Triple H

Freddy Got Fingered alebo to najhrubozrnnejšie zo Scary Movie skombinované s Matrixom, Cloud Atlas, Little Miss Sunshine a Crouching Tiger, Hidden Dragon. Čiže zaujímavý a prekvapivo dobre fungujúci mix rodinnej dramédie s akčným filmom a fantasy je "ochutený" o špecifický humor.  Kumšt tam je, kameraman a hudobník miestami celkom čarujú, a Michelle Yeoh hrá tak ako keby tento eintopf naozaj mal byť na pozláteného plešouna (a ona sama na cenu aj je), ale na priveľa miestach je to proste už na mňa fakt trochu moc lepidlová smaženica á la raný Tom Green. Mínus hot dogové prsty, análne kolíky, dildá, bagel vortex a kamene, a mohlo to byť kľudne aj za päť, lebo inak to celé aj funguje a prekvapivo brnká na emocionálne struny - jedna scéna kde sa celý dej láme je tak pekne a nápadito spravená a zahraná (a dojemná), že som vlastne niečo podobné ešte nevidel a je to moment čo si nezaslúži kvôli tomu hrubozrnnému humoru zaniknúť. Neviem ktorý z dvojice Kwan a Scheinert tieto pasáže do celku prináša, podľa rozhovorov a fotiek to tipujem na Scheinerta, ktorý pôsobí ako učebnicový úchyl alebo pedofil. Ak je to tak, tak pán Kwan urobí dobre ak sa ho zbaví, alebo ho kus umravní. Ak nie, a v tomto extrémnejšom štýle budú obaja páni pokračovať, čo obávam sa osmelení aktuálnym úspechom asi budú minimálne ešte po jeden film...no nechcem vidieť čo ďalšie vyprodukujú ak im niekto dá nabudúce ešte viac peňazí a ešte voľnejšiu ruku - pretože mám pocit, že tu sa ešte snažili byť v rámci možností akademickí. A fakt nepotrebujem vidieť Buchty a klobásy krížené so Schindlerovým zoznamom. Za tri za to podarené a fakt dobrý výkon Michelle Yeoh, ale s určitým sebazaprením a s odretými ušami.

Možno nie úplne rovnako vybrúsené ako jednotka, ale veľmi slušné pokračovanie, ktoré si udržuje vysokú úroveň a ktoré sa síce drží klasického sequelového hesla "bigger, louder and more epic", ale nie na úkor postáv či príbehu. Prekombinované je to zase tak, že zvrat a vysvetlenie človeka nenapadne, ale nakoniec to do seba pekne zapadne a pri opakovanom pozretí si človek všimne veci, ktoré nechápe ako je možné že na prvý krát nevidel. Johnson to tentokrát poňal viac blockbusterovo, ako fan service spectacle a tak máme viacero celebritných cameo roličiek, vizuálne vďačnejšie slnkom zaliate prostredie a viac efektných scén. Ale to najdôležitejšie - cast, ktorý na papieri tentokrát nepôsobil rovnako sľubne ako predtým, je nakoniec vlastne typovo spot-on a opäť dokopy veľmi dobre funguje (hoci herecky to v jednotke predsa len bolo u viacerých lepšie/zaujímavejšie, vrátane Craiga - dvojka je ale koncepčne skrátka aj o tom pozlátku a efekte než len o hercoch). Zaobišiel by som sa bez COVID-ového úvodu, ktovie ako zub času takéto veci preverí, ale inak to dopadlo v zásade na výbornú. Prekvapuje ma relatívne vlažnejšie prijatie - myslím že sa jedná o až učebnicovo zvládnutý sequel, kedy Johnson zostal v tej istej rieke, ale namiesto vstupovania z brehu do nej skáče z vodopádu. Tzn. dal divákom presne to čo mohli od pokračovania chcieť, ale zároveň to celé uchopil dostatočne inak ako predtým, aby sa len nevarilo z vody. Sem s trojkou a dúfam, že keď máme za sebou vraždu v aristokratickom sídle a vraždu v exotickej lokalite, do tretice príde vražda v dopravnom prostriedku? Vlak? Lietadlo? Loď? Vzducholoď? Ja som za a Johnsonovi tu rastie dosť solídny franchise, ktorý mne osobne sedí a baví ma.

