GTS_PUNK

Quentin Tarantino síce patrí medzi svetovo najuznávanejších režisérov, ale kvalita niektorých jeho filmov je minimálne sporná. Platí to aj v prípade tejto snímky z roku 1992, ktorá sa príbehovo zameriava na skupinku zlodejov, ktorým nevyjde plánovaná lúpež, pričom medzi nimi následne začne rásť paranoja z možnej zrady. Veľká väčšina deja necelých sto minút trvajúceho filmu sa odohráva v sklade a veľký dôraz je kladený na používanie slova "fuck". Ani jedna z týchto vecí by nebola problémom v prípade, ak by príbeh Tarantinovho filmu dokázal diváka zaujať. Najväčším problémom snímky je totiž jeho nezaujímavo napísaný príbeh, ktorý - nech sa divák akokoľvek snaží nájsť na ňom niečo dobré - jednoducho nudí. "Stará dobrá" nuda sa v tomto prípade stáva ikonickejšou rýchlejšie než čiernobielo ladené oblečenie hlavných protagonistov. Možno povedať, že v princípe nie je na Tarantinovom filme nič zlé. Zároveň je na ňom však zlá väčšina vecí, pretože príbeh bol, je a vždy bude alfou a omegou kinematografie. A ak príbeh diváka nezaujme, je veľmi ťažké inými prostriedkami chýbajúcu kvalitu kompenzovať. Aká iná kvalita sa ponúka v tomto prípade? Dá sa povedať, že takmer žiadna. Jediným plusom, ktorý ako tak zachraňuje celé dielo, je kvalitné herecké obsadenie. Ani to však výraznejším spôsobom nenadchýna, ťaží skôr zo zvučne znejúcich mien. Reservoir Dogs je filmom, ktorý z technického hľadiska zle natočený rozhodne nie je. Ubližuje mu však skutočnosť, že jeho príbeh je prosto nezaujímavý. Na tomto fakte všetko stojí a všetko padá. Nič ďalšie o tomto počine povedať nemožno. Snáď pred ním len vyvarovať tých, ktorí ho ešte nemali možnosť vidieť. Quentin Tarantino je špecifický režisér a jeho tvorba nepasuje každému. A nie zrovna pre možno nadužívané násilie - tak typický znak jeho filmov.

Eastern Championship Wrestling, neskôr známejší ako Extreme Championship Wrestling, je značkou, ktorá sa nezmazateľnými písmenami zapísala do histórie svetového wrestlingu. Dokument Jeremyho Borasha z roku 2005 je vystavaný predovšetkým na rozhovoroch s mnohými známymi tvárami, ktoré boli súčasťou ECW, pričom film ako taký predstavuje prierez naprieč tými najdôležitejšími momentami tejto spoločnosti. Víťazstvá, pády aj kontroverzie. Borashov počin sa nevyhýba ani rozporuplným témam a vo viacerých prípadoch ponúka na tú ktorú skutočnosť rozdielne pohľady zainteresovaných protagonistov. Wrestling bol odjakživa biznisom, v ktorom sa možno viac než kdekoľvek inde pálili mosty, a práve tu to veľmi dobre vidieť. Dokument ponúka určite viac pozitív než negatív, ale aj napriek tomu má viacero nedostatkov. Zaradiť k nim možno pomerne malé množstvo dobových videozáberov z ECW (snímka prevažne využíva najmä fotografie) a absenciu viacerých wrestlingových mien, ktoré sú z ECW neodmysliteľne späté. S ohľadom na rok vzniku a dobové skutočnosti je však pochopiteľné, prečo tomu tak v oboch prípadoch je. Forever Hardcore: The Documentary je však v konečnom dôsledku zaujímavou dvojhodinovou záležitosťou, ktorá prenáša diváka (nielen) do 2300 Areny vo Philadelphii a vťahuje ho priamo do stredu divokého diania, ktorým najmä v druhej polovici deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo EC F'N W.

