MIMIC

Nudil som sa. Ak nejaký megademolačný blokbaster v hlavnej úlohe s New Yorkom, tak jedine Deep Impact - ten sa miestami tvári ako komorná dráma (takže vám hrdinovia nie sú ukradnutí), aby vám na konci úplne stuhla krv v žilách. Jediné, čo ma na Emmerichovom filme zaujalo, bola surrealistická plavba lode v uliciach Manhattanu, akoby vystrihnutá z iného, neexistujúceho filmu (hororu) o bludnom Holanďanovi. Na ten by som šiel radšej.

Dívať sa poldruha hodiny na to, ako sa dobrovoľne ruinuje kreslený film, je smutné a skľučujúce. V 19.storočí sa maliarstvo chcelo podobať na fotografiu - výsledok bol katastrofálny. Niektoré hrané filmy sú natoľko presýtené digitálnymi zásahmi, že pripomínajú počítačom generovaný animovaný film, čo je rovnako idiotské ako animovaný film snažiaci sa pôsobiť hyperrealisticky. Pôvab kresleného filmu spočíva v jeho kreslenosti, pretože zjavná redukcia istého aspektu reality pôsobí paradoxne oslobodzujúco. Nemo pôsobí naopak prízemne a neopísateľnej kráse takej "Cesty do fantázie" nesiaha ani po členky. Jedna (diskutabilná) hviezdička za obdivuhodne úpornú snahu extrémne prácne evokovať čosi úplne zbytočné, druhá (ešte diskutabilnejšia, keďže tá replika je bezostyšnou vykrádačkou záverečnej repliky Sommersovej Chobotnice) za záverečné "A teraz čo?", ktoré sa dá chápať i vo vzťahu k budúcnosti počítačovej animácie.

Jedna z najsympatickejších funesoviek, dnes aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Objavovanie paralel medzi kresťanmi, židmi a moslimami je zábavné rovnako ako "žuvačková" parafráza Fantomasa. Funesove grimasy sú tu naozaj preexponované (scéna "Ako upútať policajta, keď chcete byť zatknutý"), chaos patologický a dej prekombinovaný ako zápletka v "L.A. Prísne tajné", no kultový gag, kedy falošný rabín zdraví "svoje" ovečky na spôsob hlavy katolíckej cirkvi vydá za všetky hviezdičky.

Film, pri ktorom je nám síce jasné, že nemáme do činenia s "logickým" scenárom, "hereckým" prejavom, "dobrým" vkusom či dokonca celkom normálnym režisérom, napriek tomu zreteľne cítime, že sme svedkami čohosi veľkolepého. Tá veľkoleposť nie je grécko-rímska, ale archaická, prvotnopospolná. Fulci vedie človeka k počiatkom jeho ľudskej existencie, kedy z obrazov a zvukov skladal podoby svojich božstiev, barbarských, ale vznešených a veľkolepých. Človek pri sledovaní tohto "prvotnopospolného" hororu nepremýšľa, pretože je paralyzovaný úžasom, tak ako je veriaci bezmedzne fascinovaný ostatkami svätých (ako ďaleko od hororu môže byť morbídna adorácia vysušených mŕtvol v chrámoch?). Pri púhej spomienke na niektoré fazety Fulciho kryštálu (hučiaca piesková búrka, zvuky vtákov v korunách stromov na polnočnom cintoríne, vrčiaca a zavýjajúca zombi nakúkajúca do rozsvietených okien, chodidlá mŕtvej pani Holdenovej stojacej za paravánom) spätne pociťujeme esenciu čírej hrôzy a nejasne si uvedomujeme, že sme boli zasiahnutí kdesi v našom najhlbšom, "najstaršom" vnútri. Potrebuje tu niekto výkladový filozofický slovník?

Mignolova kresba, expresívna, kontrastná a lakonická, nechávajúca dostatok priestoru pre čitateľovu fantáziu je tak zázračne pôsobivá, že jediný komiksový zošit s Hellboyovými príbehmi, ktorý vlastním, opatrujem ako nejaký vzácny stredoveký manuskript. To, čo predviedol del Toro s inými H.B. dobrodružstvami vo mne síce zákonite vyvolalo hrejivú nostalgickú spomienku, nepozbavilo ma však súdnosti. H.B. je určite doteraz najlepší filmový komiks. Vo filme je uspokojivé množstvo šialených postáv, prostredí a udalostí. Spád deja zodpovedá hranatej dynamike komiksových obrázkov a jednotlivé repliky jadrnosti komiksových bublín. Kompozícia obrazu s výraznými farebnými dominantami je takisto štýlová a kamera sa štedro pristaví na tých miestach, na ktorých by šiel nechať oči i čitateľ komiksu. No a Kroenen je jedno z najstrašidelnejších filmových monštier (to isté som si myslel i o Abe Sapienovi pri pohľade na jednu z prvých snímok z filmu, až kým mi nebolo zdelené, že nejde o záporáka). No dobre, chápem, že odobriť slovami - pokiaľ je k tomu vôľa - sa dá naozaj všetko, takže radšej rýchlo spomeniem, že Beltramiho hudba neoslní, dve scény sú ako z iného filmu (Blade, Chobotnica) a Karel Roden je pre úlohu Rasputina dokonale nevhodný (castingmajster asi v živote nevidel fotku skutočného Rasputina, vyzerajúceho ako postava zo skutočného komiksu). Najúžasnejšia scéna kupodivu nepatrí k tým, pri ktorých fanúšikovia filmových komiksov skučia blahom, spoľahlivo však dojme nejedného z nich. Ide o moment, kedy je H.B. konfrontovaný so skutočnou realitou, ktorú nepredstavuje vydesená verejnosť v metre, ale 9-ročný chlapec na streche: "Wow, ty si Hellboy!" "Áno, ale nikomu to nepovedz, OK?" Diváka okamžite zaplavuje omračujúco slastný pocit vedomia, že H.B. aspoň na chvíľu prestáva byť fikciou a za túto nečakanú satisfakciu je tvorcom neskonale vďačný.

