MIMIC

Šialený vrah sa potuluje univerzitou. Je maskovaný. Používa bodnú zbraň. Vyberá si prostoduché prsatice. Komunikuje prostredníctvom moderných technológií. Rád sa objavuje na toaletách. Obeti, ktorá ho chce demaskovať, ochotne vyhovie... Niekto tu jednoducho príliš pozeral Vreskot, čo by príliš nevadilo, pokiaľ by ním nebol fascinovaný do takej miery, že stráca sebaúctu. Tu už nejde o štýlový horor, ale o nedostatok inšpirovanosti. Rovnakým neduhom trpí napr. i del Torova hollywoodska prvotina Mimic (votrelecké filmy, najmä trojka). Zatiaľčo sa však Mimic snaží o "pozitívnu recykláciu", Prízrak univerzity sa nesnaží (takmer) o nič. A zabúda na retrospektívne vedomie diváka, čo prezrádza i neúctu k percipientovi. Tam, kde by talentovanejší autor využil mystickú atmosféru neskorogotického Španielska (Salamanca) a filmu tak dodal príchuť Mena ruže, náš režisér radšej siahne po soft porne (mimochodom dobrom). Film ale kupodivu vôbec nie je až taký zlý, ako by sa mohlo podľa predchádzajúcich riadkov zdať, možno z prostého dôvodu, že ide o film španielsky (čím to, že v každom španielskom filme je vždy hneď niekoľko supercharizmatických hercov?). Scéna vraždy narkomana aranžovaná v psychedelickom štýle s citáciou Deep Rising a obrazov abstraktného expresionizmu je dokonca úžasná a ani vrahovo "predátorské" videnie neurazí. Je to béčko, na ktoré sa dá pozerať viac než raz, vaše srdce si však pravdepodobne nezíska. Mimochodom, súčasné horory a thrillery sú príliš zaťažené technológiami (mobil, e-mail, TV, PC, kamera, video, watchman...), čo na strašidelnosti vôbec nepridáva - technokraciu divák intuitívne vníma ako krajne neosobnú, čo s iracionálnou podstatou strachu nemá nič spoločné. Buď prídem s prvotriednym scenárom, alebo na súčasné pípajúce hračky rovno zabudnem.

Ak po druhom zhliadnutí nejakého hororu konštatujem, že atmosféra sa vôbec nevytráca, že dokonca ešte väčšmi hustne a film efektívne napĺňa svoj cieľ, potom to nemôžem prejsť mlčaním a písať o "pohodových" troch hviezdičkách. JC je postavený na princípe akumulácie senzácií, ktoré po sebe kaskádovite nasledujú v snahe maximálne diváka zaujať (divák tu párkrát nie je ani tak maximálne zaujatý ako skôr úplne perplex) a nedať mu vydýchnuť, niekedy i za cenu absencie logiky (ak jediným cieľom monštra je vyhliadnuť si ten správny pokrm a nasýtiť sa, prečo sa prácne umelecky realizuje plastickou variantou Sixtínskej kaplnky atď.). To mi ale nevadí, pretože akceptujem víziu tvorcov a logika je jedna z mála vecí, bez ktorej nejaký horor prežije bez väčšej ujmy na zdraví. JC však potreboval väčšiu scenáristickú vynaliezavosť po 60. minúte a predovšetkým redesign monštra, ktoré pripomína bábku čerta zo Švankmajerovho filmu Lekce Faust. Keď som prvýkrát uzrel tú tvár, uvedomil som si, že ja vlastne nič také vidieť nechcem - celkom by mi bol stačil hlboký tieň pod van helsingovským klobúkom. Každopádne réžia Victora Salvu a výkon Justina Longa sú skvelé a záverečný záber patrí do výkladu lahôdkárstva. Bože, čo všetko sa stáva na amerických vidieckych cestách... Pokiaľ však mám byť úprimný, ak sa tam už niečo stane, malo by sa to stať "poriadne".

