MIMIC

Prekvapilo ma, že taký senzačný námet objavil niekto pre film až teraz. Asi museli pomrieť všetci relevantní príbuzní, ináč by mali filmári na krku hromadnú žalobu. Autori filmu razia motto: " Každý hlas si zaslúži byť vypočutý." Bolo to myslené ako neutrálna, politicky korektná poznámka, ktorá neurazí nijakú Florence? Nie je to zbabelé? Nebolo zbabelé rozprávať o tejto Florence s hlboko ľudským pochopením pre slabosti iných, resp. pre La folie des grandeurs? Veď nič ľudského nám predsa nie je cudzie. Ani nedostatok sebaúcty... Táto Florence o Chopinovi počula, bohužiaľ nikdy nepočula o jeho súčasníkovi Andersenovi a "Cisárových nových šatách". Tento film nie je ani tak o speve alebo hudbe, ale zase raz o tom, čo dokážu peniaze. A to naozaj nikdy neprestáva udivovať.

Neuveriteľne hlúpy film, ktorý mi skazil celý večer. Táto melodramatická romanca je tak stupídna, až som sa podivil, že v tom čase už značne rozvinutý a skúsený Barrandov vyprodukoval niečo také. Veď to nedosahuje ani nenáročné kvality filmu, ktorý má "príjemne odreagovať" (Raoul Schránil). Gollová tú rolu prijala (alebo si ju vybrala?) celkom určite v náhlom pominutí zmyslov a celkom by ma zaujímalo, čo hviezdu na úplnom vrchole, akou bola vtedy Mandlová, zaujalo na tom scenári, že do toho šla, a to rovno ako podradný sidekick, dokonca v kameovej verzii. Režisér zorganizoval i veľkolepé kabaretné číslo, ktoré malo zrejme elegantne zatieniť tú veľkolepú sprostotu všade okolo. Nezatienilo, zvýraznilo. Ani neviem, prečo som tomu dal vôbec nejakú hviezdu, možno v náhlom pominutí zmyslov. Všetci sme len ľudia.

Milujem starosvetské mysteriózne krimi, Agatha Christie je oproti tejto koncepcii racionálna mrcha s nedostatkom fantázie a prízemnými emóciami. Zápletku som si užil, akurát exteriéry (neo)renesančného zámku majú do Anglicka asi tak ďaleko ako ja do kráľovstva nebeského. Castingovým klenotom je český Valentino Miroslav Svoboda, u ktorého bohužiaľ nikto nevidel "milovnícky" potenciál. Stredná Európa nebol Hollywood a ideálom bol chlap vážiaci metrák (len desať rokov predtým si rúčeho Jánošíka zahral Theodor Pištěk a túto nechcenú paródiu napravil až o 90 rokov neskôr Václav Jiráček, Boh mu žehnaj.

Hoci nám pán Voska chce v úvode nahovoriť, že pôjde o príbeh Národného divadla, táto slovutná inštitúcia príde na pretras iba v prvom a poslednom dieli, kedy akoby z neba spadne veta o otvorení divadla. Kde je Zítek alebo Ženíšek? No dobre, nie je to o divadle, bolo asi len potrebné, aby projekt prešiel komunistickou schvaľovacou komisiou. O čom teda? Kupodivu nie ani o národnom obrodení (dohady o potrebe českých obchodov nie sú ani tak obrodeneckej ako skôr ekonomickej povahy), resp. nie do takej miery, aby bolo možné hovoriť o hlavnom motíve. Centrom tvorivého vesmíru autorov bol - ako napovedá i samotný názov - biznis, biznis, biznis. Je to seriál o počiatkoch českého kapitalizmu realizovaného obyvateľstvom českej národnosti, kde češstvo je až na druhom mieste, ako napovedá vzťah niektorých podnikateľov k svojim podriadeným. Literárnu predlohu nepoznám, na rozdiel od seriálu je možno plná vlastenectva, ale seriál vyznieva ináč. Spoiler: Chudera Gabriela Vránová sa stala terčom donebavolajúcej zlomyseľnosti scenáristov - v prvom dieli miluje Vladimíra Ráža vrúcnou láskou a je nadšená vlastenkyňa ("Keď bude stáť české divadlo, už nikdy nebudeme chodiť do nemeckého", takúto hlúposť treba vyvážiť zlatom), v druhom dieli bez akéhokoľvek vysvetlenia má manžela i národ "na háku". Najenigmatickejšia postava českej kinematografie.