Zoberte si ktorúkoľvek fotografiu imaginatívneho a surrealistického fotografa Jiřího Severa. Prvý pohľad: Registrácia reality. Druhý pohľad: Subjektívny dokument. Pohľad tretí: Vzrušujúca mágia istého genia loci. Niekto je disponovaný vnímať tretiu rovinu, senzibilite iného môže byť úplne cudzia, čo však neznamená, že by objektívne nejestvovala a dobre nefungovala. Sever hľadá krajnú polohu reality, pri ktorej je ešte schopná pôsobiť imaginatívne. Teraz si vezmite ktorýkoľvek film Lucia Fulciho. Prvý pohľad: Prezentácia brutality najhrubšieho zrna. Druhý pohľad: No, tak hrozný brak zachraňujú od hrobu len slušne prevedené špeciálne efekty. Pohľad tretí: Číra hrôza odrazu exploduje a ovzdušie sa napĺňa preludnou atmosférou nočných môr s celým ich deviantným čarom. Fulci hľadá krajnú polohu reality, pri ktorej je ešte znesiteľná. Nenapodobiteľne skľučujúcu atmosféru bezmocnosti a blížiaceho sa desu však spomínanou brutalitou (schopnou vyvolať akurát odpor) rozhodne nenavodzuje. Jeho filmy z obdobia okolo 1980 síce nedisponujú estetizáciou hrôzy ako je to u Argenta, bezohľadnosť pri rafinovanom navodzovaní extrémnych emócií je však u Fulciho nezabudnuteľná. Mimochodom, Dom pri cintoríne disponuje tak hustou depresívnou a melancholickou atmosférou výdatne podporenou molovým hudobným sprievodom (Walter Rizzati), až je to nenormálne. V žiadnom inom horore čosi také nenájdete. Šokujúci unikát.

Scenár diváka príliš nepresvedčí, že Kate miluje Leopolda natoľko, aby za ním skočila z Brooklynského mosta, no fotografia z konca 20.storočia, vyhotovená koncom 19.storočia, na ktorej je Kate z konca 20.storočia, ma úplne dostala. Teoretik fotografie Roland Barthes by tento detail výstižne označil ako "punctum". Ja by som to označil ako "Punctum". A ono "Punctum" je čímsi, čo bohato vynahradí nedostatky v scenári i nedostatok "chémie".

Toto celkom dobré béčko bolo dozaista mienené ako akýsi "jedovatý" pendant k Anakonde. V snahe získať pre svoje pokusy najagresívnejšie možné zviera, dr. Burns genetickým krížením kombinuje africkú kobru kráľovskú a orientálneho štrkáča diamantového. Po nehode v laboratóriu had uniká a po dvoch rokoch dorastie na tridsať stôp. A začne si užívať... Na pomoc lekárom a policajtom v mestečku Fillmore v Kalifornii prichádza odborník na plazy Nick Hashimoto (vynikajúci Pat Morita), aby plaza zlikvidoval. "Keďže príroda nebola dosť dobrá, máme teraz vďaka tejto - vede" Hashimoto významne ukazuje na Burnsa, končiac prednášku, "do činenia s druhom, spájajúcim v sebe všetky tieto nádherné (úsmev) rysy". Takto sarkasticky sa príbeh rozbieha. Keďže spôsob chytania koristi u jedovatých hadov nedáva príležitosť k omračujúcim vizuálnym efektom, Kobra sa vydala trochu iným smerom, aby tento "handicap" vykompenzovala. Zvukovo-obrazové prelínačky zabezpečujúce plynulé a sugestívne naviazanie pokojnej scény na predchádzajúcu scénu dramatickú sa v Kobre vyskytujú v takej kvantitatívnej miere, že možno hovoriť o programovo volenej metóde. "Vztyčovacie" zábery "z pohľadu vraha" vyzerajú úžasne (kobra má schopnosť vztýčiť sa tuším do polovice svojho tela) a hudba so sviežim orientalizujúcim akcentom v dramatických pasážach takmer siaha Randy Edelmanovi (hudba k Anakonde) na chvost. Zďaleka najlepšia zo všetkého je ca. 40.minúta filmu - muž na vypnutej obrazovke televízora náhle zaregistruje odraz seba a obrovského hada, týčiaceho sa za ním. Nebudeme si nahovárať - je málo pravdepodobné, aby tvorcovia béčkového monster filmu mali na mysli reflexiu skutočnej hrôzy objavujúcej sa mimo rámec televíznej fikcie. Metafora mylného presvedčenia, že všetko hrozné "za naším chrbtom" sa nás netýka ale perfektne funguje - každé dielo ako také nie je nikdy pevne viazané na pôvodné intencie autora, ale je plne otvorené najrozmanitejším subjektívnym interpretáciám. Suma sumárum - fanúšikovia žánru a najmä herpetológovia sa určite skvelo pobavia.

Trochu desu, trochu charizmy Johna Hurta, trochu sexu s autorkou Frankensteina, trochu nádhery Le Lac de Geneve, trochu atmosféry neskorého empíru... Rozhodne sa nesťažujem. Ak si mierne deviantný romantik potrebuje rozjatriť fantáziu, presne toto potrebuje.

Hrádek u Nechanic nepamätá lepšiu spoločnosť.