Nataniel73

Šakal je bez pochýb vynikajúci akčný thriller, ktorý sa svojou kvalitou blíži k takým skvostom ako Smrtonosná pasca, či 96 hodín. Samozrejme, že Šakal je viac krimi thriller ako strhujúca akčná jazda, ale samotný fakt, že hlavnú postavu stvárnil precízny a vo svojich rolách vždy uveriteľný Bruce Willis je zárukou úspechu a kvalitného filmu. Najviac by som trochu paradoxne vyzdvihol skvelú hudbu. ktorá tomu dodáva tu správnu atmosféru. Richard Gere pôsobí v roli kladného záporáka trochu neškodne, ale tiež je to kvalitný herec a vo svojej roli obstál. Jack Black taktiež perfektný týpek ako je to u neho dobrým zvykom (scéna so skúšaním zbrane za 200 000 dolárov patrí k tomu najlepšiemu vo filme). Záver filmu skvele vygradovaný, FBI si tradične nevie s prípadom poradiť sama a tak potrebuje pomoc rovno z väzenia. Páči sa mi realisticky stvárnené prostredie jak policajného sektoru tak aj podsvetia a všetko to do seba krásne zapadá. Teda až na ten rozhodujúci krok, kde išla realita trochu stranou a tvorcovia sa priklonili k dosť nepravdepodobnému rozuzleniu. Myslím, že tento film je povinnosť pre všetkých milovníkov akčných thrillerov. 85%

Tak ako ma prvý diel Winnetoua v novej verzii príjemne prekvapil, tak ma Poklad na striebornom jazere mierne sklamal. Pozitíva vidím predovšetkým vo vysokej technickej úrovni snímku, remeselnej zručnosti režiséra aj scenáristu a v neposlednom rade v krásnych exteriéroch americkej divočiny. Tá autentickosť filmu je aj v druhom pokračovaní vyššia ako u pôvodných filmov zo šesťdesiatych rokov. Atmosféra stále celkom slušná, ale horšie je to s dejom. Je až príliš zdĺhavý a nudný (nekonečné potápanie sa v jazere, zbytočne dlhé rozhovory a scény medzi vodcom banditov a Nšo-či). Taktiež tomu veľmi chýba napätie a moment prekvapenia. Za najvydarenejšiu scénku považujem odbachnutie profesora po tom, čo mu vodca banditov povie, že mu odpúšťa dlh. Ale aj táto scéna je predvídateľná. Stále je to vcelku pozerateľná záležitosť, ale na pôvodný snímok nemá. Ten sa dá totiž bez väčších problémov pozerať opakovane. U Tajomstva strieborného jazera mám pocit, že vo mne nezanechal hlbšiu stopu, čo je celkom škoda. 60%

Vynikajúco spracovaný súboj dvoch veľkých tenisových rivalov na prelome 70. a 80. rokov. Dej pútavý, dramatický  s patričnou atmosférou a výborným hereckým obsadením. V roku 1980 som ešte nebol na svete a tak neviem porovnať ako veľmi boli obaja hlavní protagonisti tvorcami filmu realisticky stvárnení. Čo som však počul o oboch hráčoch tak myslím, že sa to tvorcom podarilo na výbornú. Navonok chladný introvert Bjorn Borg bol vo vnútri mimoriadne ambiciózny a vášnivý hráč, ktorý najviac zo všetkého neznášal prehry. Musím vyzdvihnúť typologicky skvelý výber herca, ktorý to navyše aj verne zahral. John McEnroe ako typický búrlivák to odohral taktiež obstojne (nielen finálový zápas, ale hlavne svoju postavu). Na pozadí veľmi pekná hudba dokresľuje vnútorný pocit oboch hráčov pred pamätným finále. Tenis je hra nervov a ten kto ich dokáže lepšie zvládať je nakoniec úspešný. Švéd sa stal s piatimi titulmi na Wimbledone nesmrteľný napriek tomu, že hráčsku kariéru ukončil vo veku 26 rokov. A tento vydarený film mu vzdal poctu. 80%

