MIMIC

Také filmy sa nehodnotia, také filmy sa prežívajú. Akurát tu možno - ako správne poznamenal jeden z komentátorov - srať mramor. Poďme na to. Švankmajer sa tentokrát dôsledne vyhýba okázalej manifestácii surrealistického "besnenia" (pokiaľ sa nemýlim, "Šílení" sa do slovenčiny nemá prekladať ako "Šialení", ale ako "Besnenie" a teda do angličtiny ako "Frenzy" - ktosi však prišiel s geniálnym nápadom a názov filmu preložil ako "Lunacy") v zmysle evokácie iritujúceho sveta plného bizarných zákonitostí. I animáciu používa ináč - vkladá ju na spôsob medzititulkov (mäso tranzitujúce na neuveriteľné destinácie funkciu medzititulkov de facto spĺňa). Zavrhuje surrealistickú estetiku "najväčšieho zločinu" (spomínate na poviedku "Bieli ľudia" od Walesana Arthura Machena? - "Ak by ruže vo vašej záhrade začali spievať podivné piesne, zošaleli by ste") v prospech síce libertínskeho, ale predsa len značne racionálneho prístupu, súc si vedomý skutočnosti, že žiadny psychický automatizmus a la "stret diktafónu a jarmočného srdiečka na pitevnom stole" mu uspokojivo neposlúži na celkom konkrétnu a plnohodnotnú alegóriu. Všetka spomínaná racionalita sa však rozplynie, ak film porovnáme s inou hororovo ladenou alegóriou či podobenstvom - so Shyamalanovou Osadou. Iracionalita odrazu vystupuje na povrch ako voda pri chôdzi po rašelinisku a táto neprívetivá, strašidelná, meditatívna a morbídna "nordická" krása, kvôli ktorej máme tak radi všetko imaginatívne prehovorí jasnou rečou. Zreteľnou, zrozumiteľnou a hlasitou, ale dostatočne "šílenou", aby nebola malomocne ordinérna (alegória v alegórii, arteterapia, pôžitok z pochovania zažiava či Dominikova stolová hra - milujem detské stolové hry). V súvislosti s tým ma napadá, že surrealisticky najortodoxnejším prejavom vo filme je spôsob markýzovej reči. Jeho divadelne afektované verbálne sebaprojekcie nemajú za úlohu len dráždivo presne pertraktovať to, čo je erbovo (ne)podstatné - v delirantne vyšinutom svete sú vlastne jedinou alternatívou "zmysluplného" správania. Pokiaľ Švankmajer používa reč, tento civilizáciou sprofanovaný spôsob dorozumievania, neprehliadnuteľne sa snaží silne ju štylizovať - Liška takmer nezrozumiteľne artikuluje alebo koktá, Tříska pateticky hrmáca, Huba maniakálne pradie (vo Faustovi či Donovi Šajnovi je napríklad exaltovane divadelná - "Fauste, Fauste...", spomínate?, v Alenke je sprofanovanosť reči zdôraznená okázalým a neustálym opakovaním superzbytočného slovného spojenia "pomyslela si Alenka"). Koncepčne celkom iný Švankmajer, pre mňa ale opäť úplne perfektný.

Na tomto filme je najzvláštnejšie to, že sa tvorcovia pokúsili nakrútiť film o zvláštnej rodine zvláštne. Filmy o Flintstonovcoch a Addamsovcoch zachovávajú atmosféru kresleného alebo hraného seriálu, čo sa od nich napokon očakávalo. Tento autorský film sa chopil témy "taká normálna rodinka" spôsobom, ktorý čakal málokto. Rozprávač, nápisy, flashbacky, radenie do kapitol na spôsob "Izby s vyhliadkou", strih na neočakávaných miestach, množstvo strihov na jednotku času, krajne banálne a krajne extravagantné dialógy, to všetko prispieva k divnej a pôsobivej atmosfére, čo len korešponduje s charakterom Tenenbaumovcov. Takýto spôsob rozprávania sa dobre hodí k hektickému tempu príbehu, ktorý je však bohužiaľ skôr kopou šialených nápadov a epizód než uceleným príbehom. Povedal by som, že kopa epizodických scénok by sa dala pokojne vypustiť bez toho, aby došlo k ujme na jeho kompaktnosti. Napriek tomu, že film je do značnej miery postavený na humore (najlepší žartík je asi ten, keď dvojica bitkárov dopadne do zen-garden), nie je komédiou, ale akousi lyrickou groteskou. Napriek zjavným kinematografickým kvalitám nie som v stave pochopiť, o čom ten film je a v aké cieľové publikum dúfa. To, že každá geniálna rodina je zároveň nenormálna som vedel (resp. predpokladal) už skôr. PS: Fockerovcov som zatiaľ nevidel, takže predbežne u mňa vyhrávajú Addamsovci.