Santa Clause meets Bad Santa meets Die Hard meets Home Alone. Zvláštny mix, ktorý v teórii neznie zle, ale nikdy úplne nešlape a vlastne je to dosť blbosť.

Až prekvapivo plynulé nadviazanie na jednotku - ako keby neubehlo 13 rokov, po pár minútach sme naspäť "doma" na Pandore, všetko je staré známe a to ako sme prijali jednotku je zhruba asi ako sa nám bude páčiť aj dvojka. Či to je veľa, alebo málo...Cameron si určite nevysekol žiadnu hanbu a tentokrát síce asi pre runtime (kde sa naozaj mohlo ubrať kľudne 30 minút - z môjho predstavenia dvaja ľudia odišli a cca 8 išlo na WC, čo je rekord čo som zažil osobne) a pre predsa len menej priamočiary a trochu drsnejší dej rekordy asi nezborí. Vizuálne ale servíruje zase niečo čo je pred konkurenciou a v čom si človek nájde možno na opakované pozretia množstvo detailov, ktoré mu na prvý krát unikli. Je to jeden eye candy moment za druhým, ale tlačí sa v nich trochu na pílu - každá druhá scéna v prvej polovici sa snaží evokovať taký ten "magický úžas" feeling ako keď Sullyho obsadli v jednotke biele medúzky, ale na mňa pokus o niečo podobné zafungoval až v úplnom závere. Nechcem ale priveľmi kritizovať, lebo Cameron po technickej stránke naozaj dodal čo sľuboval (čo je aj s jeho resumé stále pomerne neuveriteľné) a čo vie asi len on - čiže tí čo chcú nálož top of the line efektov a až megalomansky vypiplanej technickej stránky ju dostanú. Mne chýbali silnejšie ľudské postavy, Spider mi nesadol a ku klanu Jakea Sullyho a Neytiri také vrelé srdiečko nemám, proste tie jednotky a nuly sú krásne spravené, ale viac ľudského by neuškodilo. Trošku sklamala aj hudba - chápem prečo zvolil Cameron Franglena, ale na Hornera úplne nemá a síce ho úctivo kopíruje a nič nekazí, ale byť tam niekto ako napr. Giacchino...chýbali mi nejaké nové motívy, ktoré by len nevariovali to čo spravil Horner. No a poslednú hodinu okrem úplného záveru už som sa trochu aj nudil, lebo tá paľba na prvú signálnu sa podobne ako pri jednotke už ani nie zunovala, ale už moje zmysly trochu otupila a podobne ako pri jednotke očakávam, že keď si film pozriem neskôr aj doma, tak mi to podľa nálady sadne aj viac a budem sa viac baviť. Som zvedavý na tržby, IMO tie 3 mld. nepadnú, nie je to až také univerzálne user friendly ako jednotka a či to bude veľká sviatočná trvalka ako pred rokmi...ako píšem nemuselo to mať až 190 min. a vlastne budem aj prekvapený ak sa kino púť Avatara neskončí trojkou, aby to Cameron priveľmi nesilil. Čiže tak - adekvátne pokračovanie, čo už samo o sebe je obrovský úspech, všetkého je viac (v tomto sa drží bežná norma pokračovaní megahitov) - platí že to ako sa komu páčila jednotka asi bude zodpovedať tomu ako sa mu viac či menej bude páčiť aj pokračovanie. Dalo by sa povedať, že Cameron sa zasekol vo svojom vlastnom blockbusterovom móde z roku 2009 a je mu jedno, že medzi jednotkou a dvojkou uplynulo 13 rokov, proste Avatar má svoj vibe a po rokoch sme presne v týchto mantineloch. Nie sú to Star Wars, ani LOTR, ale vlastne neprekvapivo je to frančíza, ktorá sa nesnaží všetkých šokovať či prekvapiť nejakým novým uchopením, keďže si už pred rokmi zvolila svoj rytmus a štýl, v ktorom sa pokračuje a v ktorom Cameron maximálne tak pritvrdil - ber alebo nechaj tak.