Pre mňa príjemné prekvapenie a realisticky vykreslené obdobie dobývania Amerického kontinentu bielymi grázlami. Jediné, čo mi na úvodnom filme vadí je postava Old Shatterhanda alebo ak chcete Karla Maya. Na môj vkus až príliš intelektuálne zameraný jedinec bez patričného charizma. Zahral svoju rolu obstojne, ale typologicky sa na danú postavu nehodil. Inak myslím bravúrne a s prehľadom natočené (Apači a ich kostýmy, svižná dejová línia, brutalita ktorá k danému obdobiu neodmysliteľne patrí a k tomu hustá atmosféra). Podobnosť s filmom Tanec s vlkmi je výrazná, čo je rozhodne pre tento film kompliment. Oproti nemu pôsobí pôvodný film zo šesťdesiatych rokov ako komediálna rozprávka pre deti. Skutočne nemám nič zásadné, čo by som mohol vytknúť. Napadá ma len to, že záverečná bitka na železničnom moste musela byť pre hercov dosť nebezpečná, ale rozhodne stála za to. A k prekrásnej americkej prírode je myslím zbytočné sa vyjadrovať. Za mňa slušných 80%

Veľkolepá záverečná časť trilógie Hobit je skutočnou pastvou pre oči diváka. Dych berúce zábery na podmanivú krajinu Stredozeme s množstvom technických vychytávok, ktoré v minulosti neboli možné posúvajú tento film ešte o level vyššie pred konkurenčnými z žánru fantasy. Skutočne kamera a strih si zaslúžia absolutórium. Treba si však uvedomiť, že skvostné technické prevedenie filmu nie je to najdôležitejšie čo z neho robí kult. Sú to hlavne skvele zahrané ľudské charaktery. Viac ako samotná bitka piatich armád, ktorá je skôr bitkou trpaslíkov a elfov proti odporným škretom, je záverečný film o medziľudských vzťahoch. Tvorcom sa veľmi realisticky podarilo stvárniť premenu Thorina na lakomého a zlatom zaslepeného kráľa (taktiež skvele zahrané), Bilbovo ušľachtilé zmýšľanie, aj náklonnosť elfky Tauriel k jednému z trpaslíkov. Luke Evans si rolu drakobijca Barda zastal výborne, kráľ Tranduil pôsobil vznešene a rozvážne a Legolas si tu strihol svoje typické akrobatické etudy, ktoré so zemskou príťažlivosťou nemajú nič spoločné. Ale ja osobne tú trikovú preplácanosť filmu dokážem odpustiť. Záverečná bitka Thorina s Azogom, jeho zmierenie s Bilbom a lúčenie s trpaslíkmi sú azda najsilnejšie momenty filmu. Som rád, že tvorcovia dali dostatočný priestor aj emóciám, ktoré zanechajú v divákovi silnú stopu. Nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že trilógia Hobit o triedu predčila trilógiu Pán prsteňov a to nielen po vizuálnej a technickej stránke. Za mňa najlepšie fantasy a zaslúžených 90%.

Váhal som, či tejto mojej obľúbenej rozprávke z detstva udeliť tri alebo štyri hviezdy. Objektívne to vidím na 3,5 vďaka viacerým technickým nedostatkom, ktoré na film z deväťdesiatych rokov rozhodne nemuseli byť. Čo tejto rozprávke chýba asi najviac je napätie a atmosféra, ktorá vzhľadom k temnému príbehu rozhodne mala byť silnejšia. Za všetko hovorí scénka keď takzvaní vlci (rozumej priateľskí a cvičení nemeckí ovčiaci) naháňajú po zasneženom lese princeznú Dezidériu. Divák rozhodne nemá pocit obavy o hlavnú hrdinku. Aj keď režiséra Juraja Jakubiska veľmi nemusím, ten by si s touto rozprávkou inak pohral. Postavy v zásade sympatické, herecké výkony obstojné a scenár trochu moc ukecaný, ale inak prijateľný. Ako dieťa som žral herečku Annu Falchi a tá ani po rokoch nesklamala. Zahviezdili však iní herci. Predovšetkým Karel Roden (ten si rolu arogantného Lisandra vyložene užíval) a Franco Nero ako neoblomný kráľ. Čo sa však nepodarilo vôbec bol umelý drak, ktorý pôsobil viac menej komicky. Čo sa podarilo asi najviac je výprava, kostýmy (červené brnenie Dezidérie top) a dej, ktorý odsýpa a nenudí.  Dostavila sa aj nostalgia z minulosti a treba uznať, že Taliani rozprávky točiť vedia. Takže s prižmúreným okom zaokrúhľujem na štyri hviezdy.