Film režiséra Petra Liechtiho, vychádzajúci z krátkej novely japonského spisovateľa Masahika Shimadu, je prerozprávaním zápiskov z posledných dní života mŕtveho muža. Mŕtveho muža, ktorého meno sa divák nedozvie. Mŕtveho muža, ktorý sa rozhodol vyhladovať na smrť uprostred lesa. Liechtiho snímka je vo svojej podstate denníkom, ktorý vizuálne dopĺňajú obrazy prírody, pozostávajúce prevažne zo záberov lesa a hmyzu, ktorý ho obýva, v spojitosti s retrospektívnymi snovými výjavmi už mŕtveho protagonistu. Jeho hlas, vychádzajúci skrz písmo z napísaných denníkových záznamov, neobjasňuje, prečo sa muž rozhodol spáchať samovraždu vyhladovaním. Približuje však jeho posledné dni so všetkým tým, čo počas nich prežíval. Film režiséra Liechtiho toho neponúka veľa na hodnotenie. Prakticky totiž ide o zmes pospájaných záberov, ktoré stoja na literárnej predlohe Masahika Shimadu. Bez nej by v konečnom dôsledku mali iba malú, ba takmer žiadnu výpovednú hodnotu. Natočené nie sú zle, ale nakoniec je to predsa len Shimadova novela, ktorá diváka z celého filmu zaujme zo všetkého najviac. Vyžaruje z nej totiž typicky japonský filozofický pohľad na život a na smrť, ktorý núti diváka/čitateľa zamyslieť sa. The Sound of Insects: Record of a Mummy je pomerne jedinečným kúskom, snažiacim sa do istej miery sugestívnou formou rozpovedať príbeh mŕtveho muža. Predloha vynikajúca, praktická realizácia priemerná, ale v každom prípade pútavá.

Dvanásťdielne anime štúdia Passione z roku 2019 prenáša diváka do prostredia prvého ročníka dievčenskej strednej školy. Prostredníctvom charakterovo jedinečných postáv, z ktorých každá má svoje špecifiká, rozpovedá seriál odľahčený a na situačnom humore založený príbeh. Jednotlivé epizódy sa z veľkej časti zameriavajú vždy na jednu konkrétnu postavu, ktorú prostredníctvom deja divákovi približujú a umožňujú mu bližšie ju spoznať. Postavy a interakcie medzi nimi sú alfou a omegou celého anime. Spolužiačky z prvého ročníka (a viacero vedľajších postáv) sú odlišné a svojské, ale v rámci príbehu vytvárajú perfektne fungujúci celok, ktorý poháňa stále prítomný humor. Napriek tomu, že humor v tomto prípade nie je zrovna inteligentný a v niektorých scénach môže pôsobiť repetitívne, dôležité je, že funguje, a diváka baví. Miestami sa v seriáli vyskytuje aj dospelo ladený humor a prvky ecchi (ehm-ehm, Lily Someya, ehm-ehm). Animácia v tomto prípade nijak zvlášť nevyniká nad priemerom, ale dobre sa na ňu pozerá, pričom dokáže adekvátne pracovať s viacerými štýlmi a obstojne vykresliť aj často bizarné emócie či grimasy jednotlivých postáv. Joshikousei no Mudazukai je z veľkej časti bláznivá a oddychová anime záležitosť, pri ktorej môže divák takpovediac "vypnúť". Partia stredoškoláčok, učiteľ "Waseda" a ďalšie postavy si ho však zároveň dokážu veľmi rýchlo získať a stále prítomným humorom baviť.

