Iba deň

Tri oddelené príbehy troch hudobníkov, ktoré nemajú šťavu ani žiadny poriadny záver, z toho pútavý film nebude. Naviac nepochopím to silenie s obsadením Čechov do slovenských postáv. Potom znie úplne divne Zedníček bez svojho hlasu, Donutil vie po slovesnky celkom obstojne a situáciu zachraňoval aspoň Jaro Filip, ktorý bol aj v živote hudobníkom. (17.09.2020)

Odtnite mu hlavu nech nevytrčá z davu, armáda potrebuje rovné šiky, nebuděme sa maznať s nikým, aby neunikol našim zrakom, aby bol celý v našom zornom poli, aby sa neskrýval v mrakoch aby si nerobil po voly, aby neunikol nášmu právu, odtnite mu hlavu... Jeden den z doby normalizace - vtipně, se smyslem pro detail, bez zbytečných tragických nebo sentimentálních scén, ke kterým by se dalo lehko zlákat. A výborná muzika! (14.10.2007)

Štvoricu poviedok spája túžba prestarnutých rockerov oživiť starú slávu kapely z konca šesťdesiatych rokov spoločným zadžemovaním si kdesi v paži v rokoch 80. Popritom každý z nich rieši vlastné normalizačné srágory. Učiteľ na umeleckej škole je vysielaný na pololegálne koncerty, aby nabonzoval žiakov, popritom je zodpovedný za mierový alegorický voz s polystyrénovou zemeguľou, úradník a architekt rieši konflikt medzi pokútnym predajom záhrady a vlastným svedomím, no a bohémsky Jaro Filip zase problém s mladou milenkou. Chce si požičať kus aparatúry od pankáčov. Ide za nimi do garáže, no vyplaší ho prichádzajúci  voz Verejnej bezpečnosti. Myslí si, že ide o záťah na závadovú mládež, zatiaľ čo fízli potrebovali iba dať ošťať psa. (najvtipnejšia scéna filmu) Vcelku fádny film má ďaleko od odvážnych debutov. Oživuje ho hudba Michala Pavlíčka, dva úryvky  z piesní Zóny A (Útok na špicu hitparády) a Bez ladu a skladu (Zotnite mu hlavu) a zaujímavé pohľady na Bratislavu tesne pred prevratom v 1989, bez reklám, no v zásade pomerne šedivú, plnú aktuálne moderných trvalých na hlavách žien.  Výstižný komentár: dobytek (12.06.2021)

Podle meho velmi autenticka a prekvapive sebevedoma mozaika. Chvilema jsem si rikal jak daleko je od psychiatricke lecebny do Solidni nejistoty, ale snad jen ty leta za to muzou... . Velke pozitivum slovenske kinematografie je , ze vzdy dokazala pojmout kazdodeni zivot s nebyvalou atraktivitou a specielne mestske sceny jsou i diky dobre odvedene (vlastne vice nez dobre) remeslne praci doslova plne zivota. Skoro pet hvezd. (15.12.2009)

Pre film je nepochybne príznačné, že sa začína koncertom skupiny Bez ladu a skladu. Podobne ako táto "predrevolučná" kapela, aj film pôsobí, akoby opatrne, no sebaisto "kopal" do už slabnúceho, umierajúceho medveďa, v podobe normalizácie. Poetika je tu pomerne ľahká, optimistická - a to napriek všadeprítomnej depresívnej šedi sídliskových panelákov. Osobne mám problém s miešaním češtiny a slovenčiny u niektorých postáv (riaditeľka), prípadne slovenských postsynchrónov pri českých hercoch, no nie je to niečo, čo by sa nedalo prežiť. Príbeh ubieha rýchlo, je živelný, zároveň ide o hodnotný dobový artefakt, nie len po príbehovej stránke, ale aj účinkujúcimi osobnosťami (Jaro Filip, Bez ladu a skladu, či začínajúca Zóna A, ktorá v tej dobe ešte nepochybne nebola krajne pravicová :) Bol som sám zo seba veľmi prekvapený, že som o tomto filme predtým nepočul, myslím že ide o výraznú súčasť našej kultúrnej identity. (20.10.2021)