Ako sľubovalo žánrové zaradenie, film to bol skutočne poetický a romantický, no a leto skutočne Ohnivé (ale nie až tak, ako pri dnešných klimatických zmenách). Zatiaľ čo zápletka ma naozaj zaujala (tajomný cudzinec v zámočku, kde sa odohráva ideologický boj), menej už jej spracovanie. Režisér s kameramanom dokážu kúzliť krásne obrazy, práca s hercami však zlyháva. Až na Nedošinskú, ktorá si v pokoji perfektne odohrala to svoje aj bez zvláštneho režisérskeho vedenia (a na cca 13-ročného chlapca, ktorý je ďaleko lepší než hlavná mužská postava) všetci podľahli väčšiemu či menšiemu afektu. Buď nevedeli hrať naozaj, alebo niekto usúdil, že k závratne krásnym obrazom prírody sa hodí jedine patetický prejav. Hodí sa pravý opak. Aj keď dávam 3 hviezdy (41-60%), priznávam, že v tom filme je čosi také podmanivé, že mi to stále ešte straší v hlave.

Pacientka Dr. Hegla prežila. Dobre pre pacientku, nedobre pre diváka. Keď však Zdeňka Baldová zahlási svojím odzbrojujúcim švitorivým hláskom "To jsem zase ráda na světe", diváka zahreje pri srdiečku.

Dráma je to natoľko drsná, že je miestami až fyzicky nepríjemná. Tvorcovia sa rozhodli tlačiť na pílu a ja netuším prečo, niektoré "efektné" scény predsa nezodpovedajú skutočným udalostiam. Som síce rád, že som ten film videl (kvôli novým informáciám, myšlienkam, pocitom a diabolskému herectvu Jessicy Lange), v budúcnosti si ho ale rozhodne nezopakujem. Jednoducho existujú filmy, ktoré sú veľmi dobré a cenené, no divák si povie - raz a dosť. Z tohto poznania plynie zásadná otázka - nemali by sme vysoko hodnotiť len filmy, ktoré milujeme a radi sa k nim vraciame? Ja neviem, tak dobrý mysliteľ nie som.

Dokážem si predstaviť, ako báječne si film užil divák bez znalosti predlohy. Mnohé závažné a šokujúce dejové zvraty sa totiž vo filme vo vzťahu ku knihe zopakovali jedna k jednej, logickou otázkou teda je, čo také mohlo osloviť čitateľa, ktorý mal naopak to šťastie, že najprv zhltol knihu. Film totiž stavil na vysokú popularitu literárnej predlohy. Je to jednoduché. Mária Havranová (ktorá si mala ponechať toto nádherné dievčenské meno) je najväčší súčasný slovenský ženský sexsymbol, a to sa zaobíde úplne bez mejkapu (!). Matej Marušin najväčším mužským sexsymbolom bude až vo chvíli, keď sa ostrihá nakrátko, je šťastie, že vo filme ho vidno väčšinou v čiapke. Už jeho fyziognómia stojí za návštevu kina ako nejaký špeciálny bonus. Režisér je však určite zvedavý na iné, takže - široko-ďaleko neexistuje lepší mysteriózny triler. To menej lichotivé nasleduje. Niektoré scény sú zostrihané príliš unáhlene (doslova blesková návšteva cvokhausu v noci), vidno, že strih primárne slúžil tomu, aby bola dĺžka materiálu určená pre seriál prispôsobená potrebám filmu. Uprednostniť seriál pred kvalitami filmu je niečo, čo nikdy nepochopím, aj keď žijem v kapitalistickej spoločnosti. Režisér sa totiž do dejín kinematografie zapisuje filmami, nie seriálmi. Z dôležitých vecí tu hapruje budovanie napätia. Ak viem, že robím hororový mysteriózny triler, alfou a omegou je napätie, ktoré by síce malo byť kolísavej intenzity, ale nikdy nezmiznúť (vo filme Votrelec je tam permanentne, bez odľahčujúcich scén). Ak idem do kina na niečo strašidelné, potrebujem sa báť k posraniu (napr. oceňujem zvuky, ktoré vydáva to malé chlapča v lese). Napätie musí vystupovať z plátna vo "vysokom reliéfe", ako asambláž, a to i v úvodnej polhodinke. Čosi také sa najlepšie dosahuje hudbou, či skôr - v tomto žánri - nápaditým hudobným alebo zvukovým motívom, ktorý by mal jemne vibrovať aj v pokojnejších častiach (motív v Trhline však zďaleka nie je tak dobrý, ako sa píše). Aby si to človek uvedomil, nemusí mať štátnice z dejín kinematografie. Keďže dávam štyri hviezdy, všetko ostatné je samozrejme fajn a nepociťujem potrebu to rozoberať.