Dráma režiséra Kar-wai Wonga z roku 1990 prenáša svojím príbehom diváka do Hongkongu šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Hlavnými protagonistami príbehu sú muži a ženy, pričom Wong vo filme kladie dôraz na zachytenie komplikovaných vzťahov, ktoré medzi nimi existujú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že snímka vďaka svojmu námetu príliš nevyčnieva z radu a stráca sa na poli tisícov tematicky podobných filmov. Ak by v nej išlo vyložene iba o zachytenie komplikovanosti vzťahov medzi mužmi a ženami, potom by bolo možné o filme takýmto spôsobom naozaj hovoriť. Režisérovi Wongovi sa však darí aj zdanlivo stereotypný príbeh v tomto prípade premeniť na pozoruhodný počin, ktorý však nie je výnimočný pre príbeh ako taký. Silnou stránkou tohto diela je totiž najmä jeho atmosféra. Hongkongská výprava šesťdesiatych rokov zasadená do prevažne nočných a daždivých podmienok si dokáže diváka veľmi rýchlo získať. Vťahuje ho priamo do stredu diania a sťaby neviditeľnému duchovi, ktorý sa nachádza s protagonistami v jednej miestnosti, mu umožňuje sledovať od začiatku k neúspechu predurčený vývoj vzťahov medzi nimi. Z Wongovho filmu zároveň cítiť dusno - a to vďaka interakciám medzi postavami, ktoré v ňom vystupujú, ale aj pre takmer stále prítomný dážď v jednotlivých scénach. Vyniknúť celkovo skvelej atmosfére, ktorá vzniká kombináciou spomenutých faktorov, pomáha takisto aj pomaly pôsobiace príbehové rozprávanie. Zatiaľ čo pri iných filmoch by práve táto pomalosť mohla byť vnímaná ako negatívum, v tomto prípade snímke pomáha, pričom pocitovo ako keby predlžovala jej celkovú minutáž. Spomedzi hereckého obsadenia dokážu najväčšmi zaujať Carina Lau, Maggie Cheung alebo Andy Lau. Ah Fei jing juen by mohol byť nevýraznou drámou o mužoch a ženách. Vďaka kombinácii skvelej atmosféry a výpravy je však snímka režiséra Kar-wai Wonga kvalitným dielom, ktoré sleduje neschopnosť a nešťastie ľudí nájsť vytúžené miesto nielen vo vzťahoch, ale aj vo svete ako takom. Hongkongská dráma pôsobí na širokom filmovom poli veľmi nenápadným dojmom, ale určite stojí za to ju vidieť. A vy ste čo robili minulý rok 16. apríla o tretej popoludní?

Majisuka Gakuen 2 - dvanásťdielny televízny seriál z produkcie TV Tokyo z roku 2011 - príbehovo priamo nadväzuje na o rok starší seriál Majisuka Gakuen, odohrávajúci sa na dievčenskej strednej škole s rovnakým názvom, ktorú navštevujú mladé delikventky. Osobné spory a boj jednotlivých frakcií o moc nad školou musia ísť bokom, pretože susedná škola Yabakune, ku ktorej sa pridala aj niekdajšia študentka Majisuka Gakuen Shibuya (Tomomi Itano), im vyhlásila vojnu s cieľom poraziť "hlavu" Majisuka Gakuen Atsuko (Atsuko Maeda). Seriálové pokračovanie akčno-komediálnej drámy sa ako celok nesie v zaujímavejšom poňatí než jeho predchodca, pričom väčší priestor tentokrát dostávajú nové, respektíve predtým viac-menej vedľajšie postavy. Prím v rámci príbehu v tomto prípade zohrávajú predovšetkým vynikajúca "myška" Nezumi (Mayu Watanabe), zaujímavá Center (Jurina Matsui) alebo už spomenutá Shibuya. Spomedzi veľkého množstva dievčenských idolov zo skupiny AKB48 (a ďalších "48" zoskupení) dokážu zaujať tiež stále šialená Gekikara (Rena Matsui) či Dance (Kumi Yagami). V porovnaní so seriálovým prequelom možno v tomto prípade jasne vidieť úbytok akčných (bojových) scén a väčší dôraz na zobrazenie vzťahov medzi jednotlivými postavami. Seriálu ako takému to však prospieva a v konečnom dôsledku robí príbeh oveľa zaujímavejším, keďže divák má možnosť vidieť najrôznejšie zrady, intrigy a viac či menej pevné spojenectvá. Majisuka Gakuen 2 pôsobí lepšie prakticky takmer vo všetkom, čo ponúka. Najvýraznejšou črtou je zaujímavejší a na postavy viac kladúc dôraz zameraný príbeh. Veľmi dobré je aj príbehové prepojenie s prequelom - či už priamou dejovou nadväznosťou alebo zapojením "odpromovaných" protagonistiek do deja. Herectvo dievčenských idolov, ktoré zostávajú najväčším lákadlom, prečo si seriál vôbec pozrieť, sa zlepšilo, pôsobí vyzretejšie, a dievčatá dokážu lepšie "predať" postavy, ktoré stvárňujú. Za jednu zo slabín, ak chceme nejakú silou-mocou nájsť, možno považovať však stále energický a skvelý opening "Yankee Soul".

