Jordan

Až prekvapivo podobné s minuloročným dánskym Druk (Chľast) – tak základnou tézou, pointou (aj keď v Hartlovom podaní zmierlivejšou a happyend-ovejšou oproti cynikovi Vinterbergovi), no predovšetkým výberom, sociálnym a vzťahovým zatriedením hlavných protagnoistov a vzťahovou architektúrou. Viem, že podobnosť s Druk nebola zámerná a zamýšľaná, no ono to vyšlo tak, že sa tomu porovnaniu P, Š, T a K nevyhne – a z tohto porovnania vyjde oproti dánskemu blížencovi trochu menejcenne (prvoplánovejšie), čo však neznamená, že v rámci českej kinematografie (obzvlášť žánrovej rodiny "českých komédií") posledných rokov viniká a jedná sa o príjemný, fungujúci, šľapúci a dobre sa pozerajúci (oddychový) film, ktorý miestami aj pobaví, miestami dojme, je veľmi príjemne nakastovaný a drží si úroveň (neskĺzava, tak ako mnoho našej produkcie, k trápnosti, alebo lacnosti).

Tento film je dobre nasvietený. Nič viac. Artový midcult, pri ktorom človeku ostáva rozum stáť, kde a čo sa udialo, že ten film nevyšiel. Talentovaný a skúsený režisér, uznávaný a vypísaný dramatik, geniálny skladateľ filmovej hudby, Á-čkový cast, pútavý názov (odkazujúci okrem iného na Hitchcocka). A výsledok? Nestojí za reč a naozaj ani za pozretie.

artové horory to majú ťažké. majú tendenciu ostať nepochopené. veľkú časť divákov si odplašia tým, že tá znepokojivá atmosféra a snaha postavami, situáciami a osudmi priblížiť sa čo najviac realite a bežnému životu pôsobí nepríjemne. prípadne snahou o nejaký filozofický presah, otvorenými či vyslovene "zlými" koncami a/alebo prevracaním, nenaplňovaním či úplným popieraním zaužívaných žánrových klišé. autorský pár scenáristov/režisérov, ktorý si ma hneď na začiatku svojich kariér získal perfektným debutom, mi potom zo zorného poľa na dlhé roky zmizol, aby som sa dostal vďaka netflixu k ich ostatnému kúsku. a ten na ich škodu všetky vyššie zmienené neduhy vykazuje, preto zrejme tie nižšie hodnotenia. no to všetko nijako neodzrkadľuje fakt, že sa jedná o poctivú filmárčinu a nenápadnú, pod kožu lezúcu reverznú apoteózu a genderovo ladenú prevrátenú variáciu na jednu z najklasickejších hororových premís v dejinách filmu a literatúry (dokonca miestami snímaním a niektorými formálnymi prvkami celkom priznane cituje Kubrickov Shining a iné).

Ono sa to ponúka, priam natíska, preto to nebudem ignorovat, hoci za cenu toho, že budem prvoplánový: Hedgehog Day to ani zďaleka nie je a ani nebude. Ale, aby som nebol príliš kritický na mieste, kde sa to ani neočakáva ani nežiada – ono to asi ani Hedgehog Day byť nechce. Má to len tú smolu, že romantických komédií s opakujúcou sa jednodňovou časovou slučkou je tak málo, že sa to tomu porovnaniu skrátka nevyhne. Keby niekto chcel natočiť film o tom, ako sa partia pracovníkov ropnej plošiny vydá do vesmíru zničiť meteor rútiaci sa na zem, musí rátať s tým, že sa nevyhne porovnaniu s Armagedonom. A dokonca aj keby to neboli robotníci ropnej plošiny ale, dajme tomu, pracovníci v uránovej bani Jáchymov. Ale porovnania bokom – samotný film má šmrnc, humor, nápad, má podľa mňa dobre vystavané ústredné charaktery, medzi ktorými je chémia a ktoré sú mi sympatické, počas veľmi rozumnej minutáže ani chvíľu nenudí a to, že to nič zásadnejšie nepovie, nevadí, ak to vo mne vzhľadom na patričný žáner a zámer nechá príjemnú emóciu a pocit dobre odvedenej polo-nezávislej letnej filmárčiny. S fajn soundtrackom. Nenásilné a zábavné.

