boogieman

Pekné svetlo, ten moment keď zlatistý opar slnka zvonku zasiahne izbu, a človek má chuť si nachvíločku zdriemnuť, s otvoreným oknom počúvať ruch exteriéru a postupne sa prepadať do snov. Ten najkrajší druh poobedia.

Viem, boli iné časy. Nebol internet. Neboli také možnosti. Keď sa však bavíme o takejto vysokej abstrakcii filmu, tak väčšina tých snímkov vyzerá úplne rovnako (a +- aj pôsobí). Kubelka, Sharits.... toto všetko už v roku 72 existovalo. Možno o tom Sherwin nevedel, alebo možno to bolo vtedy oveľa zriedkavejšie, radikálnejšie a zaujímavejšie ako dnes. Ale v roku 2019, keď som takýchto filmov videl už 20, sa mi ťažko pre 21 hľadá rovnaký entuziazmus ako pre tie predtým. Svojím spôsobom ide aj o film za 5*, ale zrovna dnes sa mi netrafil do nálady.

Jedno z najlepších využití tmy/tmavého filmového framu čo som videl za dlhú dobu. Spolu s neskutočným soundtrackom vytvára podivuhodný hypnotický rytmus ťažko rozoznateľných obrazov krajiny, ktoré sa vynárajú do povedomia ako záblesky spomienok z miest, na ktorých sme nikdy neboli.

Je skvelé, že sa Lucrecii podarilo zachovať to čo robilo jej predošlé filmy skvelými, a pritom stvoriť zatiaľ jej najprístupnejšie dielo. Pritom ide opäť o unikát, ktorý sa od zvyšku režisérkinej tvorby značne odlišuje (aj keď je tu mnoho podobností). Tragikomický príbeh neschopnosti mi miestami dal spomenúť na Kafku, ale je tu prítomná aj slušná dávka humoru. Neviem aký mal film rozpočet, ale mizanscéna sa veľmi podarila, a celková ilúzia doby bola dotiahnutá tak, ako by som očakával u filmu na ktorý nejaký ten milión padol. Vyzdvihol by som obzvlášť prácu so zvieratami. Cacho hrá Zamu excelentne, dejová linka s Vicuna Portom je krátka, ale zaujímavá. Motív kolonizátora, ktorý uviazne v kolonizovanej krajine, a sám sa stáva obeťou tu funguje a je umne podporený byrokratickým peklom, ktoré prichádza so Zamovou funkciou. To všetko je samozrejme fantasticky nasnímané, tempo je skvelé, film vôbec nenudí a o zvukovej stránke filmu nie je nutné u Lucrecie Martel hovoriť - je to esenciálna zložka rovná obrazu. Tentokrát je tu naviac aj skvelá hudba dodávajúca tropický nádych v tom najlepšom slova zmysle - to teplo môžete doslova cítiť. Skvelý film. A už teraz sa teším ako si ho raz pozriem znova. Asi preto zaokrúhlujem smerom nahor. Bola to totiž radosť pozerať. 4.5*.

Jeden z tých tvrdších útokov na divákove zmysly. Rozhodne neodporúčam epileptikom, ľuďom čo nemajú radi flicker filmy, ani tým, čo nevedia vystáť chaotickú stenu zvukov v ktorej sa niet čoho zachytiť. Po dopozeraní sa v človeku rozhostí nádherný pokoj a ticho, predstavujem si, že takto sa cíti matka keď prestane decko po hodine plakať :).

Keď sa pozeráte na krásny landscape film, s precíznymi zábermi vytvorenými s láskou, ktorý je podtrhnutý skvelým zvukom a vťahuje vás do seba spôsobom, že sa okamžite chcete premiestniť do krajiny kde sa odohráva - a keď je tento film financovaný ministrom turizmu - tak vtedy viete, že vláda vášho štátu urobila pre zmenu niečo dobré.

