Grondal

Tento film je ako puzzle. Puzzle, ktoré aj vo svojej kompletnej podobe pozostáva z viacerých výjavou, ktoré sú prepojené iba veľmi voľne. A vy máte tri hodiny na to, aby ste ho poskladali správne a celé. Úprimne, mne sa to asi nepodarilo a niekde vo vnútry cítim, že film dokáže ponúknuť viac ako som si z neho ja dokázal na prvé pozretie vziať, ale aj tak sa jednalo o silný a pohlcujúci zážitok. Masívnu stopáž som si počas sledovania takmer neuvedomil, ale v opakovanom pozretí, ktoré by si film zrejme zaslúžil, mi účinne zabráni, pretože je to film na viac ako jeden večer. V každom prípade odporúčam, možno budete pozornejší, vydojíte z tohto filmu viac ako ja a bude to u vás aj za plnú palbu.

Veľmi zaujímavé uchopenie "klasického" sci-fi/horror konceptu, ktoré sa však dusí pod režisérovými/scenáristovými ambíciami. Tajomná a mysteriózna atmosféra teda fungovala iba do okamihu, kým som si neuvedomil, že niektoré celé dejové linky sú len slepé uličky, ktoré majú byť cool pričom nemajú so samotnou zápletkou nič spoločné resp. že aspekty tajuplnej entity sú iba umelým scenáristickým konštruktom, ale samé o sebe nedávajú zmysel. Pôsobí to teda dojmom, že pán Peele mal pred očami scény, ktoré "vo filme musí mať" a logika musela podriadiť jeho predstavám. Osobne mám radšej, keď to funguje obrátene. Napriek výhradám som sa ale pri sledovaní nenudil a so zvedavosťou čakal na finálnu konfrontáciu, ktorá však (podobne ako mnoho iných aspektov filmu) nebola celkom podľa môjho gusta. Tak asi tak.

Hmm.  "Další" súdny proces so zlým korporátom (bez úvodzoviek), tentokrát s výbornou, postupne budovanou atmosférou, ktorá však vyvrcholí predčasne pod uvedomením toho, že samotný Michael Clayton je v podstate iba pozorovateľom a vklad hlavnej postavy do príbehu je minimálny. Proste záver mi žiaľ prišiel akýsi veľmi uponáhľaný, až naivný (vzhľadom na látku). Ale ktovie, podľa okolitých komentárov som možno niečo nepochopil.

Neviem čo to chcelo povedať. Jediné čo stojí za reč, je originálne vizuálne prevedenie, pretože dej mi prišiel povrchný (aj na Netflix a aj na klasickú love story) a to čo vypúšťali z úst postavy (popri dyme z húlenej trávy) bolo úplne mimo. Takéto reči vedú snáď iba fiktívne postavy... pevne dúfam. P.S. Jednoriadkový oficiálny obsah filmu uvedený aj tu na CSFD zachytáva v podstate úplne všetko čo sa vo filme deje. Obdivuhodná presnosť. :-)