Jeden z najlepších filmov noir, jeden z najlepších filmov s Bogartom a možno jeden z tých, na ktoré si spomeniete na smrteľnej posteli... Klasické noir thrillery budujú napätie a atmosféru tajomna dosť stereotypnými prostriedkami. Dark Passage síce takisto nepohŕda žalúziami, diagonálami, nočnými taxíkmi, lacnými hotelmi, priblížením predného plánu "nadoraz" či cigaretovým dymom, predovšetkým však ohromuje 60-minútovou (!) "neprítomnosťou Bogeyho za jeho prítomnosti", tj. stotožnením objektívu kamery so zrakom hlavného hrdinu a následným "objektívnym" stotožnením hrdinu s divákom. Zorný uhol sa zmenšuje, čo filmárov núti koncentrovať sa len na to podstatné a kameru nabáda k parádnym kúskom. Dark Passage je o čosi lepší než Hlboký spánok. Divákovmu vkusu príliš nepodlieza. Zápletka je prehľadnejšia, výprava bohatšia (či lepšie povedané rafinovanejšia), réžia vynaliezavejšia, výsledný zážitok emocionálnejší a intenzívnejší. Napínavá jazda medzi dvoma piliermi Golden Gate Bridge naznačuje prechod z jednej identity hrdinu do druhej a mimovoľne tak pripomenie o jedenásť rokov mladšie Vertigo. Bogey i Stewart majú dokonca priateľky s rovnakou záľubou - v maľovaní. Pôsobivo vizuálne štylizované horúčkovité sny sa takisto neobjavujú v oboch filmoch náhodne. Darmo, bez klasiky nie je ďalšia klasika.

Áno, aj ja chcem bývať v neogotickom zámku a mať tam nemŕtvolu. S Timom Burtonom mám teda dosť (veľa) spoločného. Zistenie, že tak spriaznená duša nedokáže ani po dlhých rokoch nakrútiť film pre dospelého diváka (alebo nechce, ale zrejme len preto, že sa bojí výsledku) je hrozne frustrujúce (vás by bavilo robiť vždy to isté vždy tým istým spôsobom?), rovnako desivý je poznatok, že môj kedysi obľúbený herec celkom vedome vyhľadáva také roly, ktoré ho profesionálne degradujú na manieristického chudáka. Zistenie, že Michelle Pfeiffer starne krásne, je však blažené. To ale pre kladné hodnotenie filmu zrejme nebude relevantné. Viem, že ide o burtonovku a že sa vlastne očakáva, aby bola burtonovská. Ale táto je burtonovská tak nejak nezdravo.

Tento opus nefunguje ani ako horor, ani ako thriller, ani ako dráma, ani ako ich vzájomná kombinácia, ani ako nič, čo poznám, čo som poznal alebo budem poznať. Ak som sa niekedy v kine cítil ako debil, bolo to presne pri tomto filme. Ak sa nejaký horor (najskôr to chcelo byť horor) volá Dark Water a nikto z tvorcov nepociťoval najmenšiu snahu o najelementárnejšiu etudu na túto fascinujúcu tému, tak slovami Woodyho Allena - "Hollywood Ending".

Mal som pocit, že tvorcovia sa snažia využiť potenciál temnoty ako živlu, pretože na viacerých miestach tma skutočne fyzicky okupuje a pohlcuje okolitý priestor. Tento fascinujúci výrazový prostriedok však nielenže nie je systematicky rozvíjaný (a teda nemá šancu zapôsobiť ako zvrchovaná autorita), ale je šokujúco nabalený na šialene nudný príbeh, v ktorom každá päťminútovka človeku pripomenie niečo, čo už videl viac než raz, čo je naozaj dosť frustrujúci zážitok. Zaujímavosťou filmu je skutočnosť, že v ňom hrajú herci, ktorých si nezaslúži (podobne ako si Jennifer Connellyovú nezaslúžili Temné vody).