Najhoršie urobený koniec v histórii kinematografie, a tým nemyslím spektakulárnu "popravu" zločincov. Neexistujúci koniec filmu ma doslova prikoval k sedadlu, jednoducho som nemohol uveriť, že taký slávny film môže takto strašne skončiť (teda neskončiť). A to sa hovorí, že Dariovi Argentovi "nejdú konce". Ale čo! Namiesto katarzie frustrácia, za čo celkom zákonite idú celé dva body dole. Keďže pre film nie je až tak dôležitý koniec ako vlastný korpus, tak si to zrekapitulujme. Ide o empatiou nabitý film o grázloch, ktorý odštartoval módu adorácie antihrdinov, a tá doba nie a nie skončiť.

Súdiac podľa väčšiny kostýmov, dej sa odohráva okolo alebo tesne po roku 1895 a súdiac podľa väčšiny účesov (najmä bálová scéna), tak okolo roku 1903. Jessica Chastain však chodí v našuchorenej turnýre, ktorá v tom čase už bola pár rokov definitívne out. Kostymér sa zrejme učil na Coppolovom Draculovi, kde do "triezveho" roku 1897 vložili najnadýchanejšie turnýry z 1880. rokov. To ako keď vo filme Trója bojovali s mečmi, ktoré v "tom" čase ešte neexistovali. Fantasy? Voľná inšpirácia neskoroviktoriánskou a eduardovskou érou? Dobre, ale mne to vadí. Exteriér zámku je všelijaký (francúzsky, belgický, nemecký), len nie anglický. Interiéry sú pre zmenu ako-tak anglické, ale stavím sa, že režisér ukázal na DVD "Zámok hrôzy" (Jan de Bont, 1999) a povedal: "Chcem niečo veľmi, ale veľmi podobné". Del Toro zrejme túžil po bizarných kontrastoch i za cenu, že to bude vyzerať rozpačito a hlúpo. Ďalší cudzorodý prvok prenesený akoby z inej dimenzie - extrémne brutálna vražda v kúpeľni absolútne neladí s burtonovským duchom filmu, presne v takých mordoch sa vyžíval Dario Argento ("Profondo rosso", 1975). Ak by bol scenárista pričaril ešte dve-tri podobné lahôdky, začalo by všetko pôsobiť ako-tak koherentne, ale bez toho je to iba mikroepizóda del Toro vs. Argento. Možno by som sa v tom nevŕtal, keby mi tak strašne nevadilo to podstatné - scenár. Scenárista (alebo autor námetu) nebol schopný vygenerovať skutočne zaujímavú dejovú líniu, navyše nedodržiava jednotu štýlu. Začína to (a dosť dlho aj trvá) ako adaptácia (mierne) melodramatických románov Henryho Jamesa. Henry James + silne štylizovaný komiksový príbeh nerovná sa dobrý film.