Dokument Marca Aurèla Vecchiona z roku 2008 približuje pohľad na históriu antifašistických skupín vo francúzskom Paríži v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Predovšetkým prostredníctvom rozhovorov s členmi viacerých vtedy aktívnych skupín osvetľuje ich filozofiu a konanie, ktoré bolo namierené voči neonacistom a krajnej pravici. Prakticky celý film je vystavaný týmto spôsobom, pričom v krátkosti približuje aj historický kontext hnutia skinheads, ktoré sa postupne ideologicky rozdelilo, či obojstranný vplyv dobovej hudby - teda vplyv hudby na hnutie a naopak. Dokument takisto dopĺňajú viaceré autentické videá a fotografie z obdobia, ktorému sa film venuje. Ťažko však presne určiť, čo si má divák z tohto diela vlastne odniesť. Sympatie k protagonistom, ktorí sa v ňom objavujú? Odpor voči krajne pravicovému zmýšľaniu? Alebo niečo úplne iné? Antifa: Chasseurs de skins neponúka zrovna modelový príklad správania - a to ani na jednej zo zobrazených strán. Vecchionov film je najlepšie vnímať ako kvalitatívne priemerný dokument, ktorý však slúži ako relatívne zaujímavá historicko-politicko-subkultúrna sonda z prostredia parížskych ulíc v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Z filmu Juraja Jakubiska, ktorého dokončenie trvalo dvadsať rokov, je jasne čitateľné, že odkazuje na socialistické zriadenie v Československu, ako aj na udalosti novembra 1989, teda Nežnej revolúcie, ktoré stavia proti sebe. To je zároveň však to jediné, čo sa dá z tohto Jakubiskovho diela vyčítať. Príbeh je totiž realizovaný formou prazvláštneho podobenstva s množstvom najrôznejších navzájom sa prelínajúcich motívov, ktoré v jednotlivých scénach tvoria často až nezmyselne pôsobiaci paškvil. A to nielen po obsahovej stránke, pretože film trpí aj po stránke technickej. Predovšetkým na jeho začiatku sú výrazne citeľné chaotická kamera a strih. Scény sa rýchlo a nezmyselne menia, čo vedie k tomu, že divák takmer nemá šancu zorientovať sa a uvedomiť si, čo sa vlastne príbeh snaží povedať. Napriek tomu, že neskôr sa kamera aj strih viac-menej "upokoja", príbeh väčší zmysel nedáva. Režisér jakubisko tu spája zdanlivý výsmech socialistickému zriadeniu s cirkevnými motívmi, ktoré sú reflektované prostredníctvom zvláštnych obrazov a skrz ešte zvláštnejšie postavy a dialógy. Keď už je reč o dialógoch - keďže vo filme vystupujú aj talianski herci, bola finálna verzia predabovaná do slovenčiny. A výsledok? Absolútne otrasný. Zlá synchronizácia ešte viac znižuje už tak dosť nízku kvalitu celej snímky. Miestami až do takmer nepozerateľnej podoby. Dovidenia v pekle, priatelia je výrazným zosobnením filmového pekla s tradičným Jakubiskovým rukopisom. Technicky zle zvládnutý a obsahovo zle a bizarne podaný film prakticky nemá divákovi čo ponúknuť. V náznakoch síce sú citeľné snahy toho, čo chce snímka povedať, ale v konečnom dôsledku sa aj tie strácajú v množstve čudesných obrazov. Jedinou svetlou stránkou tejto - našťastie - relatívne krátkej snímky je pôvabná Olga Schoberová. Pre nikoho iné a nič ďalšie sa tento film neoplatí pozerať.

