bloodline

Žltý ošiaľ ako rada na socialistické banány, s tým rozdielom, že Husákove deti nahradili deti konzumné, s pompou a slávou ľahko zaostal za očakávaniami. Pre mňa ťažko vysloviteľné, ale očakávajúc aspoň zábavne rušnejší priebeh ako načrtol trailer, išlo z dvoch tretín o ďalekosiahlu nudu a prvých 20 a posledných 10 minút činí mimonov stále do pozície vtipnej doprovodnej kulisy, invenčne bez potenciálu uspieť naprieč kritikou s one minions show. Trhový potenciál dimenzionálne doháňa Jurassic Park (nie World), o tom po tom a duchovného otca týchto žltých lapajov treba otitulovať nobelovkou za mier, pokiaľ už nepomáhali inému laureátovi Barackovi Husseinovi... No nič, na nespochybniteľných pokračovaniach treba výrazne popracovať. Tie trhliny fádnosti ako v černobylskom reaktore boleli, ale nie od smiechu.

Uznávam, že Boat Trip nepatrí medzi klenoty z komediálneho kurína, ale svojich niekoľko hviezdičiek si Roger Moore a scéna s banánom určite zaslúži :) 2 a 1/2*

Všetko, čo mal film stelesniť, naplnila až po okraj prvá polovica. Atmosférovo aj dejovo kompaktne držiaca línia ako hlasovanie politbyra. Následne prichádza utápanie vo vlastnej identite, z línie Espinosa upiekol bodkočiarkovanú neistú os, ktorá netrhá diváka temnotou doby, nebodaj kriminálnou zápletkou. Tak ako Dieťa 44 výborne zvládlo nástrahy života až po produktívny vek, s krízou stredného veku prišla Diéta 2015 s neexistujúcim nárokom na predčasný dôchodok. Chátrajúcu starobu neobalamutila ani povinná jazda dojímavého rozhrešenia pred posledným pomazaním... Toľko očakávaný Schindlerovský flirt zostal len pri platonickom koketovaní. Na budúce vznesiem miernejšie vízie skvalitnenia filmového života.

Satirické salutovanie nehynúcim akčným klasikám tých rokov 80-tych a kam oko dovidí v návode na použitie, treba sa nechať unášať na tejto bizarnej vlne. Či už projekt Kung Fury obalamutili drogy (a veľa drog), dejinné pohladenie kultovým vavrínom... Ale čo budem drať hubu - Kung Fury = Ledžend! A slovenské titulky tiež :)

Hugo na sci-fi Super 8 spôsob srší optimizmom. Aj keď sa k nemu dopracuje výrazne kľukatým spôsobom, priamemu zásahu do srdca deťúreniec sotva utečie. Ako dospelá záležitosť funguje kostrbato (my žasneme nad hrmiacim protipólom šialeného Maxa). Otázka iba znie, či 200 rozpočtového mega našlo zmysel života. V prípade výpravy bezpodmienečne, ale s týmto tvrdením nemôže súhlasiť akcia dýchajúca ťahom na vlastnú bránu. Z tohto vzorca tvorcovia vyšmykli iba parádne scény v dome a v obchode, zostatok vyrazí dych jedine ľudkom narodených v tomto tisícročí. Minulomiléniový pamätníci Yesterdaylandu pokrčia plecami nad prestrelenou nenačasovanosťou, (takmer) nejestvujúcim marketingom a dabovanom verziou (aspoň večernému predstaveniu by titulkovaná verzia svedčala). Takto detské fenomény nerastú a už vonkoncom nedobývajú ich srdiečka frontálnou inváziou... Asi ten optimizmus rozkvitol na nesprávnej strane Atlantiku. 3 a 1/2*

Monštruózna marvelovská koláž s obligátnym intergalaktickým audiovizuálom ako na Otčenáši Amen, ozbíjala vlastné charaktery a z ich samostatných totemov vystrúhala solídny best ofkový track list, ktorý utešene plynie ako premena vody na víno v Káne Galilejskej. Síce výsledný produkt sám o sebe nóvum do sveta nezvestuje a dejovo zasiahne populačnú kolónku percentuálneho priemeru výkonu mozgu anglo-amerického konzumenta, drží si vlastnú líniu nadsádzky, zábavy a žánrového klistíru, čím, pre tentokrát, vyliala do môjho bruška misku s kladnou odozvou.

