mvukotic

Budam sa riadit binárnou logikou, keďže sa to tu omieľa do sýtosti: Prečo film vidieť: 1. Je to nový Matrix. 2. Príbeh je celkom dobrý, dáva to zmysel. 3. Metarovina, ktorá je miestami zábavná 3. Nové celkom sympatické postavičky, plus návrat niektorých starých. 4. Uvidíte Nea srať, chlastať, zrýpať sa na konferenčný stolík pri šmatľavom nacvičovaní kung-fu. Bránica bude mať svalovicu. 5. Pár zaujimavých zvratov, zdôraznenie ženskej sily. Čo na filme asi sklame: 1. Akcia je mdlá, nič zapamätateľné neuvidíte. 2. Metarovina je miestami otravná 3. Dávkovanie informácii nie je vždy úplne prehľadné. 4. Vyzerá to dosť lacno.

Slovami klasika:"to sa tak nerobí do psej matere." Úvodná sekvencia dobrá, záverečná trojka tiež ale ináč veľké prázdno. Veci sa dejú len tak, postavičkám chýba aj minimálny background a celé je to také nijaké. Kanove hláškovanie omrzelo už po piatich minútach, v ostatných aspektoch sa to bralo strašne vážne, čo je pri podobných filmoch takmer vždy na škodu. Niekde medzi Andersonovym Kombatom a Annihilation. Dúfal som viac v realistickejšie poňatie typu Mortal Kombat Rebirth, tento multidimenzionálny svet je taký lacnejší Marvel.

Duna je pre žáner science fiction rovnako silný fenomén ako Pán Prsteňov pre fantasy a, ak sa bavíme o literatúre, je preto logické, že akékoľvek filmové spracovanie prináša veľké, často až prehnane veľké očakávania. Keďže som mal v čase Lynchovej premiéry iba dva roky a žil som v socialistickom Československu, neviem aká atmosféra sprevádzala uvedenie Herbertovej sfilmovanej žánrovej klasiky do kín. Tú som nedávno dočítal a počas pandemického čakania na novú adaptáciu od Villeneuvea som si povedal, že opäť dám šancu tomuto takmer zabudnutému kúsku z osemdesiatych rokov. Lynchova Duna je skrz na skrz priemerným filmom ale asi nie v tom zmysle slova, ako by sa čakalo. Lynchova Duna je práca plná extrémov a protikladov, výborné veci podkopávajú tie zlé a teda výsledok je niekde v strede. Niektoré prvky v ňom fungujú perfektne a majú tendenciu pôsobiť nadčasovo, niektoré snáď zostarli už počas prvej premiéry a dnes pôsobia neuveriteľne komicky až sebaparodicky. Lynch je skvelý remeselník a hravý umelec, ale stále si stojím za svojim, že nevie byť dobrým rozprávačom lineárne podávaného príbehu. Základom dobrej adaptácie je schopnosť uvedomiť si, že čo funguje na papieri, nemusí vo filme a naopak. Jeden príklad naozaj za všetky - vnútorné monológy. Tie sú v knihách absolútne bežná vec, no na celuloidovom materiáli s nimi treba narábať opatrne. V prípade filmovej Duny sa tvorcovia (nie nemyslím Shai Huluda) utrhli z reťaze a vo filme je pomaly viac voice-overov ako dialógov. Možno by to fungovalo inde, v prípade opulentného science ficton, ktorý by mohol byť inteligentnejšou odpoveďou na Star Wars, sa to však míňa účinkom a pôsobí to skôr otravne. Toto však nie je chyba režiséra, ktorý chcel vysvetlovať obrazom, tak ako sa na dobrého filmára patrí, ale štúdia, ktoré chcelo celý Lynchov výsledok výrazne osekať na dve hodiny. Dôležité veci tak neboli ukázané ale vypovedané práve cez vnútorné hlasy postáv. Ak som hovoril o protikladoch, nedá sa nespomenúť vizuálna stránka filmu. Niektoré kostýmy sú skvelé a samostatne pôsobia nadčasovo, iné ale vyzerajú ako z nejakej paródie a temnú tajomnú atmosféru diela degradujú na nestráviteľnú úroveň. Interiéry sú na tom rovnako. Niektoré sú zaujímavé a odzrkadľujú fantáziu a kreativitu filmárov, iné zase pôsobia lacno a papundeklovo. Bojové a mnohé akčné scény sú tragédia sama. Na sile film naberá skôr v komornejších pasážach, hoci ponúkne aj pár veľkolepých momentov, ktoré aj v tom čase a na plátne mohli vyzerať skutočne dobre. Ak už pre nič iné, Lynchovu Dunu sa oplatí vidieť kvôli scéne skrotenia obrovského červa - Shai Huluda alebo záverečnej slovnej prestrelke dvojročnej sestry hlavného hrdinu s najmocnejšími pánmi známeho vesmíru. Pôsobí patrične desivo a má tu správnu atmosféru. Je to škoda, lebo v 80tych rokoch vznikli nestárnuce klasiky scifi žánru ako Aliens, Star Wars alebo Blade Runner, ktorým čas príliš neublížil. Nechýbalo veľa a mohol sa medzi ne zaradiť aj tento Lynchov pokus. Snáď to napraví Denis Villeneuve so svojou víziou. 5/10, hodnotenie pôvodnej kinoverzie.