Crossover je kryštalicky číry komerčný žáner, ktorého existenciu opodstatňuje jedine miera zábavnosti vychádzajúca z parafrázy či citácie konkrétnych filmov. Inými slovami ide o vedomé vytváranie deja vu s primárnym cieľom postaviť zábavu na potešení z revokácie už videného (a obľúbeného), pochopiteľne, s istou dávnkou inovácie. Je to rozverná hračka pre rozmarné publikum, takmer sa chce povedať, že je to skôr filmový suvenír než film samotný. Estetika crossoveru je omnoho bližšia komiksu a videohre než dramaturgii "normálneho" filmu. Takéto zadefinovanie mi dovoľuje udeliť AvP 5*. Najmä preto, že pomer deja vu a inovácie je ideálne vybalansovaný. Tento film však evidentne nie je len crossoverom, ale aj čistokrvným komiksovým filmom (komiksov AvP je napokon omnoho viac než videohier AvP). A propos antiandersonovská krížová výprava: Registrujem, že Votrelec dospieva takmer okamžite. A absolútne nie som v stave pochopiť, prečo by mi to malo vadiť (to mám v tomto žánri opäť čakať desiatky minút na dospelé monštrum, ako to bolo v prvom Votrelcovi?) rovnako ako kopa iných vecí (kompilát troch civilizácií? prečo nie, sakra? bullet time pri útoku huggerov? no a? tentoraz nejde o horor ale o comicsovú zábavu a ja osobne si rád vychutnám detaily). Rád by som vedel, prečo postmoderné princípy citácie, recyklácie, reminiscencie a mutácie sa tolerujú či oceňujú u hŕstky kultových nekomerčných režisérov a pri Andersonovi sa považujú za smrteľný hriech. Pokiaľ niekto ide do kina so sektársky nekompromisným odhodlaním zhliadnuť čistokrvný horor alebo regulérny sequel či prequel čohosi, nebude to chyba AvP, že skončí pri (totálnom) znechutení.

Najlepšie horory nehľadajte v Hollywoode, pretože vznikli v starej dobrej Európe. Votrelec v Anglicku, Vlčica v Poľsku. Šľachtic Kacper Wosinski sa vracia na svoju vidiecku usadlosť, kde zomiera jeho žena. Umierajúca, ktorá nebola žiadnou sväticou, sľubuje mužovi, že si ho po smrti nájde. Brat presvedčí Kacpera, že je nutné vraziť do mŕtvej osikový kôl. Po pohrebe, na ktorom sa z dobrých dôvodov odmietol zúčastniť kňaz, odchádza Wosinski na zámok grófa Ludwiga. Pri jednej z bitiek počas revolúcie v polovici 19. storočia dopadne granát na cintorín, kde je pochovaná pani Wosinska. Nasledujú udalosti, pri ktorých omdlieva nielen Kacperov brat Mateusz, žijúci v rodinnom sídle, ale i divák... Práve som Vlčicu videl po dlhšej dobe znova a vzhľadom na to, že je cca 23.30, úprimne dúfam, že náhodu nevypadne prúd skôr, než dopíšem túto minirecenziu a neocitnem sa v posteli... Áno, Vlčica je horor, pri ktorom sa zastavuje srdce a vlasy ježia na hlave a pritom je to banálny príbeh ťažiaci zo strašidelných ľudových povestí o vlkolakoch a ľuďoch vracajúcich sa zo záhrobia. Zároveň je to ale autorský film (režisér Marek Piestrak je spoluautorom scenára) udivujúci svojou delirantnou obraznosťou. Nápad situovať hororový príbeh hlboko do 19.storočia je rovnako skvostný ako skľučujúca je všadeprítomná pustá zimná krajina ("Čo je to?" "Vlk... Zima bude dlhá."). Odkedy sa ozve prvé vlčie zavytie, atmosféra je permanentne mrazivá, od vynaliezavej scény s prebodávaním mŕtvoly cez prízrak na krížnych cestách a neviditeľné zviera na pôjde až po záverečnú exhumáciu. Odľahčujúce scény tu takmer absentujú. Zato scény, kde hrôza kulminuje, nemajú obdobu svojou strašidelnosťou a zároveň určitou kultivovanosťou (poľská Ursula Andress - Iwona Bielska - si zahrala najobludnejšiu zombi strieborného plátna). Dramatická romantizujúca hudba Jerzyho Matulu celkový dojem umocňuje na druhú. Surový, drsný naturalistický filmový jazyk pripomína Juraja Herza a jeho "Pannu a netvora". V polovici 80. rokov, kedy bol v Československu "vlčí" hlad po hororoch, málokto tušil, že jeden z najlepších práve beží v socialistických kinách. Prispievateľov narodených po roku výroby tohto filmu varujem - s hollywoodskym spôsobom tvorivého myslenia nemá "Vlčica" nič spoločné.

