva na planéte opíc, je podobne ako úvod, akýsi stiesnený a má rýchly spád, pričom sa divákovi ani tak veľmi nesnaží vysvetliť celú pointu filmu, ktorú odstrkuje na druhú koľaj. Človek sa ani nenazdá a je tu záver, kedy ľudia z kmeňov porážajú armádu opíc, Leo opraví svoj koráb, pobozká opicu, dovolí orangutanovi predávať malým deťom aspirin, pobozká ľudskú ženu a odlieta späť v čase na materskú loď. Pri spätnej ceste zamotanou časovou búrkou si prv myslí, že sa dostal tam, kam chcel, no keď pristane na Zemi, zisťuje desivú pravdu a prichádza (aspoň pre mňa) najlepšia scéna z celého filmu. Leo zisťuje, že z opičieho vesmíru sa nedostal a pri pohľade na majestátne vyzerajúceho šimpanzieho Lincolna musí aj divákovi prebehnúť mráz po chrbte. Planet of the Apes rozhodne nemožno považovať za žiaden skvost na nebi sci-fi filmov, a úprimne si myslím, že keď aj tento snímok nikdy neuvidíte, o nič zásadné neprídete. Ja som bol na jeho konci aj celkom spokojný, že skončil a povedal som si, že som si mohol pustiť niečo iné. Čo už. Tento jednorázový výlet na planétu opíc máme za sebou, letíme domov.

Alternatívne poňatie histórie 2. svetovej vojny je v Tarantinovom podaní kúskom, ktorý určite stojí za to si pozrieť. Idea filmu postavená na nenávisti voči nacistom sa musí páčiť každému normálne zmýšľajúcemu človeku, a partia Nazi Hunters okolo Alda Raine-a so skvelým prízvukom, je sama o sebe sympatická viac než dosť. Svojim akčným a pritom tichým vystupovaním na okupovanom území sa stanú synonymom strachu medzi nemeckou vojnovou "elitou" (úvodzovky preto, lebo sa za elitu vôbec nedajú považovať), až sa im jedného dňa naskytne príležitosť všetko skončiť na jednom mieste. Na mieste, ktoré vedie osoba, ktorá nenávidí náckov rovnako ako ich nenávidia Basterds. Jeden plán, jedno kino, horľavý film, výbušniny a 350 mŕtvych náckov na čele s tými najvyššími. Tarantino neponechal nič na náhodu, a napriek tomu, že toto bol prvý film, ktorý som od neho videl (áno, to je pravda), tak som vedel, že sa v jeho filmov objavuje množstvo krvi a jeho zvláštna úchylka na nohy. Ani v jednom nesklamal. A koniec koncov nesklamal vo filme v ničom. Námet skvelý, spracovanie a hudba takisto. Z postáv musím vyzdvihnúť najmä Hansa Landu, pretože tak hnusnú, odpornú, slizkú a podlú postavu som vo filme už dlho nevidel, a vždy keď sa objavil na scéne, človek k nemu cítil stále väčší odpor a averziu. A filmu nechýbali dokonca ani skvelo umiestnené humorné pasáže, napr. keď sa spomínaný Landa stretáva s Rainom, Donowitzom a Ulmerom alias Gorlomim, Margheritim a DeCocom a spustí na nich svoju taliančinu, ktorú akosi nikto nečakal. Pri tejto scéne som sa naozaj bavil, rovnako ako bavil celý film, ktorý si zaslúži 4 hviezdičky. K dokonalosti tomu predsa len ešte niečo chýbalo. Možno nabudúce Quentin.

Záznamy koncertov sú sami o sebe skvelé. Ak sa jedná o metalový koncert, je to ešte lepšie. A ak sa jedná o metalový koncert kapely ako je System Of A Down, je hudobný zážitok vysoký a atmosféru živého vystúpenia možno cítiť aj cez obrazovku, na ktorej koncert sledujete. Serj Tankian a zvyšok jeho arménsko-amerického zoskupenia napeckovali koncert na nemeckom Rock 'n' Heim Festivale svojimi najväčšími hitmi ako napr. B.Y.O.B., Toxicity a nechýbala ani kultová skladba kapely, Chop Suey!. Naživo skvelo znela aj Lost In Hollywood. Tlieskam, a ako mnoho ľudí dúfam, že SOAD prídu v budúcnosti s nejakou tou novou doskou. Keep spinnin´ round and round, keep spinnin´ round and round, keep spinnin´ round and round.