Wiluna

Dieťa má pred dospelákom  tú (ne)výhodu, že pri ponorení sa do istej činnosti (ktorá ho baví, v ktorej sa cíti isté), dokáže v nej fascinovane zotrvať a zabudnúť na celý okolitý svet. Aj za cenu fyzickej či mentálnej vyčerpanosti. To je fakt. Vtedy zažívajú chvíle šťastia a tento stav mysle poznáme ako FLOW.  Pre Oféliu to bol únik do jej sveta plného fantázie, kde tiež platili isté pravidlá, možno ešte drsnejšie než v skutočnom vojnovom svete.  Film musí pochopiť ten, kto aj napriek prekročeniu prahu dospelosti nezabudol na dieťa v sebe a na detský svet (nie vždy len farebný a cukríkový) do ktorého sme často utekali. Preto si dovoľujem tvrdiť, že túto psychologickú drámu najlepšie asi dokážu pochopiť tí čo nezabudli a vedia rozumieť deťom nielen vlastným, ale tiež detskej krehkej duši všeobecne.

Pri autentických fotografiách obetí z miesta činu mi zovrelo hruď. Hlavne keď viete, že sa tentokrát nejedná o americký výtvor, ale masaker sa odohral u nás na Starej Vajnorskej v Bratislave (areál vyzerá desivo ešte dnes). Každá vražda je strašná, ale je o to strašnejšia, keď obeťami sú tehotné ženy, maličké deti... Obsah dokumentu výborný, aj keď jeho forma sa sem tam zadrhávala. Pani psychologička bola jednoznačne najslabším článkom celej epizódy a jej „odborné“ vyjadrenia na adresu vraždiacej dvojice pripomínalo: Asistent režiséra: Robo, chýba nám tam ešte výpoveď psychológa, no nevieme takto narýchlo nikoho zohnať. Čo navrhuješ? Režisér: Nemala by Sylvia od rekvizít na chvíľu čas?

Godzillu už bolo treba zregulovať do požadovaného stavu, ktorý tak úspešne rozhasil Team America. Veľmi pekné, komplexné, japonské dielo. Potešila ma hlavne dvojica Kamiki/Aoki, ktorí sa predviedli už pred pár rokmi v Kenshinovi. Inak by ma pri Godzille celkom zaujímalo, či aj tu funguje princíp zhadzovania jašteričieho chvosta. 😁 Možné je predsa všetko, presne ako aj Godzillina vlastná hviezda na  Walk of Fame v Hollywoode.