Velebenie údelu veteránov, prostredný prst bankám, pošťuchovanie ale dobrácke s homosexuálmi a menšinami, lamentovanie nad neschopnosťou mladej generácie žiť bez internetu, veľký americký pick-up truck, poctivá zábava poctivého vidieckeho ľudu, rodinné hodnoty. Všetko tam je a všetka česť  Clintovi, ale toto je už pomerne vykalkulovana limonáda na objednávku robená pre amerického konzervatívneho voliča z vidieka nad 60 rokov, ideálne aj voliča Trumpa. Záverečné pokorné akceptovanie trestu je trošku v nepomere so zábermi skutočného pána ako opúšťa súd kde o. i. vykrikuje "I'm going to fucking kill myself." Stále dôstojné a Eastwood je stále frajer, ale šarm Million Dollar Baby (ktoré sa časom ukazuje ako posledná naozajstná pecka se vším všudy, ktorú Eastwood vyprodukoval) či duchom príbuzného Gran Torino to nedosahuje.

Bubáčenie pomerne efektívne, napínavé, ale inak v zásade len bez ladu a skladu cez seba nahádzaná vykrádačka It Follows, The Ring, a trochu Hereditary a trochu Ritual, ktorej ale chýba logika a lepšia premyslenosť celého konceptu. Nepomáhajú herci - dcéra Kevina Bacona to je pomerne diskutabilná voľba na hlavnú hrdinku a Kumar ako primár nemocnice...fakt nie.

Ďalšie nastavovanie zrkadla, tentokrát tomu akí ľudia vlastne v jadre všetci sú. Nevidel by som to ani ako triafanie sa do horných 10.000, ale skôr triafanie sa do nás všetkých - toto nie je ani o tom kto sa v tom nájde, ale skôr kto sa v tom nenájde. Holt ako sa menia podmienky, menia sa aj ľudia, a možno práve tí čo sa hrajú na najviac lojálnych, slušných a korektných a uvedomelých (a obzvlášť kým sú vo vate) sú tí čo sa najviac vyfarbia keď sa situácia trošku otočí v ich neprospech, alebo tí čo sa ukážu schopní byť najväčšie kurvy. Je to v prvej polovici aj náhľad do psyché ľudí čo sú pri peniazoch, ktorí si často profesionálnu zdvorilosť či zhovievavosť mýlia s úprimným záujmom o nich. Aký pekný je v tomto manželský pár, ktorých najpredávanejší produkt ich "rodinného biznisu" je ručný granát - za ich blahobytom sa skrýva niečo čo možno v "slušnej spoločnosti" ani nebudú vedieť poriadne nahlas na rovinu pomenovať, a najtransparentnejšie tak z toho vychádza ruský hulvák, ktorý proste "sells shit" a nerobí si o tom ilúzie. Metafory sú jasné ako facka - príde prvé len trošku silnejšie vlnobitie, a všetko dekórum, úroveň sa rozsype. Nie je to nič nové a vlastne je to také až pubertálnejšie rýpanie do systému, ktorého sme nakoniec všetci tak či onak súčasťou, ale Ostlund to podáva kulantne a úderne a zábavne. Je to trochu prvoplánovo vyhrotené, ale malo by to byť možno aj povinné sledovanie pre mládež a pre slniečkarov a kadejakých vymletých pseudointelektuálov, ktorí si mýlia to že občas na diaľku prispejú hladujúcemu v Afrike s tým, že sú "úprimne dobrí ľudia" a radi svoju "prirodzenú potrebu robiť dobré skutky" prezentujú na sociálnych sieťach, aby ich uvedomelosť a dobro bolo veľmi správne reflektované a kolektívne validované. Koľkí svojou podobnou aktivitou viditeľní instagramoví a facebookoví dobrodinci by zostali takí istí keby nebolo sociálnych sietí a nikto by im za to nezatlieskal? Nebuduje sa tým len pocit akejsi vlastnej dôležitosti a morálnej vyhranenosti voči "tým druhým", ktorí sú samozrejme úplne iní ako títo ľudia čo "žijú správne"... Či pomoc je pomoc vždy a ráta sa? Ale ráta, tomu čo ju dostane určite, čoby nie. Niekde som čítal zaujímavý názor ako sociálne siete a verejné diskusie len zbytočne v inak pomerne bežných ľuďoch posilňujú pocit ich vlastnej dôležitosti - verejne stále niečo prezentujú, stále za to zbierajú aspoň nejaký feedback a vlastne každý lajk či palec hore alebo dislajk a palec dole je len drobný ego boost, v prvom prípade smerom "aha, ako veľmi mám pravdu, koľkí so mnou súhlasia" alebo v druhom prípade smerom "aha, koľkí to nechápu a vnímajú môj rozumne vyargumentovaný postoj ako niečo zlé". A tieto ego boosty v poväčšinou pomerne bežných či normálnych ľuďoch vytvárajú po dlhom čase a vekom kumulatívne dojem, že je ich názor možno dôležitejší než je. A potom to vyzerá ako dnes, že vlastne možno by sme sa aj tým COVID-om a inými krízami celkom normálnejšie pretrápili, keby neboli všetci vyštengrovaní zo záplavy rôznych ideologicky pokrivených alebo subjektívnych filozofií, správ, a pod.