Od Henryho Jamesa som čítal iba "Portrét dámy", pretože som chcel vedieť, z akej predlohy vychádzala Jane Campionová pri svojom filme. Predloha bola rovnako skvelá ako film. Pri Ivoryho Zlatej čaši takúto možnosť porovnania zatiaľ nemám, ale s najväčšou pravdepodobnosťou zvíťazí román. James Ivory je buchnutý do starého dobrého Anglicka i Talianska, do starých domov, obrazov, starožitností a všetkých tých krásnych prepotrebných zbytočností. Ja takisto, takže nemôžem povedať, že by ma film v tomto smere nebol oslovil. Jediná emócia, ktorú si však z neho odnášam, je dosť kruté rozčarovanie. Takú suchú akademickú adaptáciu (navyše dosť podozrivo kopírujúcu Campionovej postupy) som od Ivoryho rozhodne nečakal. Mimochodom, ak má filmár k dispozícii najpôsobivejšie klasicistické interiéry na svete (Syon House) a nedokáže z nich vyťažiť zaujímavé sústo, patrí do núteného dôchodku.

Film ako taký je síce ilúziou, nie však zrkadlom (reality alebo predstavy). Triky v Súboji titanov, ktoré ako triky vyzerajú sú mi preto stokrát milšie než mnohé súčasné ťažkokalibrové "digitálky", efektné, ale neosobné - špecificky štylizovaná ilúzia dokáže byť viac cool než ilúzia dokonalá. Ak je divák vtiahnutý do sveta, ktorý čiastočne vyzerá ako bábkové divadlo, okamžite si uvedomuje, že je vo svete neskutočnom, čo je fascinujúce. Na druhej strane prekvapuje, že niektoré zvláštne efekty spred štvrťstoročia sú presvedčivé rovnako ako tie súčasné. Tvorcovia Súboja mali k dispozícii prebohatý zdroj inšpirácie v gréckych bájach, ktoré svojou fantáziou tromfnú akúkoľvek modernú fantasy (ak hovorím akúkoľvek, tak mám na mysli Akúkoľvek - áno, aj Pána prsteňov, veru tak, pane) a vytvorili preciózne vybudovanú klasiku, kde žiadna scéna nie je navyše a takmer každá je emocionálne strhujúca. Čo sa týka hercov, rád by som sa pristavil pri Sian Phillipsovej. Poznám ju z troch filmov (Ja, Claudius, Súboj titanov a Vek nevinnosti) a vo všetkých prezentuje jedinú hereckú polohu - aristokratickú blazeovanosť dovedenú k úplnej dokonalosti. Nemám rád manieristické herectvo, ale na margo tejto Velšanky si trúfam poznamenať, že ide o národný poklad (Zeta-Jonesová možno neskôr).

Jeunetov film mi pripadá veľkolepý. Po Fincherovej rozpačitej, ale stále dosť dobrej "väzenskej dráme" (s nesmrteľnou scénou, v ktorej v sprievode Goldenthalových vrčivých zvukových efektov monštrum "ovoniava" Ripleyovú) sa vraciame tam, kde to votrelcovi najviac svedčí - na palubu vesmírnej lode. Casting (až na Ryderovú) je presný, hlavné herecké výkony excelentne presvedčivé, Frizzellova hudba démonicky dobrá (stačí mi pár úvodných strašidelných tónov a som úplne "freezed"), útok na ľudský strach z "čiernočiernej tmy" a nedostatku kyslíka bezohľadný (toľko dychtivých facehuggerov nebolo k videniu ani v Cameronovom filme), ... Pokiaľ v trojke sa podľa niektorých kritikov rysuje "fenomén" AIDS (monštrum sa spomína ako vírus), potom vo Vzkriesení sa reflektuje ďalšia desivá realita - klonovanie. Je klon plnohodnotný jedinec? A neupiera sa klonovaním človeku jediná istota, ktorú má a ktorou je smrť? Vo svetle týchto skutočností sa mi záverečné "alien baby" vôbec nejaví smiešne - je groteskné a predsa hrozné, no predovšetkým desivo dojímavé (podobne ako nová Ripleyová). A čo je najveľkolepejšie? Nuž rozhodne zistenie, že i v ďalekej budúcnosti sa bude počúvať nielen Mozart (kapitán Dallas), ale i Georg Friedrich Handel (generál Perez)...

