Na prahu války

Asi jako Stezky slávy roztažené na zbytečně dvojnásobnou stopáž, moc divácký film to opět navzdory krásné filmařině i hudbě není. Nesmyslnost války je silnou výpovědí, o to víc, že snímek pramení ze skutečné smutné události, ale stejně bych dal raději přednost bezchybné klasice jako třeba Sophiině volbě. Chtěl bych zkrátka víc, ale musíme se smířit s tím, že Terrence Malick poslední dekádu točí filmy jen sám pro sebe. Kde jen ty časy strhující Tenké červené linie jsou... 65 %. (20.01.2020)

Nejjemnější podání hrůz Hitlerovy války. A přesto emocionálně devastující. Poetický pomník jednomu rakušáckému sedlákovi se svědomím, kterého příběh je až mrazivě podobný příběhu jisté československé historické osobnosti (fašizmus a komunizmus jsou to samé, akorát jeden z nich zašel dál). Místama možná zdlouhavější, ale ve výsledku přehledně strefující všechny styčné myšlenky a pocity příběhové koláže. Navíc, prostředí rakouských alp je pro mě každé léto hlavním přírodním útočištěm a meditativní katarzí, takže jsem se do tohoto Malickova propojení života s přírodou ponořil jak na pozvání. Krásný film. [Cannes] (21.05.2019)

S o čo rýchlejšou frekvenciou Malick v závere kariéry púšťa von jeden film za druhým, o to diskutabilnejšie sú výsledky. Jeho "éterický" štýl asi dosiahol svoj vrchol v Strome života a odvtedy to už je len jeden nedopečený artový zákusoček za druhým. V tomto prípade Malick, pre mňa pomerne nepochopiteľne, zase raz zvolil vizuálny štýl, ktorý používa už od Stromu života. Tzn. samé zvláštne uhly, častý pohyb kamery a ako keby permanentne prítomný efekt "rybieho oka" (alebo ako to nazvať). To čo sa ale vizuálne hodí k "filozofickému" dumaniu o živote dnešných mestských ľudí (a čo svojím šmrncom a gýčovosťou nemá úplne ďaleko od reklamy na nový Renault ako uhaňa púšťou), sa ale nehodí k zobrazeniu pomalého života na rakúskom vidieku v roku 1939. Chcelo to menej švenkovania a kvázi eterickeho šantenia sa hercov a viac steadicamu a statickejšieho záberovania. Potom to mohlo mať niečo do seba, lebo rakúska príroda je veľmo pekná. Buď to bol zlý úmysel, alebo sa ukazuje, že keď Lubezki nemá čas, človek čo mu robil asistenta na prácu hlavného kameramana fakt nestačí. Lebo nerobí nič než len bez ladu a skladu kopíruje štýl použitý v iných filmoch, ktoré boli kontextom inde. Veľká dosebazahladenost a veľa pózy. Malick by si mal dat pár rokov oddych, alebo sa ukludnit a skúsiť v tej okazalej kvázi umeleckosti ubrať. (05.09.2020)

Ten, akože už aj legendárny a povestný, americký tvorca Terrence Malick, ktorý je zároveň i sám sebe pánom, pretože to, čo si aj úplne osamote napíše (scenár), si aj následne zrežíruje, a to podľa svojho najväčšieho gusta, že od Stromu života, z roku 2011, sa z neho už systematicky stáva taký » SELFISH « režisér, ktorý sa výhradne riadi iba svojim, vnútorným pocitom, ako najlepšie nakrútiť film, keď už vonkoncom nemyslí na to, či to vôbec bude niekoho zaujímať, absolútne nepomýšľa, čo si o tom pomyslí publikum, teda diváci, de-facto, on nenakrúca film pre divákov, ale jednoznačne len sám pre seba, a je mu totálne jedno, akú to bude mať neskôr danú odozvu zo všetkých táborov ? Od citovaného filmu ho vnímam výhradne už, ako takú obohranú platňu, ktorá sa neustále opakuje. Väčšinou preferuje vizuálne, filozofické cítenie, čo síce nie je nič protivné, ale ak vám to tentokrát tlačí takmer 3 hodiny sústavne do hlavy, tak určite máte už aj vy svoju hrdosť, pokým si konečne poviete: „Dosť” ! Obsadil väčšinou neznámych, nemeckých a rakúskych, aj všelijakých známejších, zahraničných hercov, exteriéry sa sústredia do krásneho prostredia rakúskych Álp, hornatá príroda je naozaj nádherná, až si miestami normálne myslíte, že ste niekde tu doma na Slovensku, či aj v Česku. Po dlhých rokoch vymenil dvorného kameramana Emmanuela Lubezkiho za Nemca Jörgea Widmera, kedy som býval veľmi často nadšený z prezentovanej kompozície obrazu, ktorá je vskutku mimoriadna, fantastická, že mi ani bohvieako nechýbal uznávaný Chivo. Pochválim taktiež aj strihovú skladbu, na ktorej si dala trojica strihačov extra záležať. J.N. Howard sa vyznamenal, čo sa týka hudby. Línia udalostí a vzťahov spadá do 2. svetovej vojny okolo farmára a oddaného pacifistu Franza Jägerstättera a jeho rodiny, t.j. manželky, dcér a matky + veľa vedľajších postáv dostáva svoj priestor, medzi nimi sú i „Komisár Moser, Ernst Stockinger, Adolf (S)Hitler a Mikael Blomkvist” a cetera. Skrytý život má bezpochyby čosi do seba, čím je dosť interesantný, čo už o pár riadkov vyššie definujem, ale dať si znovu repete, asi skôr nehrozí, prečo by som sa mal púšťať do druhého kola, keď už viem, čo ma v ňom čaká. Minimálne, ak by aspoň trochu vystrihol nejaké zbytočné pasáže, tak by som nad tým pouvažoval, inak tieto tri hoďky sú vskutku strašne prepálené ! (16.03.2020)

Nádherný film plný moudrosti a lásky. Dýchá krásou rakouských Alp i sympatiemi s prostou rodinou, o které je celý příběh. Muž, syn, manžel a otec se nesklonil před mocí státu a zůstal věrný svému přesvědčení. A že k němu i k celé jeho rodině byla jeho rodná obec pěkně krutá. Krutí byli i dozorci, co se ho snažili všemožně zlomit. Marně. A do konce války zbýval rok a 7 měsíců. (18.03.2020)