Dokumentov, ktoré priamo zvnútra zobrazujú bizarnosť a zvrátenosť severokórejského režimu nie je mnoho. Spomedzi relatívne malého výberu však patrí dielo režiséra Madsa Brüggera k tým zaujímavejším. V spolupráci so svojimi dvoma dánsko-kórejskými kolegami prichádza do najizolovanejšej krajiny na svete, aby za účelom "kultúrnej výmeny" v skutočnosti odhalil pravú tvár tamojšej diktatúry. Dokumentárny film, ktorý je na jednu stranu miestami skutočne vtipný (robenie si srandy zo štátneho zriadenia v dánčine, darček pre lídra Kim Čong-ila v podobe lopaty na pizzu, "tá žena ma chce znásilniť"), je na druhú stranu v mnohom znepokojujúci. Divák má možnosť vidieť, ako sa režim snaží ukázať iba to "najlepšie", ako tamojší režisér, ktorý možno ani režisérom vôbec nie je, kompletne mení vystúpenie komediantov na bizarnú ideologickú frašku, či aké "herecké schopnosti" má sprievodkyňa, ktorá musí skupinu všade sprevádzať. Práve pani Pak je vo viacerých scénach tým najviac znepokojujúcim elementom, ktorý dokument zachytáva. Obzvlášť potom, keď o Jacobovi Nossellovi rozpráva ako o vlastnom synovi. Det Røde Kapel ukazuje, že humorom možno zasiahnuť aj tie najcitlivejšie miesta brutálnych diktátorských režimov. Trojici Brügger, Nossell a Jørgensen sa darí ponúknuť divákovi bizarno-desivý pohľad zvnútra bizarno-desivej krajiny, ktorej obyvatelia sú ideologicky indoktrinovanými rukojemníkmi veľkého vodcu.

Skutočný príbeh českého spisovateľa Josefa Formánka prenesený na filmové plátno. Pod režisérskou taktovkou Dana Sváteka uzrela v roku 2018 svetlo sveta snímka, ktorá sa venuje problematike alkoholizmu a neľahkého boja proti nemu. Diváka spoločne s hlavnou postavou Josefa (David Švehlík) prenáša do protialkoholickej liečebne, kde sa pred ním zjavuje spleť pohnutých ľudských osudov, ktoré spája práve závislosť na alkohole. Najvýraznejšou črtou Svátkovho filmu sú jednoznačne postavy, pretože práve na nich a ich vzájomnej tragickej prepojenosti celý príbeh stavia. Napriek tomu, že každý z protagonistov je jedinečnou individualitou, deštruktívny vplyv alkoholu ovplyvnil každého rovnako. Podobnosť s o tridsať rokov starším filmom Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí nie je nijak zvlášť veľká, aj keď sa obe snímky venujú prakticky identickej téme. Popri postavách Svátkovo dielo dokáže zaujať aj vnútornými monológmi, respektíve akýmisi zamysleniami sa hlavného protagonistu, ktorými sa vyrovnáva so svojím alkoholizmom a vníma, ako tento neduh ovplyvňuje ostatných ľudí. A to nielen tých, ktorí sa spolu s ním liečia, ale takisto aj ich rodiny, vrátane tej jeho. Práve rozpad rodinných väzieb a strata najbližších takisto patrí k výrazným črtám tohto filmu. Otázne je, do akej miery je snímka niečím viac než len obyčajným poukázaním na viac či menej úspešný boj človeka s alkoholizmom. Zrejme nie veľmi. Paradoxne to však postačuje, aby dokázala diváka adekvátnym spôsobom zaujať. Úsměvy smutných mužů nepotrebujú prehnane moralizovať a hovoriť, aký je alkohol škodlivý a deštruktívny. Stačí, keď to prostredníctvom zaujímavo napísaných (a zo skutočného predobrazu vychádzajúcich) postáv dostatočne ukážu. Kombinácia drámy a komédie v praxi funguje, pričom vytvára odstrašujúci príklad reality mnohých tých, ktorí sa liečia zo závislosti na alkohole.