Pokiaľ Cieslar pripútava film k vlastnej identite, koluje spŕška humoru solídnym prietokom vltavských vôd. Akonáhle nastane zlom do kategórie "byť vtipný za každú cenu", začína utápanie v segmente vyhradenom pre Zděnka Trošku. A tu tkvie zásadný rozdiel. Zatiaľčo Troška svojej povesti a filozofii nič nedlhuje, Cieslar dezertoval pod úroveň tolerovanej zábavy. Ohnivko kvality udržuje pri živote iba pani Stašová (Vetchý dajme tomu), ale bolo mi jej úprimne ľúto... 1 a 1/2*

Medziplyn osvedčených jednoliatych postupov, ktoré dunia, dymia, hromžia, ale chutia ako vlažné obedové menu o pol tretej... nad ránom. Iron Man 2 pozváral nejaké tie obligátne novoty s fintičkami, priskrutkované kúúlovými vetnými konštrukciami, len megalomanské ego zošrotoval povinným orgazmom každej high-tech pukancovej zábavy - akciou. Tá prítomná utkvela v neurónoch dostatočnou razanciou Hulkovej päste, avšak pred ňou a po nej zívali synapsie Hluchovou päsťou s prstom v nose. Popritom sa pozerali na rozprávkové ródeo o jednookom býkovi, čo ohúril svet, ale tentokrát skončil na lopatkách po technologickom K.O.

Frajerský casting nemožno vytknúť novodobým komiksovým veseliciam a Marvel v prípade vlajkovej opancierovanej lode chytil zlatú rybku v kope sena. Charizmatický Robert kúzli, tepe a komponuje plecháča na svoj obraz, aby z neho sršala herecká prirodzenosť Charlieho Harpera s nalakovaným humorom vlastnej značky. Výnimočnosť Ironic Mana dokladuje o triedu lepšia réžia ako v prípade jeho učeníkov z Avengers družiny. Samozrejme audio-vizuál drtí zmysly a obývačku rovnako excelentne ako hudobný doprovod s jednosmerným/striedavým prúdom.

Po siahodlhých frigídnych rozpravách celospoločenského spektra (skl)erotických nymfofanatikov neunikol mojej skromnej zvedavosti tento urologicko-gynekologický fenomén posledných mesiacov a padlo rozhodnutie prísť veci do klína. Pohľad na vlažné hodnotenia viedol k obavám o vlastné libido a k velice diplomatickému odmietnutiu premiéry, ale čo čert nechcel, nakoniec dobrovoľným poklusom mierili kroky do k(l)ina bez vlastných námietok. Síce sa Anastasii radovali filcky v rozkroku celé tri mesiace od premiéry kým ich nechala vybesniť pri mojej maličkosti, ale výsledok aj tak stál za deratizáciu kosačkou. Ľudia oplývajú skutočne krátkou pamäťou, pretože v čase, keď Nastenka poobhryzovala peru asi aj z vtáčej perspektívy a vypustila bobra lesného z panenského spánku, už celá generácia erektovala nad bobrom pani Stoneovej v Basic Instinct a Kim Basinger s Mickeym Rourkom šukali aspoň mesiac z 9 a pol týždňovej seksuálnej ana(l)bázy. 50 odtieňov prefíknutej odfláklo herecké obsadenie a to najmä v prípade BDSM MacG(a)yvera. Kvalita honí impotenciu v zbytočne rozťahanom príbehu na tri celovečeráky pričom z každého je (bude) možné použiť schopnú 45 minútovku. Zaobalením do jedného svižného a šteklivého erodramatu by aj kritika vybičovala známky hodnotenia do vyšších sfér. Takto ide len o nezmyselnú onaniu na Twilight spôsob tendenčne zameranú na tržby, umenie si môže trhnúť údom.