Veľmi sústredené (takmer sa chce povedať proklamatívne a deskriptívne názorné), koncentrované, jednoduché (ale nie banálne), priamočiare (ale nie vulgárne), pomalé (ale nie rozvláčne a nudné už vonkoncom) a najmä zmysluplné podobenstvo o životnej potrebe lásky. Plus kvapka strašidelne tónovaného magického realizmu ako bonus (už mi je jasné, čo videli autori hororu "Mŕtvi a pochovaní"). A málo komentované (pretože považované za kontroverzné?). Vážení, tak túto desivo pravdivú a sakrálne intenzívnu humanistickú záležitosť (ktorá by sa mala premietať v kostole ako fakultatívny program pre pokročilé ovečky) nakrútil chlapík, ktorý o pár rokov neskôr (vedený rovnakým úmyslom) siahol po podobenstve zostavenom z "čistých" hovien. Tomu sa tuším hovorí vývoj osobného štýlu :-)

S neuveriteľným údivom pozorujem, ako sa tu hodnotenia hemžia jednými a dvomi hviezdičkami, či dokonca odpadom. Teenageri zrejme čakali prvoplánový thriller, ale dostali film pre zrelých ľudí, ktorí si uvedomujú, že život je tragikomický, s čím sa teenager nevie vyrovnať, jednoducho preto, že ešte nežil dosť na to, aby niečo zmysluplne skritizoval. Veľa zdaru pri poznávaní života (a filmu) prajem sedemnásťročným géniom, ktorí o krivoľakých cestách morálnych dilem nikdy nepočuli. No a pánovi režisérovi veľká pochvala. Ak by to natočili Francúzi alebo Dáni, dávno by už zbierali ocenenia po celom svete.

Keď si pomyslím, koľko ľudí je schopných dať štyri hviezdičky novému Psychu alebo novým Stepfordským paničkám, mám chuť naštartovať motorovú pílu. Remake je ten najúbohejší filmový žáner, aký kedy kto vymyslel. Je mi jasné, že ak dvaja robia (nakrúcajú) to isté, nikdy to nebude to isté, no zmysel takéhoto počínania mi uniká. Pôvodný Texaský masaker je geniálny kinematografický počin, o kvalitách ktorého prehovára už úvodná "grave robbery" scéna a nasledovné titulky, kde sa v slnečnej protuberancii objavuje podoba Leatherface. TMMP 2003 je zaujímavý len explicitne poňatým násilím (prečo nie, sakra), architektúrou "evil house" a pravdepodobne nechcene surrealistickou scénou, v ktorej si hlavná hrdinka uvedomuje, že vrah sa na ňu díva tvárou jej priateľa (tu ma zamrazilo prvýkrát a naposledy). Mimochodom ani originál nie je filmom podľa skutočných udalostí. Pokiaľ by tomu tak bolo, dám desať hviezdičiek.

Tie remaky, sequely, prequely, počiatky, začiatky či vzkriesenia tu máme za to, že sme v detstve trhali muchám krídelká, takže nám to prozreteľnosť nejako zákerne musela vrátiť aj s úrokami. Liebesmanov film - rovnako ako predchádzajúci Nispelov - v skutočnosti nie je taký blbý ako sa môže zdať na prvý pohľad a dokonca je i celkom slušne nakrútený. Problém je v tom, že nový divák ohúrený touto kvalitou nie je potom častokrát v stave náležite oceniť geniálny originál. Preto hoci som ten film videl hneď dvakrát po sebe (nemohol som odolať :-) , v rámci zachovania určitej "rovnováhy" (kto film videl, dobre vie, prečo používam práve toto slovo) demonštratívne siaham po takom hodnotení, ktoré pri porovnaní s Hooperovou klasikou bude pôsobiť dostatočne kontrastne. "Počiatok" si zaslúži pozornosť minimálne z dvoch dôvodov - koeficient mortality má šokujúcu hodnotu (vyhladenie je dokonalé, Hitler sa obracia v hrobe) a Lee Ermey je americký národný poklad. PS: Čo sa týka naturalistického zobrazenia fyzického násilia nie je Liebesmanov film v porovnaní s takým "Rosemary´s Killer" (1981) ničím výnimočným, vlastne mu nesiaha po členky. V tejto súvislosti by ma veľmi zaujímalo, kam až súčasný "naturalistický" horor zájde.