Strašná nuda a navyše aj hovadina. 25%

Tak tento film ma celkom zaujal, čo sa mi pri novodobých psychologických thrilleroch príliš často nestáva. Ale musím uznať, že miestami to má až mrazivú atmosféru a herecké výkony sú tu celkom obstojné. Vyšinutá matka dvojičiek to zahrala veľmi presvedčivo a o jej dcérach sa dá napísať to isté. Bol to zaujímavý kontrast vidieť pekné tínedžerky ako hnusne a chladnokrvne sa správajú k svojej tete. V podstate ona jediná kazila dojem z celého filmu, lebo tak hlúpa a naivná blondína sa hneď tak nevidí ani v Amerike. Samozrejme filmu sa dá vytknúť veľa vecí a asi najviac tá naivita oboch žien hlavne keď vedia, čo všetko už mladé slečny na nich skúsili. Ale holt komu niet rady tomu niet pomoci a takmer na to doplatila životom aj tupá teta. Záver už príliš nenadchol, ale film ako celok za to jedno pozretie rozhodne stál. Myšlienka zaujímavá, ale je tam cítiť veľké rezervy z hľadiska spracovania a scenára. Za mňa 55%

Pre mňa jednoznačne najlepší Sindibád a veľkolepá adventúra. Ak by som mal porovnávať neporovnateľné tak trilógia Hobbit je vďaka svojmu dokonalému technickému spracovaniu určite vyššie, ale čo sa týka samotného príbehu jedná sa o podobný zážitok. Technické efekty vo filme Sindibád a tigrie oko pôsobia z dnešného pohľadu smiešne, ale na rok 1977 sa jedná o výbornú prácu. Film som vzhliadol po x rokoch a tá silná nostalgia keď som film vídal pravidelne ako dieťa sa dostavila. Arabská kultúra aj fantasy príbehy ma vždy fascinovali rovnako tak čierna mágia. Nadšenec žánru si určite príde na svoje a mňa osobne atmosféra tohto jedinečného filmu vždy dostane. Myslím, že kvalitou príliš nezaostáva ani za takým Nekonečným príbehom a svojím čarom predstihne aj Súboj titánov. Scénky s kostrami, mrožom, obrovskou osou, či pračlovekom sú spravené vierohodne a ako bonus sa divák môže tešiť aj z výborných hercov (Patrick Wayne) a krásnych herečiek (Taryn Power). Klenot žánru a za mňa 85%

Úvodný film trilógie Hobit je jedno veľkolepé a technicky skvele natočené fantasy, ktoré má všetko, čo si milovník tohto žánru želá vidieť. Sympatické postavy trpaslíkov, ktoré vedie múdry a tak trochu prešibaný Gandalf sa konfrontujú so sedliackym a dobrosrdečným typom Hobita, ktorý má rád svoju noru a pocit tepla domova. Nakoniec sa však nechá nahovoriť na dobrodružnú výpravu, ktorej cieľ je jednoznačný. Znovu nadobudnúť stratený poklad a vniknúť do osamelej hory. Sú tu hojne využívane trikové efekty, občas trochu premrštené, občas použité nevhodne, ale pre účely filmu boli potrebné. Dej je síce trocha rozťahaný a príbeh by sa bez väčších problémov zmestil do dvoch hodín, ale megalomanstvo je Peterovi Jacksonovi vlastné. Až mám pocit, že bol natoľko zažratý do deja, že nevedel kedy skončiť a neuvedomil si, že má pred sebou ešte dva filmy. Úchvatné scény z kráľovstva elfov, podmanivá hudba Howarda Shorea (titulná melódia bez pochýb jedna z najlepších v histórii filmových soundtrackov), vizuálne nádherná podívaná, príbeh o priateľstve, odvahe, obetavosti a zmyslu pre spoločnú vec má v dnešnej plytkej dobe obzvlášť výpovednú hodnotu. A scénka, v ktorej trpaslíci spievajú titulnú pieseň ma úprimne dojala. Na záver len toľko, že film Hobit je jedným z tých, ktoré s pribúdajúcim časom dozrievajú ako víno a jeho skutočné čaro sa vynorí až po niekoľkonásobnom pozretí. Takže za mňa z odstupom času slušných 85%.