nunsploitation je zábavný žáner, v japonsku má oproti taliansku skrze prizmu roman poruno a pinku eiga ešte o niečo inakšiu príchuť, problém tohto filmu však je, že je žánrovo nevyzážený a na malej ploche rozohráva príliš veľa nedotiahnutých motívov, ktoré sa síce na záver snaží spojiť dokopy – a podarí sa to, ale pôsobí z pohľadu príbehu, výstavby deja a štruktúry rozprávania príliš náhodne. je možno pre niekoho nepatričné rozoberať porno z týchto hľadísk, no tí, ktorí majú skúsenosť s japonským sužánrom pink films vedia, že to nie je primárne porno, je dokonca o niečo umelecky ambicióznejší a myšlienkovo plnší, než jemu najpodobnejší ekvivalent na západne pologuli: sexploitation. takže Shudojo je fajn "filmík" v rámci spojenia nunsploitation a pinku eiga, ale správanie postáv, logika príbehu a vývoj dejového oblúka spolu s problematicky dávkovaným miešaním žánrov (bude to revenge movie? bude do komédia? bude to roman poruno?) mu hodnotenie zrážajú. bizarný (ale na japonské pomery hádam ani nie) záver s ovečkou je asi najlepší vrchol filmu.

veľmi lacné, nadšenecké a po príbehovej/dejovej stránke nezaujímavé nunsploitation, ktoré sa skoro 90% filmu tvári ako amatérske no-budgetové blbnutie pár kamarátov, ktorí chcú natočiť nunsploatation, ktorých sú fanúšikovia, akurát záverečná "pekelná" štýlová strihová erotická pasáž tomu mierne vylepší skóre a vtedy divák pochopí, o čom to celé bolo a čo bol jediný záujem (a jediná silná stránka) režiséra – akurát tomu predchádzala veľmi dlhá a veľmi nezáživná "predohra".

keď ešte porno bolo valídnou súčasťou kinematografie, keď ešte malo príbeh, dokonca nejakú psychológiu, dej... a, smutne treba konštatovať, výpravu, herecké výkony a atmosféru lepšiu, ako väčšina súčasných slovenských seriálov a mnoho slovenských a českých (mainstreamových) filmov...

veľmi nemotorný erotický thriller, s pár soft-bizarnými scénami (neviem, najprv som si myslel, že na tú dobu to bolo aj dosť uletené, ale potom som si uvedomil, že je to taliansko, a tí v rámci gialla, nunsploitation a sexploitation majú bohatú minulosť, takže mi to prišlo ako taký zvláštny veľmi umiernený prístup), keď si tak namátkovo zrekapitulujem niektoré "highlighty" tak sa mi zdá, že autori vedome robili akúsi "taliansku" verziu 9 a 1/2 týždňa (akurát o level bizrnejšiu – scéna s jedlom tu má ekvivalent liatia a olizovania coly s vyvrcholením v samoukojení sa na partnerovom palci na nohe, scéna prezlečenia Kim Basinger za muža tu je dohnaná do krajnosti prezlečením oboch – hrdinky za muža a jej milenca za ženu a vzájomným predstieraným sexom). ako hlavné klady (a možno jediné, ktoré stoja za pozornosť) je príjemne bluesová hudba Franco Piersantiho a krása herečky Florence Guérin, ktorá tu však v súlade so scenárom, réžiou a ostatnými hercami podala veľmi slabý výkon

Don't Hug Me I'm Scared meets Monty Python meets Mighty Boosh meets Flight of the Conchords... with a little help from my friends... komediálny počin roka, Netflix si (po vlne generických hitmakerov) na záver sezóny vylepšuje u mňa skóre. Chlapcov z Austrálie začínam sledovať, majú kanál aj na youtube a už teraz sa teším na season 2.

neukotviteľne invenčné, originálne a geniálne... je až neuveriteľné, že každý ďalší diel tejto série je lepší, posúva hranice, eskaluje a viac a viac prekvapuje...