GTS_PUNK

Lucy (Sarah Jessica Parker) a Joe (Eric Schaeffer) uzatvorili dohodu, že ak do dňa, kedy Lucy oslávi tridsiatku, nebudú mať stálych partnerov, skočia spolu z Brooklynského mosta. Jednoduchá zápletka jednoduchého príbehu jednoduchého filmu z roku 1996 je typickým zástupcom romantických komédií končiacich sa predvídateľným happy endom. Zapodievať sa snímkou bližšie a "rozpitvávať" jej príbeh nemá veľký zmysel, keďže prvá veta dokonale vystihuje celý dej, ktorého vyvrcholenie si možno ľahko domyslieť. Na diváka v prípade počinu, ktorý Eric Schaeffer, inak pravdepodobne jedna z najmenej výrazných tvárí histórie svetovej kinematografie, aj režíroval, nečaká žiadne výrazné prekvapenie. Romantika a humor. Nič viac. Respektíve "humor". Ale to závisí od toho, kto má aké vysoké (či skôr nízke) nároky. Herecky obstojné predovšetkým zo strany Sarah Jessicy Parker a celkom aj Bena Stillera. Na Elle Macpherson sa zase z princípu dobre pozerá. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v jednej zo svojich prvých rolí tu vystupuje mladá Scarlett Johansson. If Lucy Fell je klasickým príkladom what you see is what you get romantických komédií. Do maximálnej možnej miery ide o oddychovú záležitosť, ktorá však prekvapivo neurazí. Priemerný počin navyše dokáže osloviť skvelým alternatívnym rockovým soundtrackom v podaní skupiny Marry Me Jane, ktorý dokonale pasuje k newyorskej výprave, z ktorej doslova srší atmosféra deväťdesiatych rokov v tom najautentickejšom podaní.

Snímku režiséra Daiga Matsuiho z roku 2015 je možné zaradiť do kategórie coming of age filmov. Dramaticko-komediálne road movie sleduje štvoricu japonských stredoškoláčok, ktoré za svojou obľúbenou hudobnou skupinou CreepHyp vyrážajú na bicykloch do ďalekého Tokia. Matsuiho filmu nechýba nápad, aj keď samotný koncept road movie bol už tisíc a jedenkrát v rôznych podobách zrecyklovaný. Ako sa však postupne rozvíja jeho príbeh, ukazuje sa, že zobrazenie cesty na bicykloch nie je také zaujímavé, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Snímka síce ponúka viacero dobrých scén, dôraz však predovšetkým kladie na prácu s postavami. To by samo osebe nemusel byť problém. Práve naopak, ak by film pracoval s postavami dobre, mohlo by ísť o veľké plus. Matsuiho snímka to však až tak dobre nerobí. Divák síce vidí jasnú a citeľnú prácu s postavami, ktoré sa naprieč príbehom vyvíjajú, ale zároveň čoraz viac zisťuje, že ho v konečnom dôsledku až toľko nezaujímajú. A to nie je dobré. Postupne preto viac-menej stratí záujem aj o už spomenutý príbeh ako taký. S filmom ako celkom to však až  také tragické ale nie je. Pozitívami, ktoré v ňom možno nájsť, sú práca s kamerou - ako ručnou, tak aj "klasickou", výprava naprieč viacerými mestami a miestami Japonska, a takisto hudba. Watashitachi no Haa Haa je kvalitatívne rozporuplnou snímkou. Divák by sa na Matsuiho dielo aj chcel pozerať optikou kvalitnejšieho filmu, ale pre vyššie uvedené dôvody mu to samotná snímka nedovoľuje. A to je škoda, pretože nakoniec tak pôsobí iba ako premárnená príležitosť.

Osemdielny dokumentárny seriál britskej televíznej stanice Channel 5 z roku 2016 o fungovaní kolosálneho systému, ktorým je londýnske metro, je podobným počinom ako o štyri roky starší seriál BBC The Tube. Možno aj preto, že za ním stoja rovnakí tvorcovia zo spoločnosti Blast! Films. Dá sa povedať, že obsahovo ide o novšie, ale tematicky takmer identické dielo, čo možno najlepšie vidieť na obsahovej stránke jednotlivých epizód. Aj napriek tomu ide v každom prípade o zaujímavé dielo, ktoré divákovi približuje komplexný dopravný systém, ktorým londýnske metro je, a v ktorom do seba musí všetko perfektne zapadať. Ak sa tak nedeje, môže celý systém veľmi rýchlo skolabovať. Jednotlivé epizódy podrobne približujú prácu vodičov vlakov, vedúcich jednotlivých staníc, stavbárov, opravárov, upratovačov, revízorov a všetkých tých, ktorí udržiavajú jeden z najväčších dopravných systémov sveta v pohybe 24 hodín denne, sedem dní v týždni, 365 dní v roku. Seriálu rozhodne nechýba dynamika a akčný strih, ktorý má navodzovať pocit neustáleho pohybu, ale v porovnaní s The Tube divák pociťuje akčnosť o čosi menej. Zároveň zo seriálu cítiť menšiu autenticitu a väčší scenáristický zásah s dopredu naplánovanými situáciami. Najautentickejší je seriál pri záberoch s opitými cestujúcimi, ktorých je tu požehnane. The Tube: Going Underground síce v konečnom dôsledku pôsobí o trochu slabšie, než jeho staršia "kópia", ale aj napriek tomu ponúka zaujímavý pohľad na pozoruhodné fungovanie londýnskeho metra.