HBO proste vie robiť dobré seriály. Robia ich dlhé roky (až desaťročia) a iné „mladé“ streamovacie platformy sa majú stále čo učiť, najmä čo sa týka práce s predlohou (Netflix s Witcherom prepadol na celej čiare), ale podľa mňa aj efektívnym využívaním rozpočtu. Seriál si očividne berie z hry to najlepšie zo scenára, kde je cítiť, že so scénami sa niekto už predtým vyhral a teda tvorcovia seriálu nemuseli vynachádzať koleso, ale použili to čo už mali a čo vedeli že bude fungovať. Čo už nemuseli tak doslovne z hry prebrať sú rôzne videoherné mechaniky (postavy prejdú dverami a tieto sú následne zavalené, aby sa vyplašený hráč nemohol vrátiť, alebo postavy sa musia rozdeliť aby jedna „odblokovala dvere“). V hrách sa jedná o klasiku, seriál by sa bez toho bez postupov kľudne obišiel. Tý čo dúfali, že dostanú bezkonkurečnú pecku tak budú zrejme sklamaný, pretože kvalita (najmä čo sa týka deja resp. rozprávania) medzi jednotlivými dielmi dosť kolíše a teda predstava toho, že sledujeme výnimočnú záležitosť sa rozpadne už niekde na pol ceste. Vzťah Ellie a Joela má menej priestoru, ako by som dúfal, ale napriek tomu jednoznačne na svojich bedrách nesie celý seriál a obrovský podiel na tom má herecké obsadenie hlavných protagonistov. Bella aj Pedro sú skvelí, iskrí to medzi nimi a obávam sa, že keď sa niekedy dostanem k hre, tak mi tam budú chýbať.  Síce sa hovorí, „koniec dobrý, všetko dobré“, ale v tomto prípade ani veľmi dobrý, atmosferický a morálne nevyhranený záver nedokáže zahladiť všetky nedostatky a istú pachuť uponáhľanosti, ktorá sa pri spätnom pohľade tiahla celým rozprávaním. Zostáva nám teda kvalitný seriál, ktorý však nedokáže obhájiť punc geniality, ktorým bol zo začiatku tak často označovaný.

Lepšie ako Uncharted (žiadna veľká výhra, ale treba brať čo je). Pred sledovaním boli očakávania „proklate nízko“ a teda aj vďaka tomu som po dopozeraní skončil príjemne prekvapený. Nie je tu snáď žiaden originálny nápad a ani ten humor nie vždy funguje..., ale klišé sú vyťažené celkom do hĺbky, nie sú tu vyslovené ohavné scény trikové scény (aké sa do takýchto filmov s pravidelnosťou dostávajú) a chémia medzi postavami celkom funguje (čo ma dosť prekvapilo) + keď som spomínal, že humor nie vždy funguje, tak funguje dostatočne často... vidím pohár poloplný. Jediné, čo naozaj nechápem, sú scény so Sandrinou „literárnou agentkou“, ktoré boli absolútne zbytočné. Extra musím pochváliť Daniela Radcliffa, ktorému takýto polovyšinutý záporácky charakter fakt sedí... má taký pohľad v očiach a mimiku, bomba. Škoda len, že jeho postava nebola dostatočne využitá, úplne by sa mi hodilo, keby na konci zomrel nejakou bizarnou smrťou (optimálne na backfire jeho psychotického plánu). Vo výsledku teda žiadny zázrak, na ktorý by sa spomínalo, ale vo výsledku to funguje lepšie ako iné, ambicióznejšie projekty (napr. spomínaný Uncharted), takže ak si chcete pri filme oddýchnuť, kľudne do toho.

V podstate art, ktorý sa dá pochopiť. V základe sa jedná o klasický art – čiernobiele, minimum postáv, prakticky absencia hudby a prekladané citátmi z kníh, resp. pohľadom detí a tínedžerov na svet a budúcnosť. Viem čo si myslíte, toto nemôže dobre dopadnúť. Spočiatku to tak naozaj vyzeralo. Čiernobielu štylizáciu som nechápal do okamihu, kým som neakceptoval, že vlastne sledujem film o vzťahu dospelých a detí, prípadne spoločnosti dospelých a detí. Potom to začalo dávať zmysel v tom, že minimalistické zobrazenie nechce odvádzať pozornosť od toho, čo sa vo filme hovorí, pretože to je podstatné. Od tohto okamihu môj záujem konštantne rástol v podstate až do konca filmu. Myšlienky aj to, akým spôsob Johnny nachádza cestu k synovcovi, ako sa s ním rozpráva mi dávalo zmysel (otázkou je, či by to rovnaký zmysel dávalo aj niekomu, kto má deti) a teda hoci stále sledujeme v podstate artovejší kúsok je jasné, že tvorcom išlo v prvom rade o to, aby dokázali odovzdať svoje posolstvo, čo je dobre. Hereckému obsadeniu sa potom nedá absolútne nič vytknúť, všetko sedí, je to civilné, uveriteľné... presne ako to film potrebuje. Ak ste unavený veľkoprodukciami, alebo tuctovými VOD výplachmi, skúste dať tomuto šancu a možno budete príjemne prekvapený... rovnako ako ja.

