Ephemeris

No tak to som z toho paf, lebo toto je fakt najvýraznejší slovenský počin za posledné roky.

Namiesto klasického komentára citujem úvod z knihy Agónia a extáza, čo je asi najlepšia životopisná kniha, akú kto kedy napísal: "Akože môže, pani, toľká sláva z balvanov alpských, z týchto sôch a rytín naďalej skvieť sa nad ich tvorcom skrytým, ktorý už dávno v prach sa rozpadáva?" (autorom veršov je samotný Michelangelo).

Literárna predloha je dokonalá a pre mňa osobne predstavuje jeden z vrcholov Zweigovej tvorby a dokonca aj nemeckojazyčnej literatúry. Lenže táto látka sa mi vždy javila ako krajne nevhodná na filmové spracovanie. Je to útla novela a vzhľadom na neveľký rozsah sa v takýchto prípadoch zvykne filmovo nafukovať, vypĺňať vsuvkami, naťahovať a prílišne pitvať pasáže, ktoré na papieri zaberali pár stránok. No proste spraviť všetko preto, aby sme dostali takmer dvojhodinový film. Sklamanie to nie je, ale ani nadšenie predstierať nebudem.

Ak práve v Írsku nešarapatil zemiakový hladomor, isto iste tam šarapatilo chronicky zlé počasie, alkoholizmus a dlhá chvíľa. Izolovaný ostrovček na západ od pobrežia vyprodukoval mnoho osamelých a nešťastných ľudí. Dvaja hlavní hrdinovia mi sympatickí každopádne neboli, zato Siobhán a Dominic si získali moje srdce (a áno, aj miniatúrna oslica Jenny). Niektoré scény (napr. prvá spoveď kňazovi) vo mne vyvolali nekontrolovateľné výbuchy smiechu, nižšie ako plné hodnotenie tu neprichádza do úvahy.

Načasovanie filmu vyšlo skvele. V dobe, kedy nie je jasné, či v Iráne zrušili mravnostnú políciu alebo ju nezrušili, či sa bude revidovať zákon o nosení hidžábu alebo nie, v dobe búrlivých udalostí v konzervatívnej spoločnosti. Imám Réza a jeho aura preniká celým svätým mestom Mašhad. V mnohých ľuďoch spôsobuje mesiášsky syndróm, hoci masový vrah Saíd si vraždenie vyložene užíva. O náboženskej motivácii nemôže byť podľa mňa ani reči. Hustá prašná atmosféra spráchniveného fanatizmu a novinárka s tričkom Iron Maiden (v ktorom iránskom komikse sme toto už videli...?) robia z tohto filmu jeden z najlepších v tomto roku.

Milujem filmový minimalizmus. Ale nie v tejto podobe. Resp. podoba, vizuál aj hudba sú v poriadku, tu mi nesedí posolstvo. Film chce zrejme povedať, že to najdôležitejšie v živote je vzťah a popri ňom aj nejaká vášeň, koníček. Poézia v poslednej dobe zažíva renesanciu, to si všimne už zrejme aj človek, ktorý sa ňou nikdy nezaoberal. Vodič autobusu sa v poézii vyzná. Doma ho čaká hyperaktívna nezamestnaná Peržanka (ak by to bola Filipínka, vzniklo by vo mne podozrenie, že si ju kúpil cez internet, hoci aj tento vzťah vzbudzuje mnohé otázniky), večer si zájde na vyprchaný odporný americký Budweiser a... no vlastne žiadne "a", lebo to je všetko. Ak to malo byť o vzťahu, tak práve tomu vzťahu neverím. Ak to malo byť o poézii, tak ani to ma nepresvedčilo.

Existuje na svete veľa dier, prdelí a krkahájov, kde líšky dávajú dobrú noc. Je ale len jeden Noriľsk, víťaz všetkých svetových ankiet o najhoršie miesto na život na planéte. A konečne sa mi podarilo nájsť film z tohto bezútešného kúta severnej Sibíri. Nenechajte sa odradiť začiatkom, ktorý pôsobí ako amatérske video z ožran párty nejakých asociálov. Už len za exteriéry, interiéry a okolitú sibírsku tajgu zničenú kyslými dažďami musím dať päťhviezdu. A klobúk dole pred zamestnancami spoločnosti Nornickel, ktorí sú ochotní žiť a pracovať na tomto mieste, podľa mňa málokto sa dožije dôchodku bez silikózy pľúc. A že mladí chlastajú prvú ligu, tomu sa nemôže diviť asi nikto...

Problémy pomýlených žien v krajine, ktorá je všetkým už len na smiech. Súčasná bezútešná výpoveď o tom, že asi bolo pre človeka prirodzenejšie dožiť sa v priemere maximálne 35 rokov, inak by sa psychicky utrápil pre svoje starnúce a odpudivé telo. Po zhodnotení všetkých pre a proti ale dosť dobrá vec, ktorá sa dá odporúčať.

"Z neba spadli tri jablká. Jedno pre toho, kto to videl, jedno pre toho, kto o tom rozprával a jedno pre toho, kto to všetko počúval." (kaukazské rozprávky). Môžem to tu parafrázovať aj inak, rozprávková bábuška z Donbasu má pre vás štyri príbehy. Prvý pre toho, kto chce dostať hlavou o kapotu. Druhý pre toho, kto chce do ksichtu dostať pľuvanec so slnečnicovými semiačkami. Tretí pre toho, kto chce cmúľať hlaveň kalacha medzi zubami. A štvrtý (jednoznačne najlepší, ktorý dvíha hodnotenie na dobré 4*) pre toho, kto by rád neuvážene rýchlo jazdil po zapadnutých dedinách. Suka bľjať!

Je mi ľúto, že musím dať také nízke hodnotenie, hlavne kvôli naozaj krásnej kólii. Všetko podlieha móde, aj psie plemená (také jazvečíky sú "doma" v Nemecku takmer zabudnuté, šalejú po nich pre zmenu Japonci), no a tento film asi plemeno kólie nevzkriesi. Produkcie sa zmocnil manšaft ľudí, ktorí by sa nemuseli hanbiť za žiadnu časť zo série Ingy Lindströmovej či Rosamundy Pilcherovej. Katalógovo teutónsky ksicht nešťastnej dievčiny zmienili už viacerí. Ja len dodám, že snáď sa na jej výkony nebudem musieť pozerať v dospelosti. Florián takisto na facku, ostatní vlastne tiež. Najvtipnejší je tzv. "sociálny" rozmer. Gróf zavrie fabriku a dostane sa na mizinu, musí dokonca rozpredávať majetok. Prepustení zamestnanci čelia neistej budúcnosti a sú zúfalí. V Nemecku. Pripomína mi to nemecké dôchodkyne so slzami na krajíčku a ich vyznanie, že si už z dôchodku 1500 EUR nemôžu dovoliť to, čo kedysi. Niektorí ako pozitívum hodnotia zábery krajiny. To tiež neviem, nie je to čínsky národný park Žangdžiadžie ani islandský Landmannalaugar, takéto zábery krajiny mám každé ráno doma z okna.