Horko ťažko vytlačená jedna hviezdička za hudbu. Ináč všetko zle. Televízny vizuál, Stewart hrajúca ako ponocná, otrasné dialógy, absencia akéhokoľvek vývoja vzťahu hlavných hrdinov, scény, ktoré by sa hodili skôr do paródie na rovnaký film, atď. Nefunguje tu nič. Stačilo by sa nedržať otrocky stupídnej predlohy, pretože námet a motívy nie sú úplne márne (láska, upíri, dospievanie, americký vidlákov).

Veľmi sa to snaží byť objektívne (akože rádoví pešiaci z oboch strán barikády sú takí istí ľudia a neriešia ideológiu, len chcú prežiť atď. - taká tá klasika pri vojnových drámach) ale od polovice to bohužiaľ prejde do propagandistickej proizraelskej heroickej frašky. Postavy, jednotlivé dejové línie ale aj réžia sú veľmi dobre zvládnuté, dobre sa na to pozerá, udržiava to v napätí, ale záver absolútne nezvládnutý a zbytočne useknutý (žeby cliffhanger na ďalšiu sériu?). Koho baví blízky východ, tak sa určite nebude nudiť, kto chce však ísť hlbšie, nech radšej tento seriál neberie vážne. Príliš citlivá téma, na to ako to kĺže po povrchu. 7 jarmuliek z 10.

Vôbec nie také zlé a nepodarené ako niektorí ľudia hovoria a píšu. Samozrejme k dokonalému filmu a podrobnej analýze konceptu amerického sna, ktorý si táto snímka berie na mušku, to má ďaleko. Ak sa budeš naozaj snažiť dokážeš aj veľké veci, ale musíš makať, prestať sa ľutovať ale zároveň nezabudni, kto si a odkiaľ si prišiel. Nerozumiem výčitkám o chýbajúcej motivácii hlavných hrdinov. Na hovno detstvo a potom aj manželstvo dokáže zamávať aj s onakvejšími nomenmi a myslím si, že Adamsovej Bev alebo jej matke v podaní výbornej Glenn Close nechýba v tomto smere nič. Dve časové línie, ktoré sa neustále striedajú možno pôsobia trošku neohrabane, ale tá minulá tej prítomnej dáva skrátka kontext, ktorý potrebujeme, aby sme J.D.ho 24hodinovú odyseu mohli vnímať vo viacerých rozmeroch. Amerika sa bohužiaľ s nikým nemazná, Howard to nehodnotí, iba konštatuje. Ak prestanete natŕčať ruku s prosebným pohľadom „pomôžte mi“ ako to Bev urobí vo filme viackrát a skúsite so sebou niečo urobiť, je dosť možné, že úspech a zaslúžené ovocie sa dostaví. Možno klišé, ale niekedy to funguje a tento šikovný „zrzek“ nám vyrozprával práve takýto príbeh.

Aj po vyše tridsiatich rokoch stále pecka. Vôbec by nezaškodila o pár minút dlhšia stopáž. Triky síce zostarli, no stále je to, hlavne vďaka Keatonovi, kráľovská zábava.

Nuda. Niet sa čoho chytiť. Má to svoju atmosféru a fanúšikov si to určite nájde. Teda, ako vidím, aj našlo, ale otras seriálovým svetom sa nekoná. Najväčší prúser je však Travis Fimmel. Preboha, veď ten človek nevie hrať, iba strúhať grimasy, už ho neobsadzujte! Možno keby tam bol namiesto neho niekto charizmatickejší a hlavne šikovnejší ako herec, prinútilo by ma to pozrieť si ďalšiu epizódu. Takto dávam Ridleymu a Vlkom zbohom.

Kto ma pozná, vie, že príbehová konzistentnosť a aká-taká uveriteľnosť sú pre mňa vo filmoch veľmi dôležité a niekedy aj malý scenáristický kiks mi vie pokaziť celkový zážitok. Skala je v tomto prípade dosť veľký prúser, ale je to akčný film a tie sa vždy MUSIA pozerať s prižmúrenými o čami. Základ je, aby tvorcovia stupidity vyvážili niečím zábavným, zaujímavým alebo aspoň pekným. A v tomto prípade sa jedna o majstrovské dielo, olymp na poli cinefilnej zábavy, zásadný film v rámci žánru, vec, o ktorej sa píše v učebniciach a etalón moderného akčáku. Scény ako prestrelka v umyvárke, úvodná lúpež, vtipné hlášky, chémia medzi Connerym a Cageom, naháňačka v San Franciscu alebo záverečná akcia, všetky tieto veci majú také gule, že pri sledovaní treba dávať pozor na pretekajúci testosterón z obrazovky, aby niekoho neprizabil. A tá hudba! V dnešnej dobe Marveloviek a digibordelov tvorí Skala oázu poctivej "ručnej" práce, osobitej filmárčiny a akej-takej snahy o originalitu a kreativitu.

Sranda ako to niektorí zadubení pravičiari nevedia rozdýchať. Pri tom už len aféra Pizzagate nevraviac o ostatných pojednávaných v tomto dokumente ukazuje, aký typ ľudí stojí na strane Trumpa a ako sú ľahko zmanipulovateľní a hlúpi. V podstate ako prakokoti u nás. Objektívne za 4, subjektívne za 5.