Slovami Jaroslava Dušeka vo filme Pupendo: „Onanoval každý, a kdo říká, že ne, ten to dělá dodnes.“ Film režisérky Karen Maine z roku 2019 nadväzuje na o dva roky starší krátkometrážny počin s rovnakým názvom. Dejovo rozširuje príbeh o katolíckej stredoškoláčke Alice (Natalia Dyer), ktorá sa zoznamuje so sexualitou všade navôkol, čo pre ňu predstavuje doposiaľ úplne neznámy svet. Ak v prípade krátkej metráže uvádzame, že by si mohla trúfnuť aj na väčšiu minutáž, mýlime sa, keďže väčšia minutáž v praxi dokazuje, že krátka metráž je v tomto prípade nanajvýš postačujúca. Zhruba osemdesiatminútový počin režisérky Maine totiž nielen pôsobí, ale aj je béčkovým kúskom, ktorý viac než nezávisle pôsobí do veľkej miery skôr lacno. Príbehovo ide o netypické coming of age dielo, ktoré si všíma život tínedžerov a nepriamo kritizuje pokrytectvo cirkvi. Čo chce film povedať, je jasné a čitateľné. Bohužiaľ, robí to spôsobom, ktorý diváka nebaví. Snímke sa nedarí "predať" svoju komediálnu ani dramatickú stránku, čoho výsledkom je, že v konečnom dôsledku pôsobí veľmi plocho až nevýrazne. Herecky snímku "ťahajú" predovšetkým mladí hereckí protagonisti, spomedzi ktorých je najvýraznejšou práve Natalia Dyer. Teraz už možno povedať, že Yes, God, Yes vyznieva lepšie ako krátka metráž. V podobe celovečerného filmu veľmi nefunguje, ale najmä natoľko nebaví. Jeho ústredná myšlienka je fajn a nechýba jej nápad, ale napriek tomu nemá silu celé dielo až natoľko kvalitatívne pozdvihnúť.

Historická snímka režiséra Jeana-Françoisa Richeta z roku 2018 je príbehom zo života Françoisa Vidocqa (Vincent Cassel), ktorý sa na začiatku devätnásteho storočia v napoleonskom Paríži zmení z notoricky známeho zločinca na služobníka zákona, loviaceho v uliciach nebezpečné indivíduá. Dá sa povedať, že Richetov film je v podstate akčnou kriminálkou v historickom šate. A to je jeho najsilnejšou aj najslabšou stránkou zároveň. Spomedzi všetkého, čo dielo ponúka, paradoxne najmenej zaujme príbeh. Ten sa síce zo začiatku javí ako zaujímavý, ale postupne sa pretvára do podoby, v ktorej oň divák čoraz viac stráca záujem. Pohľad na Vidocqov život, boje znepriatelených strán ani parížske dianie jednoducho z príbehového hľadiska nedokážu dostatočným spôsobom zaujať, pôsobia plocho a nevýrazne. Čo sa však vizuálnej stránky filmu týka, tu už je reč o niečom inom. Výprava, kostýmy, celková atmosféra, ale aj fyzické stvárnenie súbojov, sú doslova tým, čo film prakticky nielen zachraňuje, ale dokonca z neho v konečnom dôsledku robí kvalitatívne priemerné dielo. Menšie výhrady možno mať voči výprave, ktorej mohli dať tvorcovia o niečo autentickejšie pôsobiacu podobu, ale aj napriek tomu je spolu s ďalšími spomenutými aspektmi prvkom, na ktorý sa dobre pozerá. Dobre sa pozerá tiež napríklad na Freyu Mavor v role Annette. Ďalší hereckí protagonisti nie sú nijak zvlášť výrazní a nevyčnievajú, predstaviteľ hlavnej postavy nevynímajúc. L'Empereur de Paris je filmom, ktorý si divák užije možno ešte viac, ak ho sleduje bez zvuku. Príbeh nie je natoľko zaujímavý a Richetovo dielo najväčšmi zaujme svojou viac než dobrou vizuálnou stránkou. Ak divák oceňuje na filmoch výpravu, kostýmy, alebo vizuál ako taký, v tom prípade sa snímku oplatí vidieť. Ak však preferuje skôr príbehovú zložku, možno nájsť aj oveľa lepšie filmové kúsky.