Nápad na kraťas natiahnutý na 150 minút. Som presvedčený o tom, že za celým vznikom tohto filmu stojí idea, ktorou je naplnený prvých 15 a posledných 5 minút filmu. A niekomu to prišlo dosť na to, aby priestor medzi tým vyplnil vezmes nezaujímavými báchorkami. V podstate celú cirkusovú pasáž by som škrtol, resp. by som ju zoškrtal na štvrtinu, protože zvyšok je pre film nepodstatný. Vzťahové záležitosti hlavnej postavy by som tiež škrtol, pretože tieto nemali absolútne žiadny dopad na príbeh. To teda znamená, že by ak by sa film zameriaval iba na „mindgames“ Bradleyho Coopera a za ich použitia na šplhanie po spoločenskom rebríčku s následným zauzlením, mohol by som v tomto okamihu písať o dobrom filme. Takto píšem o filme zbytočnom, kde jeho podstatu treba náročne loviť z hromady príbehovej vaty. Avšak nápad, ktorý spomínam na začiatku je zaujímavý, rovnako ako sa filmu darí celkom slušne budovať atmosféru (režíruje predsalen del Toro), toto však zďaleka nestačí na to, aby som film mohol odporučiť iným ľuďom, ako režisérovým skalným... a aj tým iba preto, aby si do budúcnosti možno prestavili očakávania, pretože to vyzerá, akoby Guillermo mal to najlepšie už za sebou. Snáď sa mýlim.

Rýchlokvasený animák zabalený v originálnom vizuálnom kabáte. Zápletka tohto filmu, ak by sa trocha zracionalizovala, by sa dala kľudne natočiť ako hraný film, ale miesto toho sledujeme bandu zvieracích zloduchov, ktový vďaka superschopnostiam ako vykradnutým z komiksu musia poraziť priam bondovského záporáka na svojej ceste za polepšením. To, že všetky hlavné postavy sú zvieracie charaktery, ale inak sa nachádzame v ľudskej spoločnosti je divné samo o sebe a smrdí štúdiovým rozhodnutím, že „zvieratká“ v hlavných roliach pritiahnu do kina deti a s nimi aj platiacich rodičov. Iný význam to totiž naozaj nemá. Schopnosti hlavnej squadry sú potom absolútne odtrhnuté od reality logicky potom aj akčné scény sú over the top, odtrhnuté od reality. Tieto scény sú samé o sebe naozaj dobré, ale film ma nedokázal naladiť na túto vlnu, takže som s tým počas celej stopáže viac či menej bojoval. Po vizuálnej stránke je potom ale film naozaj originálny a toto ho jednoznačne odlišuje od šedého priemeru ďalších podobných animákov, ktorých za rok vznikne niekoľko. Tiež príbeh je fajn a humor funguje. Dokopy sa teda jedná o nesúrodý kúsok, ktorý môže každému sadnúť viac/menej podľa osobných preferencií, ale ako oddychovka nezaťažená prehnanými očakávaniami by nemal uraziť nikoho.

Valhalla rising 2.0. Tam kde som čakal (na základe trailerov) vikingskú rubanicu okorenenú artom (s ohľadom na režiséra) som dostal art so štipkou akcie a vypadnutých čriev. Dúfal som v nejaké realistické zachytenie vikingov, ich života/boja, ale prím hralo klišovité (možno tradičné?) vyobrazenie mytológie, ktorá vikingov opradzuje a na toto bol navešaný nejaký príbeh. Na konci, keď sa začali časti osudov jednotlivých postáv spriadať, tak ma film začal zaujímať a dokonca baviť, ale žiaľ, toto už hovorím o posledných dvadsiatich minútach. Ďakujem Odinovi, že som si na poslednú chvíľu rozmyslel návštevu kina, lebo toto by bolo kruté sklamanie... a vlastne aj tak je.