Danikaa

Je mi to ľúto, ale ani nostalgia, ani Delon na viac než 3* nevydá. Spracovanie s Antoniom Banderasom a Anthony Hopkinsom proste nemá konkurenciu. A to nehovorím o krásnej Catherine Zeta-Jones, ktorá je okúzľujúca.

Zdá sa, že nie všetky mafiánske filmy mi sadnú. Dokonca ani vtedy nie, keď tu hrá Robert De Niro a Joe Pesci. Veľmi zdĺhavé to bolo a občas nuda.

Pomarančová mafia proti najsilnejšej spoločnosti. Do toho Američania. Takmer nič poriadne sa tu nedeje. Trochu to osviežila Tansu - Merve Dizdar so svojou priateľkou, ale to je málo na jeden seriál.

Príbeh zaujímavý, ale to spracovanie je na mňa príliš drsné. Zbytočne veľa mučenia, vraždenia a krvi. Krásne zábery austrálskej prírody to trochu zjemnili a Nick Cave sa mi tiež dobre počúval. Herecké obsadenie bolo  na úrovni, ale tá brutalita, no tá si vzala 2*.

Osemdesiate roky v Turecku, boli pekne divoké. Islamizácia v plnom prúde. Nespravodlivo zatknutí ľudia, zväčša intelektuáli, ktorým nebola poskytnutá pomoc a zomreli vo väzení, ma vždy vytáča. Hoci tento konkrétny prípad má aspoň svetlo na konci tunela. Aj so sympatickými hercami.

Joe Pesci, to bol hlavne Sám doma a mafiánske filmy, no tu je výborný. Prekvapil ma, zaslúžené 4*. Mimochodom pekný oblek, aj auto. A nesmiem zabudnúť na Marisu Tomei, perfektná.

Niečo také depresívne, až vám je fyzicky nevoľno, som už dávno nevidela. Hudba, ktorú som  poznala, netušiac že je z tohto filmu, bola úžasná. Vynikajúca Ellen Burstyn a Jared Leto, ako aj Jenniffer Connelly sa prekonávali. Zaujímavé spracovanie, asi budeme s Aronofskym kamaráti, nie je to totiž  prvý film, ktorý sa mi od neho páči.

My si ani neuvedomujeme, v akej úžasnej krajine žijeme. Kde zákony poskytujú ochranu žene a nemôže sa stať niečo také absurdné ako v Jordánsku, že po smrti manžela si na majetok a dcéru môže robiť nárok švagor a jeho rodina. A to len preto, lebo Nawal nemá syna. Byť ženou v takejto krajine je vážne ťažké. Mouna Hawa ako Nawal, bola krásna a presvedčivá a ja dúfam, že sa mi podarí vidieť ju aj v inom filme.

Životopisný príbeh napísaný podľa skutočných udalostí, mohol byť oveľa dramatickejšie spracovaný. Ak by tu nehrala Michelle Yeoh, bol by to šedý priemer. Žena, ktorá sa v 44 rokoch rozhodla bojovať za slobodu Barmy a vzdať sa možnosti žiť so svojim manželom a synom, by si zaslúžil lepšie spracovanie. Od roku 1989 až dodnes bola Aun Schan Su Ťij, striedavo vo väzení, či domácom väzení. Bola vodkyňou strany Národná liga pre demokraciu v Barme, ktorá v roku 1990 vyhrala voľby. Tieto však vládnuca vojenská junta vyhlásila za neplatné. V roku 1990 získala Sacharovovu cenu za slobodu myslenia a následne aj Nobelovu cenu za mier. S manželom a synom, ktorí žili v Anglicku, sa nemohla stretnúť ani keď zomieral. Záverečná výzva filmu je stále aktuálna, s celosvetovou platnosťou. "Prosím, použite vašu slobodu, k dosiahnutiu tej našej." P.S. Od marca 2016 bola mjanmarskou ministerkou zahraničných vecí a špeciálnou kancelárkou - premiérkou až do prevratu vo februári 2021. V roku 2018 ju Kanada zbavila čestného občianstva a v roku 2020 bola vylúčená spomedzi laureátov Sacharovovej ceny za súhlas s genocídou Rohingov. 

Nie je to tak dávno, čo som videla film Michaela Hanekeho "Láska". Tento film je úplne o niečom inom, no na záver rieši podobnú dilemu ako ten prvý. Od začiatku si ma mama Rosa získala. Svojou láskou k deťom bez rozdielu farby pleti, svojimi názormi a životnými postojmi. Po skúsenostiach z koncentračného tábora a neskôr z práce na ulici ako prostitútka, sa rozhodla starať o ich nechcené deti a vychovávať ich podľa viery, ktorú uviedli ich matky. Všetky milovala rovnako, čo vyjadrovala každým pohľadom, mimikou tváre, či gestom. Najsilnejšie puto mala s Momom, ktorý nakoniec tento príbeh aj rozpráva. Simone Signoret bola famózna, v očiach ma neustále šteklilo. Film má multikultúrny presah až do dnešnej doby. 90%