Dokumentárny film režiséra Petra Begányiho o majiteľoch prvého slovenského sexshopu je dielom, ktoré dokáže zaujať námetom, už menej svojím spracovaním. Vo svojej podstate ide o snímku, ktorá predstavuje sondu dovnútra rodiny, pohybujúcej sa v tomto biznise od zmeny spoločenských pomerov v Československu na konci osemdesiatych, respektíve začiatku deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Na jednu stranu sú zábery zo sveta, do ktorého bežný človek nepreniká každý deň, zaujímavé, na stranu druhú ich dopĺňajú často jednoduché a hlúpe vyjadrenia a nesprávne použité výrazy majiteľov ("ovca sýta a vlk celý"), odhaľujúce, že nie sú tými najostrejšími ceruzkami v peračníku. Okrem nich sa v Begányiho dokumente objavuje napríklad aj viac než podozrivo pôsobiaci majiteľ erotického salónu, ktorý okrem iného hovorí o tom, ako sa v deväťdesiatych rokoch dobre žilo. Možno jemu... A prečo asi, že? Zábery zo sveta sexu a erotiky sa vo filme striedajú s exkurzom do histórie slovenskej politiky s komentárom Máriusa Kopcsaya, vytvárajúc prapodivnú mozaiku života v krajine pod Tatrami. Erotic Nation ponúka na slovenské pomery jedinečný námet. To sa filmu musí nechať. Jeho spracovanie, obzvlášť zásluhou protagonistov, však na diváka pôsobí skôr nesympatickým až odpudzujúcim dojmom, čo sa v konečnom dôsledku podpisuje aj na jeho celkovej kvalite.

Dokumentárny film britskej televíznej stanice BBC z roku 2013 v krátkosti jednej hodiny stručne približuje 150-ročnú históriu londýnskeho metra, najstaršieho systému dopravy tohto druhu na svete. Divák má možnosť dozvedieť sa zaujímavé informácie o tom, ako k nápadu vytvoriť metro vôbec prišlo, ako vyzerala výstavba v polovici devätnásteho storočia, kto navrhol kultovú a svetoznámu mapu podzemného systému, či ako sa metro ďalej rozvíja a pripravuje na ešte väčší nápor cestujúcich v budúcnosti. Napriek tomu, že film neponúka extra veľký priestor, aby sa jednotlivým obsahovým bodom mohol venovať viac do hĺbky, aj základné, pútavo podané informácie adekvátne postačujú. Dokument sa z veľkej časti zakladá na rozhovoroch s ľuďmi, ktorí sú s londýnskym metrom istým spôsobom spätí. Vďaka tomu film naberá osobnejší, nielen informatívny rozmer. The Tube: An Underground History je príjemnou hodinovou jazdou naprieč 150 rokmi histórie v jednom z najvyťaženejších dopravných systémov na svete. Nijak zvlášť neohuruje ani neuráža, ale dostatočne postačuje na to, aby mal divák možnosť dozvedieť sa aj niečo nové. A ak sa tak stane, potom tento dokumentárny film spĺňa svoj účel.

Výživná, takmer tri hodiny trvajúca filmová esej o histórii kalifornského Los Angeles na filmovom plátne. Režisér Thom Andersen prostredníctvom hlasu Enckeho Kinga rozpovedá príbeh jedného mesta, jeho budov, ale predovšetkým jeho ľudí. Obzerá sa späť na atmosféru, v akej ho zachytili mnohé viac či menej známe snímky histórie, a konfrontuje jednotlivé diela so svojím osobným pohľadom. Divák sa vďaka dokumentu dozvie pomerne veľa nielen o Los Angeles ako takom, ale aj o tisíckach filmov, ktoré v ňom vznikli a v ktorých si mesto "zahralo". Je napríklad zaujímavé vidieť, na koľko rôznych spôsobov sa dá pracovať s jednou budovou, do koľkých rôznych "šiat" je možné ju odieť. Režisér Andersen sa v dokumente nedotýka iba tém ako filmy a mesto, ale do veľkej miery pracuje aj so sociálno-politicko-rasovou a tomu úzko pridruženou tematikou, vďaka čomu vytvára živé a pulzujúce komplexné dielo, ktoré sa o to viac ponáša na mesto, o ktorom rozpráva. Vzostupy aj pády, lesk jagavých svetiel aj bieda chudobných štvrtí. To všetko tvorí L.A. - na filmovom plátne aj v skutočnosti. Los Angeles Plays Itself je vyčerpávajúcim, ale v každom prípade atraktívnym a podnetným dokumentárnym filmom, ktorý dokáže osloviť nielen skalných fanúšikov histórie hollywoodskej kinematografie. Svoje si v ňom okrem filmov dokážu nájsť aj diváci, ktorí sa zaujímajú o cestovanie, architektúru či sociálnu problematiku.