Josephine Decker poctivo rozvíja štýl, ktorý uviedla v svojich prvých dvoch filmoch - znepokojivá nejasnosť videného, pohybovanie sa na hranici reálna a snu, výplodov psychiky jedinca. To všetko podporené skvelým ansámblom hercov, Helena Howard je wow. Po kamerovej stránke sa tu využíva malá hĺbká ostrosti, extrémny detail postáv, plávavý voľný pohyb. Hoci všetky tieto postupy režisérka už využila v svojich predošlých filmoch, aj tu sa jej ich darí začleniť spôsobom, ktorý podporuje rozprávanie a nepôsobia tu nasilu našrobované na film. Hoci by niekto vzhľadom k zvyšku režisérkinej tvorby mohol namietať, že je to viac toho istého čo už urobila, hravosť s akou koncept posunula do inej polohy, mi dáva nádej, že aj u ďalšieho filmu môžeme očakávať niečo skvelé. Josephine Decker týmto filmom potvrdila, že patrí medzi najzaujímavejšie mená súčasnej kinematografie.

Rovnako skvelé ako Field Niggas, Khalik Allah si vytvoril vlastný štýl, ktorý je fascinujúci. Oproti režisérovmu debutu je tu prítomný aj silný osobný rozmer, v podobe postavy Khalikovho deda, a takisto Jamajky, odkiaľ pochádza jeho matka. Film sa tým úspešne dištancuje od toho aby pôsobil iba ako experimentálna variácia na etnografické dokumenty. Zábery plynú a prelínajú sa medzi sebou, striedajú sa tu formáty, od filmu cez digitál, strih s audiom vytvára zvláštne hypnotický rytmus, podporený "hudobnosťou" miestneho jazyka, zatiaľ čo sa pozeráme na krásne obrazy plné reálnych ľudí, tak reálnych ako to len ide. Parádička. 4.5*.

Netradičný film, ktorý žiaľ v druhej polovici stráca dych, a nastolenú premisu rozmelňuje pod nánosom sentimentu. Vizuálna štylizácia je fajn, charaktery sa tu pohybujú v hraniciach archetypov. Prvá polovica je však veľmi svieža, to že sa celý film točí okolo sexu, ktorý sa javí ako jediná vec pre ktorú postavy existujú, je veľmi zábavné a humorné. Naratívna štruktúra je však pomerne strnulá, a príbeh je rozprávaný až príliš mechanicky, bez pokusu o niečo zaujímavé. Napriek tomu som rád, že som tento film videl, Yann Gonzalez je určite jeden z väčších talentov pôsobiacich v rámci Queer filmu súčasnosti. V určitom ohľade mi tento film pripomenul Bertranda Mandica, ktorého tvorba ma však zaujala o trochu viac. Rád si pozriem aj iné režisérove kúsky, rozhodne v ňom vidím potenciál. 3.5*.

Mohlo to byť kratšie cca o 10 minút, a ide o ten typ filmu pri ktorom je mi úplne jasné prečo sa ľuďom nepáči. Na druhej strane je to výsostne originálne, audiovizuálne fantastické, mizanscéna je premyslená a celé je to koherentné a drží to pokope. Takisto to prirodzene zapadá do Mandicovej filmografie, je to poplatné jeho štýlu, ktorý rozvíja už nejaký čas. Chápem keď to niekto odsúdi kvôli tomu , že ide o style over substance, ale pre mňa je ten style jedným z najsviežejších, ktoré sa momentálne v kinematografii vyskytujú. Naviac spôsob akým sa tu, podobne ako v zvyšku režisérovej tvorby, využívajú fantasy elementy je úplne podľa mojho gusta - ide o zvláštnu surrealizmom nasiaknutú hommage fantastike nemého filmu, v podobnom duchu ako to robí Guy Maddin, no stále svojsky. Takisto sa tu pristupuje k téme sexuality a jej objavovania úplne inak ako v drvivej väčšine vecí čo som videl - opojný pocit z naplnenia svojich túžob je tu primárny, či už v sexualite alebo aj v tom ako sa chlapci radujú z "odchodu" kapitána. Nejaké racionálne aspekty, respektíve hlbší rozbor toho čo s takýmito túžbami prichádza, sa v tomto filme vôbec nevyskytujú. A to je dobre.