Ripley

Freddie Miles: „Jeho Rolexky. Jeho oblečenie. Jeho Ferragamos. Čo ešte máš, Tom? Jeho peniaze? Jeho Picassa?“ Dlho ma filmové dielo nenadchlo tak, ako tento Ripley. Starú verziu s Mattom Damonom si pamätám len pocitovo, môj ďalší krok bude, že si „Talentovaného pána Ripleyho“ zopakujem. Atmosféra 60-tych rokov je dokonalá. Film je natočený tak, až sa pristihnete, že ste jeho súčasťou. Upútajú vás viaceré podporné prvky – mačka, ktoré neustále sleduje Ripleyho pohľadom, vŕzgajúci starý výťah, ťažký sklenený popolník a novinové stánky, ktoré dotvárajú  atmosféru Talianska. Vyniká práca kameramana (Robert Elswit si zaslúži Oscara!). Zmysel pre nasvietenie je geniálny – snímok je čierno-biely, aj keď nie celkom. Čierna je hlboká a biela na plátne žiari a odráža sa od povrchov. A veľa, veľa odtieňov sivej. V mnohých scénach svietia stolné lampy, dodávajú scénam atmosféru renesančného šerosvitu. Spojitosť s Caravaggiom, z ktorej mrazí. Výsledný pocit bol, že sa pozeráte na výtvarné dielo. Andrew Scott je bravúrny, často kontroluje svoj výzor v zrkadle, s výrazom spokojného psychopata, ktorý má svoju šachovú partiu dopredu premyslenú. Tom Ripley (pozerajúc na svoj obraz v zrkadle): „Áno. Presne tak. Dickie Greenleaf. Rád vás poznávam." Skvele načasované napätie, intrigy a psychológia postáv. (09.05.2024)

Netflix dodrbal ďalší skvelý námet. Filmovú verziu s Damonom milujem. Toto vyzerá ako hrubý zostrih filmu, vďaka čomu to má brutálne uspávajúce tempo a sledujeme kopu zbytočných detailov. Pôsobí to proste strašne naťahovane. Dej je v hlavných obrysoch rovnaký, len sa zmenilo pár detailov. Za mňa zakaždým k horšiemu. Najhoršie dopadol kasting. Ripley v podaní Andrew Scotta je od pohľadu skazený parchant, ktorého by som cez prah nepustil. Dickie tu je je skôr za chudáka a chémia medzi nimi je nulová. Vlastne chémia medzi všetkými je nulová. Najhoršie ale dopadol Freddie, ktorý sa na nepríjemného P.S. Hoffmana z filmovej verzie nechytá. Dokopy sa mi tam nepáčilo vlastne nič. Hrozná slabota a ďalšiu sériu vynechám. 3/10. (09.05.2024)

Pocta Caravaggiovi. Umělecké obrazy kamery nasnímané v černobílém formátu. Co záběr, to zážitek, vlastně jsem víc sledovala obrazy než děj. Když se zapletete s psychopatem stane se život hororem. Film z r. 1999 Talentovaný pan Ripley byl rovněž vynikající, ale seriálová podoba s prostorem pro detailní vykreslení postav je jiný level, pečlivý casting a výkony herců vše jen podtrhují. Adept na všechny ceny. (19.04.2024)

***** Asi nelze jinak, protože po cinematografické stránce se jedná o  úplný strop!! Jak tu někdo již napsal - každý záběr by se dal zarámovat, naprosto úchvatné! Nevybavuju si, kdy jsem byla takto naposledy ohromena kamerou! Černo-bílá tomu dodává správnou atmosféru. La dolce vita v pomalejším tempu, která vás ale nenudí, nýbrž napíná a napíná a vy čekáte, kdy (to) praskne! Stačí jen jedna jediná fotečka a Ripleyho je konec...Tak díky, čau já se stěhuju do Itálie! (10.05.2024)

Po první části se dostavují nepříjemné pocity z očekávání věcí příštích…Vím už totiž z knih Patricie Highsmith a z pár filmových zpracování co Ripley je zač a co dokáže. Steven Zaillian svým černobílým a značně artovým sdělením, kde obraz je nosným sdělením hrdinova nitra a mnohé viděné střípky či náznaky vypovídají o pokřiveném charakteru hlavního hrdiny mnohé. Teď jen zvědavý jsem do jakého cíle se série bude ubírat… (05.04.2024)