Trochu Get Out, trochu Ready or Not, trochu Midsommar, trochu The Feast, trochu The Hunt. Ani nie veľmi horor, lebo báť sa nie je čoho, napätie tiež pomenej, ono je to celé hlavne o Fiennesovom šéfkuchárovi, jeho motiváciách a o tom príslovečnom nastavovaní zrkadla. Horory sú často reflexiou aktuálneho spoločenského statusu quo, jeho problémov a pod., ale posledné roky je týchto sociálne uvedomelých žánrových prírastkov strašne veľa - okrem vyššie spomenutých The Purge, Candyman, Us, Invisible Man, Antebellum, Old, Men, Nope, Fresh, Bodies Bodies Bodies, Feast...skrátka je toho dosť. Postavy sa správajú vlastne pomerne neuveriteľne, obzvlášť keď uvážime že ako sa tá situácia začne vyhrocovať, na stole majú všetci aj príbor - tzn. vidličku + nôž. Prečo sa nezgrupnúť a vyzbrojení týmto príborom sa nepokúsiť brániť? Aj to film síce nejako reflektuje, ale či to má logiku...Anya Taylor-Joy ma po prvý krát trošku sklamala, toto podľa mňa nebola úloha úplne šitá pre ňu. Fiennes je ale výborný a má presne tú správnu kombináciu niečoho nepríjemneho, prísneho, ale vnútri akosi zlomeného či až smutného. Proste psycho, ale fakt dobre zahrané. Je možno trošku finta na diváka ako k filmu pristúpiť - analyzovať na ňom každú drobnosť a čo mohlo byť vypointovanejšie/lepšie a byť teda ako tá kritizovaná prehnaná fajnšmekrovosť a prehnané nároky na všetko napriek vlastnému nie práve vzornému morálnemu či inému kreditu, alebo si len užiť "výdatné" a kvalitné remeslo, ktoré funguje a nič mu v tom aké má ambície nechýba.

160 minútová one woman show, pri ktorej si človek po chvíli nie je istý či to naozaj potrebovalo byť až takéto dlhé, a síce ocení tú strojovú presnosť a elegantnosť, ale niečo chýba a nie je to trochu póza? No a potom sa eventuálne všetko zúročí. Pomohlo mi, že som nevidel ani trailer, ani nič a mal som len veľmi hrubú predstavu o čom film je. Cate Blanchett už tak či onak jedna z najlepších herečiek posledných 20-30 rokov tu našla asi svoju životnú úlohu, toho pozláteného plešouna má istého, a najlepšie na tom celom je že vôbec netlačí na pílu, ani nevyužíva inak herecky veľmi vďačnú postavu na prvoplánovú exhibíciu. Ťahalo sa to, ale bolo to o niečom (kde Todd Field ako keby z ničoho nič toto v sebe vydoloval...) a obhájilo si to myslím všetky svoje ambície...No nečakal by som, že z tohto roka budem do "awards season" zatiaľ najviac držať palce práve pojednaniu o pani dirigentke...ale stalo sa.