Dramatický film kórejsko-japonského režiséra Sang-il Leeho z roku 2022, vychádzajúci z knižnej predlohy spisovateľky Nagiry Yuu, je príbehom predovšetkým o komplikovaných medziľudských vzťahoch. Fumi Saeki (Tori Matsuzaka), odsúdený za údajný únos, sa po pätnástich rokoch stretáva so Sarasou Kanai (Suzu Hirose), ktorú ako desaťročnú "uniesol". Poznačený minulosťou, prítomnosťou a neistou budúcnosťou sa Fumi a Sarasa snažia nájsť spôsob, ako žiť vo svete, ktorý zdanlivo v ničom nepraje ani jednému z nich. Leeho snímka, ako sme už spomenuli, pracuje s vplyvom minulosti, prítomnosti a budúcnosti na jednotlivca, ktorý - či chce alebo nechce - musí existovať v rámci širšieho ľudského spoločenstva. Zároveň sa film výrazným spôsobom dotýka tém, akými sú pedofília alebo (ne)schopnosť partnerského spolužitia. Pred diváka stavia komplikované témy v surovej podobe a necháva ho, aby si názor urobil sám. Film mu nijakým spôsobom nepodsúva, čo si má myslieť, iba necháva voľný priebeh príbehu. Na jednu stranu je isté, že dve a polhodiny trvajúce dielo sa nebojí dotýkať mimoriadne citlivých tém a ešte citlivejšie s nimi pracovať. Na stranu druhú má však divák z filmu pocit, ako keby mu chýbala väčšia údernosť. Pomalé príbehové rozprávanie bolo pravdepodobne zámerom tvorcov. V tomto prípade sa však, bohužiaľ, podpisuje pod to, že vo filme je viacero hlucho pôsobiacich miest. Napriek tomu má príbehový aspekt snímky čo povedať a nesie so sebou silné myšlienky. Čo sa hereckého obsadenia týka, nemožno mať voči nemu výhrady, rovnako však ale nemožno výraznejšie chváliť. Čo je však nutné jednoznačne pochváliť, je kamera. Viacero záberov, obzvlášť v prostredí nočného mesta, je skutočným potešením pre divácke oko, ktoré iba ťažko opísať slovami. Ak človek dokáže oceniť filmový vizuál, kamera Kyung-pyo Honga ho v istých chvíľach naozaj nadchne. Rurou no Tsuki je dielom, ktoré má na papieri potenciál dosiahnuť aj lepších kvalít. V praxi sa mu ich žiaľ nedarí dosiahnuť. Napriek tomu ale film režiséra Sang-il Leeho prináša ako dôležitý, tak na správne pochopenie neľahký príbeh o ľuďoch a ich vyrovnávaní sa so životmi, ktoré musia žiť.

Londýnske metro je jedným z najvyťaženejších dopravných systémov na svete. Šesťdielny dokumentárny seriál televíznej stanice BBC z roku 2012 divákovi umožňuje nahliadnuť do zákulisia celého fungovania tohto gigantického nielen podzemného systému, v ktorom musí byť všetko perfektne zladené a presne do seba "zapadať". Ak si niekto myslí, že metro sú iba vodiči vlakových súprav, dokument ho veľmi rýchlo vyvedie z omylu, ukazujúc, koľko rôznych povolaní celý tento systém v skutočnosti tvorí. Metro nie sú iba vodiči, ale aj dispečeri, stavbári, opravári, predavači lístkov, revízori, vedúci jednotlivých staníc, mechanici, upratovači, deratizátori a mnohí ďalší. Šestica hodinových epizód je dynamickým a skvelo natočeným mixom najrôznejších situácií, s ktorými sa možno v londýnskom metre bežne či menej bežne stretnúť. Každý, kto mal možnosť niekedy na vlastnej koži okúsiť cestovanie pod zemou v britskej metropole, vie, že obzvlášť počas rannej špičky je nápor cestujúcich enormný. Ak sa v celom "súkolí" metra pokazí čo i len jedna jediná súčiastka, môže to viesť ku kolapsu na viacerých linkách súčasne. The Tube predstavuje vynikajúci dokumentárny počin, ktorý odhaľuje zákulisie fungovania celého systému londýnskeho metra. Seriál je zaujímavý nielen svojou obsahovou stránkou, vďaka ktorej sa divák dozvie, ako konkrétne časti metra presne fungujú, ale takisto svojou výpravou, výbornou kamerou a dynamickým strihom, ktorý vytvára pocit, že všetko je stále v pohybe. Presne tak ako v londýnskom metre. Vo svete pod svetom, ktorý 24 hodín denne žije svojím vlastným životom.