Po "L.A.Prísne tajné" ďalší skvelý retro krimi thriller, ktorý svoju pôsobivosť buduje nielen na popkultúrnych odkazoch a marginálnych kulturologických flashbackoch, ale i na hereckých výkonoch (Brodyho herectvo naozaj nespočíva len v jeho expresívnom, romanticko-exotickom zjave) a inteligentných dialógoch (áno, aj napriek tomu, že sa v nich často hovorí sprosto). Pri scéne dokresby portrétu domnelého vraha vám možno napadne, že Socha slobody je vlastne jedna veľká punková ikona...

Máloktorý režisér dáva prednosť opulentnosti obrazu a emócii vízie pred samotným príbehom tak ako to robí Dario Argento. Ako filmára par excellence ho zaujímajú predovšetkým filmové kvality a príbeh je viac-menej len zámienkou na rozohranie bizarných fantazmagórií, ktoré sa nám zvyknú premietať v hlave vo chvíľach tesne pred spánkom alebo pred zobudením - vo chvíľach, kedy už nerozlišujeme realitu od sna a naopak. V "Hlbokej červenej" hudobníka v podaní Davida Hemmingsa fascinuje i desí vrah vyčíňajúci v jeho okolí a vydáva sa po jeho stopách. Argento vychádza z klasických libri gialli - literárnych krimi thrillerov brakovej úrovne a produkuje geniálny horor, ktorý diváka predovšetkým silne magnetizuje, pretože triviálny príbeh so sériou brutálnych mordov kombinuje so subtílnou atmosférou talianskej metafyzickej maľby (ľudia-figuríny, pusté námestie s mohutnou fontánovou sochou), kontemplatívnym melancholickým retrom Američana Edwarda Hoppera (citácia jeho obrazu "Noční tuláci" z roku 1942) či zneisťujúcim surrealizmom (skupina sôch visiacich v polotieni, galéria tvárí so zatretými zreničkami na spôsob Modiglianiho portrétov, groteskná mechanická bábka). Najsugestívnejšia je 10 minútová scéna zasadená do prostredia devastovanej secesnej vily, ktorej oblúky a krivky evokujú spomienky upadajúce do zabudnutia ale i bludisko myšlienok, neistotu a šialenstvo. Súhra obrazu a hudby je tu taká majstrovská, že celá zápletka je nám odrazu úplne ukradnutá. Vila s tajomným obrazom pod omietkou pripomína dom Quinta del Sordo maliara Goyu, plný hrôzostrašných fresiek. Je ťažké zmysluplne rozprávať o filme s takým ťažkotonážnym imaginatívnym potenciálom. Omnoho jednoduchšie bude pre mňa spomenúť môj sen zo 14.septembra 1996, ktorý akoby bol vypadol z tohto filmu - starý zdevastovaný zámok plný odpadkov, obývaný fantómami v secesných kostýmoch, s tajomnými maľovanými odkazmi na stenách, s malou skrytou miestnosťou a s hráčom na čembalo... PS: Tú báječne strašidelnú secesnú vilu našiel Argento v Turíne. Volá sa Villa Scott (resp. Palazzina Scott) a postavil ju architekt Giovanni Fenoglio roku 1902. Fontána je takisto v Turíne, na Piazza C.N.L. Nie je ani renesančná, ani baroková, ale "fašistická", od Umberta Baglione z roku 1937 a predstavuje rieku Pád.

Mrhanie časom, energiou a prostriedkami. Číra a bezostyšná katolícka propaganda, ktorú úplne nezatracujem snáď len kvôli môjmu obľúbencovi Alessandrovi Gassmanovi (tú úlohu si vybral možno len z dôvodu aktuálnej smrti svojho slávneho otca). Dievčina, ktorá hrá Bernadettu sa snaží byť natoľko sympatickou, až je úplne neznesiteľná, pretože jej herectvo je robotické, takže jej postava je nechcene komickou parafrázou Stepfordských paničiek (originálnych). Nakrútiť film na náboženskú tému prináša buď gýč alebo kontroverznosť. Lourdes kontroverznými rozhodne nie sú.