Koniec Fázy 4 mal byť jedným z vrcholov MCU, nakoniec je to vlastne ale poplatné určitej únave materiálu a preplácanosti, ktorý celú túto fázu sužuje. Coogler mal pred sebou ťažkú úlohu a súčasne ju obalil veľkými ambíciami, ktoré si film úplne neobhájil a viac či menej sa pod váhou všetkého čo chce riešiť trochu rozsypal. Pietna spomienka na Bosemana, ktorá film rámcuje funguje, má v sebe aj nejakú emóciu a zároveň ale bohužiaľ aj pripomína, že séria prišla o svojho leading mana, ktorého nie je ľahké nahradiť a pripomína že nájsť správneho človeka do tejto pozície je niečo čo môže ľubovoľný film vytiahnuť hore, alebo mu zlomiť väz. Coogler neodovzdáva tú pomyselnú Bosemanovu štafetu v tomto konkrétnom filme jednému človeku ale delí ju na viac kusov, a delí zodpovednosť medzi Letitiu Wright, Lupitu Nyong'o, Angelu Basset a Winstona Dukea, ktorí každý prispievajú niečím svojím, niekto lepšie, niekto horšie. Bosemanova smrť robí Wakandu Forever prestupným, prechodným štádiom, kde sa hľadá nový smer či správny rytmus a snaha síce je, aj obrovské peniaze na to, ale nikdy to do seba úplne nezaklapne. Tenoch Huerta mňa osobne aj sklamal, resp. od Namora som si sľuboval viac a konflikt s ním popri tej spleti spomínania a preskupovania zodpovedností, a všetkej tej matriarchálnej rozumnosti, nemá ani veľmi logiku a ani taký drive či zmysel ako konflikt s Killmongerom v jednotke. Ďalší problém je, že film naozaj nepotreboval mať 161 minút, kľudne mohlo ísť von až 30 a o nič by nikto neprišiel (Martin Freeman tu tentokrát byť nemusel). Holt ale smrť-nesmrť, kolotoč sa točí ďalej a chce sa epicky rásť, a zvyšovať osudovosť a aj pietne spomínať, no a jednoducho to nie úplne funguje celé. Za mňa aj sklamanie, lebo po traileroch a prvých reakciách a vzhľadom na kontext som veril, že Marvel pripraví niečo podobne vyladené ako No Way Home. Ale nie je to tak a Marvel tak týmto síce vyriešil najpodstatnejšie, tzn. to ako pokračovať ďalej potom čo im zomrel predstaviteľ jednej z top postáv MCU, ale nevyriešil to spôsobom aby na konci po viac ako dvoch a pol hodinách nezostal práve nad touto postavou a sériou naďalej visieť určitý otáznik, resp. spôsobom aby človek odchádzal s pocitom že to smútenie pridalo filmu niečo naozaj výnimočné. Neviem či je úplne fér výsledok nazvať prehrou, ale nie je to ani úspech. **1/2 P. S. - - - - - - SPOILER: Ja osobne by som do kostýmu navliekol radšej Lupitu Nyong'o, ktorá herecky, charizmou a inak zatieňuje zvyšok obsadenia a ktorej by to ako Bosemanovmu nástupcovi IMO pristalo. Neviem či o to nebol záujem na jednej či druhej strane, ale IMO je nevyužitie aktuálne jednej z najschopnejších herečiek na niečo viac škoda, lebo herecky na to má, postava Nakie by dosadenie do kostýmu dovoľovala veľmi ľahko a dokonca by štúdio ideálne naplnilo aj všetky možné #metoo a iné kvóty a záujmy. Shuri ako nástupca T'Challu v tomto jednom filme pôsobí zmysluplne, ale či je to do budúcna najlepšia cesta...myslím že titulky naznačujú, že aj Marvel ju vníma ako prestupnú stanicu.  P. P. S.: Goranssonova hudba je na marvelovku už miestami aj pomerne odvážna, stále sa zlepšuje. Mal by mu niekto dať robiť nejaké poriadne sci-fi.